PAPER MARIO: COLOR SPLASH |
PAPER MARIO: COLOR SPLASH |
Nie všetko, čoho sa dotkne Nintendo, sa premení hneď na zlato. Nehovorím teraz o hardvéri, ale o hrách, najmä o tých najsilnejších, ktoré má vo svojom katalógu. Hry s Mariom sú síce kvalitné a predávajú sa rovno po paletách, no aj pri nich sú výnimky. A kým 2D a 3D platformovky patria vždy pri vydaní medzi najlepšie hry roka, v tých ostatných prípadoch to také jednoznačné nie je. A práve medzi nimi nájdeme aj sériu Paper Mario, ktorá síce v roku 2000 začala vo veľkom štýle, pričom časom kvalitatívne ešte stúpala, no pred štyrmi rokmi dosť klesla.
Čo kedysi začalo ako sľubná RPG séria, sa postupom času menilo a dnes tu s piatou hrou máme už tretiu iteráciu série, pričom Paper Mario: Color Splash pokračuje tam, kde skončil predchádzajúci diel Sticker Star. Ten si ale príliš veľa fanúšikov nezískal, a to najmä vďaka tomu, že ešte viac obmedzil RPG mechanizmy a nahradil ich používaním nálepiek ako nástrojov pre súboje a progres hrou. Aj preto mnohí Color Splash už dopredu odpisovali. Ako sa však teraz ukazuje, možno to boli príliš predčasné súdy, keďže hra sa z chýb predchodcu v niekoľkých aspektoch poučila. Stále ale nie je tam, kde začiatky série.
Aj keď sa hra tvári ako RPG (alebo skôr nástupca RPG predchodcov), príbeh tu nehrá prvé husle. Nesie sa presne v štýle Mario skákačiek, číže nemá ambície ako veľké RPG hity posledných rokov. Ale v detskom animáku by fungoval obstojne. Mariovi dorazí nečakaná obálka, v ktorej ale nie je žiadny list. Znepokojujúce ale je, že touto obálkou je samotný Toad, ktorý bol úplne zbavený farby. Spolu s princeznou sa tak Mario vyberie do prístavu Prisma, z ktorého táto obálka prišla, aby záhadu vyriešil, no nachádza ho zničený. Mesto, ktoré hýrilo farbami, je zrazu vyblednuté.
Tam to ale nekončí a celému tomuto svetu zrazu chýbajú farby. Netrvá dlho a na scéne sa objaví Bowser, ktorý sa rozhodol nielen zbaviť svet farby, ale nakaziť ho temnotou, ktorá ho ovládla. A ako bonus uniesol aj princeznú Peach, čo k tomu celému tak nejako patrí. Spolu s Mariom sa tak musíte vybrať na cestu za jej záchranou, pričom musíte obnoviť farbu v tomto svete. Na vašej strane je armáda Toadov a jeden kýbeľ farby menom Huey. Proti vám zase stojí zástup Koopov, Goombov a iná háveď z Hríbikova a priľahlých regiónov.
Dôležité ale je, že sa elementom farby autori pokúsili spestriť hrateľnosť, ktorá vychádza zo Sticker Star, kde veľmi skoro nastúpila fádnosť a stereotyp. A funguje to hneď v niekoľkých úrovniach. Tou najzákladnejšou je vaša schopnosť vyfarbovať prázdne miesta. Tú vám garantuje Huey, ktorý ale nie je bezodný, a tak si musíte farbu časom dopĺňať. Niečo padne z nepriateľov, niečo kladivom vytlčiete z prostredia a podobne. Takto môžete vyfarbovať prázdne miesta vo svetoch, ktorým po údere kladivom automaticky priradíte zodpovedajúcu farbu. Tá ale chýba aj postavičkám, ktoré musíte taktiež vyfarbiť, aby ste ich oživili a mohli ste sa posunúť ďalej v hre, keďže neraz majú dôležité informácie, či sú kľúčom k progresu.
Druhá úroveň používania farby je naviazaná na karty. Tie zbierate v priebehu hry a slúžia ako obranné alebo útočné akcie v súbojoch, či obsahujú špeciálne predmety, no k tým sa dostanem neskôr. Karty môžete získať už vyfarbené alebo aj prázdne. Vyfarbené môžete v boji hneď použiť, prázdne musíte vyfarbiť, pričom množstvo použitej farby predstavuje aj ich silu. Ak ste napríklad v súboji s veľmi slabým súperom a nechcete zbytočne míňať kartu so silnejším útokom, vyberiete si nejakú prázdnu a vyfarbíte ju len trošku.
