Môže to byť takých desať, pätnásť a azda už i dvadsať rokov, čo sa v uvažovaní o videohrách prvýkrát otvoril problém ich tvorcu. Akože kolektíve dielo, samozrejme, či už umelecké, alebo nie, alebo o tom vôbec nemá zmysel uvažovať, každopádne dielo, ktoré je síce výsledkom práce kolektívu, avšak zároveň je výrazom akejsi autorskej vízie nejakého jednotlivca. Ako film, či seriál - Terminátor Jamesa Camerova, Twin Peaks Davida Lyncha, Firefly Jossa Whedona a tak ďalej. Vraví sa tomu princíp autorstva a je to mimoriadne dôležitá záležitosť, ak videohry berieme naozaj vážne. Lebo - a všimli si to sami hráči - aj autori videohier majú svoj vlastný, jasne identifikovateľný štýl. Michael Ancel, John Carmack, Peter Molyneux, Töru Iwatani, David Jaffe, Hideo Kojima, Sid Meier, John Romero, Goichi Suda, Warren Spector, ten Rus, čo vymyslel Tetris, Will Wright, Kazunory Yamauchi, Fumito Ueda a tak ďalej - mená dôležitých tvorcov videohier, prípadne mená tvorcov dôležitých videohier, ako sa komu hodí viac, ale ak by ten výpočet mal byť čo len trošička reprezentatívny, minimálne jedno dôležité meno v ňom chýba.

Má za sebou The Secret of Monkey Island, Monkey Island 2: Le Chuck´s Revenge, Full Throttle, Grim Fandango, Psychonauts, Brütal Legend, Stacking, Dropchord, Broken Age a aktuálne toto tu - Headlander, hru ktorá na prvý pohľad pôsobí, že zastala kdesi na polceste a svojmu autorovi Timovi Schafferovi, voľakedy vizionárskemu tvorcovi videohier a dnes hlave vývojárskeho štúdia Double Fine, jednému z mnohých „nezávislých“ štúdií, robí skôr hanbu ako česť. Lebo Headlander vykazuje všetky znaky hry postavenej na relatívne originálnom nápade, avšak hry zahľadenej samej do seba, samoúčelne pyšnej a nedokončenej, ktorá nevykračuje hráčovi v ústrety, ale naopak, akoby očakávala, že hráč jej z akýchsi dôvodov odpustí aj veci, pri ktorých zhovievavosť nie je na mieste.

Celkom zásadný problém má Headlander vo svojom vlastnom príbehovom zdôvodnení, jednoducho v tom, ako sa snaží hráča voviesť do svojho príbehu a vysvetliť mu, prečo nehrá za postavu, ale za hlavu. Skutočne, Headlander nemá hlavného hrdinu, ani hlavnú postavu, ale zato má hlavnú hlavu, ktorú si hráč vyberie z troch možností. V ponuke je mladík, (bez fúzikov), starček (s fúzikmi) a dievčina (bez fúzikov, so znamienkom krásy pod pravým okom). To ona sa preberie vo vesmírnej lodi Starcophagus, kde sa od sprievodcu vo vysielačke dozvie len nevyhnutné minimum, aby sa mohlo začať hrať. Hlava sama jestvuje v autonómnej prilbe, ktorá asi zabezpečuje jej životné funkcie a umožňuje lietať a strieľať, čo sú azda najväčšie rozdiely oproti hlavám z Futuramy, ktoré boli naložené v náleve a dali sa kŕmiť ako rybičky v akváriu.

Ale k veci, hlava sa preberie, je nasadená na robotické telo a začína prieskum, v rámci ktorého hlava zistí, že môže komunikovať s objektmi pomocou krížika, čím spúšťa dialógové sekvencie. Pomocou L1 môžete hlavu oddeliť od tela, keď potrebujete prekonať prekážku, ktorú telo nezvládne – lebo telo nelieta, ale hlava áno a môžete sa pripnúť k inému telu za prekážkou. Ďalej sa hlava naučí mieriť, strieľať, pohybovať a vôbec, prejde tutoriál aby začala hra samotná, ktorá sa však od výuky príliš nelíši, len je to podstatne menej prehľadnejšie a frenetickejšie.

Treba sa vždy dostať z bodu A do bodu B na obrazovke zobrazujúcej aktuálnu časť úrovne – čo je vlastne obyčajný princíp 2D plošinoviek. Treba hľadať a otvárať dvere podľa príslušnej farebnosti, treba hlavou útočiť a obsadzovať telá všadeprítomných robotov, ktorí však majú relatívne krátku životnosť a treba strieľať rozmanitými zbraňami, ktoré sa líšia hlavne tým, aké lúče strieľajú a ako sa tie lúče správajú. Základný prvý lúč funguje viac-menej ako biliardové tágo – uhol dopadu sa rovná uhlu odrazu, čo znamená, že sa dajú trafiť aj veci, ktoré by sa pri normálnej streľbe trafiť nedali. Ďalší sa v polke láme, iný sa delí na tri ďalšie lúče a ešte ďalší prispôsobuje svoju trajektóriu miestu, ktoré treba trafiť, takže je vlastne akousi samonávádzacou strelou.

A tu sa dostávame na miesto, v ktorom sa Headlander vyslovene láme. Za tým, čo sa javí ako 2D plošinovka s nedotiahnutou hrateľnosťou, sa totiž vlastne skrýva hra o riešení čoraz náročnejších logických puzzle. Je postavená na variabilite možností pohybu hlavy samotnej, objektov hlavou ovládaných a objektov ovládaných na diaľku streľbou a ich vzájomnou kombináciou. Znie to síce nekonečne komplikovane, ale v momente, keď hráč naozaj spozná mechanizmy hry, prijme ich a osvojí si ich – teda naučí sa Headlander hrať, začne sa výborne baviť. Celé je to ako hľadanie cesty labyrintom, v ktorom sa, samozrejme, skrýva nespočetne veľa nástrah.

Bizarné príbehové riešenie je zrazu celkom vedľajšie, hráme za hlavu, ale pokojne by sme mohli hrať aj za ducha, vírus, alebo za symbiota, len keďže je dej lokalizovaný do vesmírnej budúcnosti, tá hlava v skafandri je azda pravdepodobnejšia. A vôbec problém Headlandera nie je v hrateľnosti, ale v ťažšie prístupnej estetike, ktorá vychádza zo starých „papundeklových scifíčok". Prvým signálom je už stvárnenie loga hry a táto retro-futuristická štylizácia je natoľko dôsledná, až sa hra vo vyšších pasážach môže zdať kvôli opulentnej výprave, v ktorej furt čosi svieti, bliká a pípa, neprehľadnou. To ale patrí k veci, podobne ako hlava v skafandri, ktorá sa až nápadne podobá na postavičky britského bábkového sci fi seriálu zo šesťdesiatych rokov Thunderbirds 6, v ktorom pokojne tvorcovia mohli hľadať aj ďalšiu inšpiráciu. Čudesné je to na to dosť.

Tak či onak je Headlander hra, ktorú sa minimálne oplatí vyskúšať. A ak sa hráč spočiatku nenechá odradiť zdanlivou nezmyselnosťou príbehu a z neho prameniacou nepredvídateľnou hrateľnosťou, prehryzie sa k výbornej a pomerne náročnej hre, ktorá preverí ako reflexy, tak schopnosť logicky uvažovať. To všetko robí z Headlandera skutočne hru Tima Schaffera – žiadny prudký mainstream, ale vo svojom videohernom jadre mimoriadne poctivá zábava.