Farbu kumulujete v troch stĺpčekoch – červený, modrý a žltý. Väčšinou si do každého musíte dopĺňať kvapky samostatne, no môže sa stať, že zoberiete kvapky so všetkými. Míňate ich zase podľa toho, ktoré farby na vyfarbovanie potrebujete. Ak napríklad vyfarbujete časť zeleného prostredia, miniete na ňu zo žltej aj modrej. Je to naozaj jednoduchý systém, no funkčný a intuitívny. Navyše je aj jedným z mála zostávajúcich RPG elementov. Postupne si totiž zvyšujete kapacitu nazbieranej farby tým, ako v hernom svete zbierate kladivká.
Pohybujete sa po naozaj slušne veľkých 3D svetoch v štýle 3D skákačky, ibaže váš Mario je len z papiera vystrihnutá postavička s obmedzenými animáciami, no zato prepracovaná do detailov, aby sedeli aj papierové obláčiky prachu, ktoré idú od jej nôh. Často si môžete vyberať z niekoľkých ciest, ktoré vás zavedú na iné miesta vo svetoch, no nie vždy sa aj dostanete ďalej, keďže sa musíte vrátiť späť, aby ste tam vyriešili niektorý z problémov. Na nepriateľov môžete skúsiť predčasne zaútočiť, ak sú k vám chrbtom. Vtedy máte v nasledujúcom súboji výhodu. To isté ale platí aj opačne a musíte si dávať pozor, aby na vás súper nezaútočil prvý.
Po útoku vo svete sa hra prepne do ťahového súbojového režimu, v ktorom si vyberáte vhodné karty na súperov, ktorým práve čelíte. Jednoduché skoky alebo kladivá sú vhodné na jednoduchších nepriateľov, časom musíte voliť karty lepšie a viac takticky. Úlohu hrá pritom aj ich poradie. Prvý v rade nepriateľov totiž môže mať na hlave prilbu, takže mu skok nič nerobí, preto ho zlikvidujete inak a poskáčete po ďalších. Je tu naozaj obrovské množstvo rôznych kariet, pričom časom získate aj karty s nepriateľskými jednotkami, ktoré môžete použiť na vašej strane. Poslednú kartu môžete použiť aj obrannú, aby ste vedeli odolať útokom v ťahu súpera.
No a sú tu aj spomínané špeciálne karty, ktoré získavate z určitých predmetov, ktoré v hre nájdete a vyžmýkate z nich farbu. Tie môžete použiť v boji alebo na riešenie hlavolamov. Získate napríklad hasiaci prístroj a viete, že proti vám stojí horiaci boss. V boji tak nasadíte tento prístroj a uhasíte ho. Okrem takýchto špeciálnych využití ich ale môžete použiť aj „len“ ako extrémne silné zbrane, aj keď sa také na prvý pohľad nezdajú. Každý takýto predmet je v boji reprezentovaný samostatnou animáciou, ktoré sú spracované veľmi pekne. Mojim favoritom je Maneki Neko, ktorej animácia reprezentuje západný pohľad na Japonsko. A okrem toho zničí všetko pred vami. Alebo karty využijete netradične. Jedným z bossov je steak. Súboj s ním je o tom, aby ste ho správne pripravili. V správnom čase tak musíte použiť karty s korením, soľou a grilom.
Novinkou je vystrihovanie. Svet je plne 3D, no v určitých momentoch ho môžete zmeniť na 2D plochu a dostať sa tak na nedostupné miesto tak, že kúsok sveta jednoducho vystrihnete. Buď tak doskáčete na nedostupnú plošinu, alebo si vytvoríte miesto, na ktorom dokážete použiť ďalšiu zo svojich kariet. Takto napríklad na mori sadnete za kormidlo pirátskej lode, ktorá sa ale nikam nepohne bez vetra. Tak nájdete vhodné miesto, ktoré sa dá vystrihnúť a vložíte doň kartu ventilátora, ten vašu loď už rozhýbe.
Ako ste asi vytušili, hra naozaj už takmer úplne rezignovala na RPG prvky a spolieha sa len na súboje a riešenie puzzle. Vylepšujete si prakticky už len dva atribúty – množstvo farby a život. Síce to je škoda pre tých, ktorí zbožňovali pôvodné RPG časti, no nie je kvôli tomu hra zlá. Aj napriek tomu má veľmi silné miesta. Sú medzi nimi nápadité súboje s bossmi, ktoré sú neraz veľkou výzvou a na každého musíte uplatniť inú taktiku a aj iné zbrane (ktoré často musíte získať niekde inde). Rovnako nápadité sú aj hádanky, ktorých je tu obrovská hromada a snáď ich v každom zo svetov nájdete niekoľko. Toto sú dva najsilnejšie aspekty hry, ktoré v nej budete riešiť veľmi radi. No každá minca má dve strany.
Ani negatív nie je málo. Často je to backtracking. Kým objavujete ešte nové miesta v už navštívených svetoch, tak je to super. Svety sú naozaj spracované štýlovo a každý má vlastnú atmosféru aj náturu. Problém je, keď ich musíte prechádzať, lebo v nich nejakú drobnosť zabudnete alebo prehliadnete. Často je kľúč k postupu ukrytý niekde, kam sa možno ani nepozriete. Napríklad to je bezfarebný Toad, ktorému odniekiaľ trčí len nožička. Alebo niekde trčí kúsok špagátu. Keď sa progres skrýva v detailoch, hra sa stáva skôr frustrujúcou.
A aj keď si budete užívať viac ako tri desiatky rôznorodých a krásne spracovaných svetov, súboje v nich už sú iná káva. Prvý raz sú zábavné, no časom sa do nich vkráda stereotyp, ktorý len tak-tak drží na uzde práca s farbami. Nepriatelia sa ale vždy respawnujú, keď svet opustíte a znova sa doň vrátite a vtedy vám súboje už fakt pôjdu na nervy. A jedno negatívum sa viaže na iné. Keby mala hra lepší flow, neskrývala progres za detailmi, tak by nefrustrovala a nemuseli by ste niekoľkokrát absolvovať tie isté súboje s tými istými nepriateľmi.
Čo sa týka vedľajších aktivít, tých v hre veľa nie je. Nepovinné úlohy prakticky neexistujú, lebo všetko, čo spravíte, je potrebné k tomu, aby ste sa dostali ďalej. Môžete si ale zbierať kartičky do vlastnej galérie (za čo vás čaká odmena), či sa zúčastňovať turnajov v kameň-papier-nožnice (za čo máte tiež odmenu). Ešte je tu jedna „televízna“ súťaž, ktorej sa môžete zúčastniť, no aj tá sa neskôr ukáže ako jeden z kľúčov k postupu ďalej. Takže ani v tejto oblasti hra príliš neboduje.
Hra ale boduje láskavým a jednoduchým humorom, pričom sa nebojí tu a tam si uťahovať sama zo seba. Čo sa často nevidí v Mariovi, autori sú si vedomí populárnej kultúry a neraz odkazujú aj na túto oblasť. Najlepšie je ale na tom vizuál, ktorý si okamžite zamilujete. Svety sú krásne a spracované aj do najmenších detailov, pričom všetko je vytvorené z papiera a máte pri hre dojem, že autori fakt fotili kartóny, len aby z nich vystavali v grafickom editore nejaký domček či niečo podobné. A vyzerá to naozaj skvele. Stačí sa len poobzerať po záberoch okolo. Hudba až tak prepracovaná nie je, no k hre sa veľmi dobre hodí a pomáha atmosfére, pričom sa nehrá len so známymi melódiami, ale prináša aj nové.
S Paper Mario: Color Splash je to ťažké. Nie je to zlá hra a je vidieť, že sa autori poučili z chýb predchodcu. Priniesli niekoľko vylepšení a sú tu veci, ktoré si budete skutočne užívať. Hra vám zaberie takých 30-40 hodín a väčšinu z toho si vychutnáte. Sú tu ale aj nejaké nedostatky, ktoré ťahajú výsledné hodnotenie dole. A aj keď má hra v hlavnej úlohe populárneho fúzatého inštalatéra, na tohtoročný Wii U hit v podaní Tokyo Mirage Sessions #FE to ani zďaleka nestačí a hra sa tak zaradí tento rok v kvalite na konzole až do druhého sledu. Nie je zlá, fanúšikovia by si ju nemali nechať ujsť, no treba sa pripraviť na to, že má svoje nedostatky.