Ak chcete rozpovedať príbeh, nie je pod slnkom lepšieho žánru, ako je ten adventúrny. Dobrodružnú povahu má už vo svojom názve a milovníci kvalitných zápletiek jasajú v poslednom čase čoraz častejšie a búrlivejšie. Knee Deep nepatrí medzi známe detektívky, ale tak to už pri nezávislých projektoch chodí. Treba priznať, že často je ich kvalita priamo úmerná skúsenostiam menej zabehaných vývojárov. No niekedy, raz za čas, presne vtedy, keď to vôbec nečakáme, sa spoza horizontu vynorí prekvapujúco podmanivá jazda s chytľavou zápletkou. Knee Deep, žiaľ, do tejto sorty nepatrí.

Ale aby sme zas nerozdúchali zbytočné vášne, Knee Deep nemožno automaticky zaradiť medzi herný odpad, ktorého sa radšej ani palicou nedotknete. Námet je zaujímavý, zápletka má čosi do seba, dokonca tu badať tendenciu postupného gradovania. Pri upadnutí do letargického klikania to dokáže prebudiť, prostredie a prevedenie nevyvolá automaticky pixelové zhnusenie… ale ako to už býva, vždy tu je nejedno „ale", ktoré dá vyššie spomenutému nepríjemne trpkú príchuť.

Tým prvým „ale" a ku ktorému sa ešte v recenzii vrátime, by bolo odporúčanie nepreceňovať svoje sily. A to jednak v tom, že na tri akty rozdelená hra je v prvom dejstve rozvláčna, trvá aj dobré tri hodinky, no ďalšie dva sfúknete dokopy za menší čas než úvodnú. A ďalej zistíte, že detektívka je fajn, no postavy tuctové. Atmosféra to spočiatku zachraňuje, avšak niektoré postranné príbehy sú skvelé iba vtedy, ak sú rozprávané rezko, bez zbytočného zadrhávania, nech to skrátka fičí, ale netreba ich sfúknuť zopár vetami. Keď to v Knee Deep začne naberať tie správne grády, celá zápletka sa zopsuje a vy budete pozerať ako teľa na kapitánov lízajúcich si svoje výložky.

Pritom to začína celkom zaujímavo. Hneď v úvode príjemné prekvapí fakt, že rozprávanie poňali tvorcovia ako divadelnú hru. Isteže, bolo to samoúčelné rozhodnutie. Rozdelenie na tri akty (na Steame vychádzali postupne, prvý pred rokom a pol) je cítiť aj z hrania, ale žiadny cliffhanger vás nešokuje. Teda ak máte aspoň niečo nahrané, napozerané a načítané. Dôležitejšie je, že jednotlivé scenérie sú situované na javisko, čím si tvorcovia uľahčili prácu s technickým spracovaním obrazoviek, ktoré sú prezentované ako kulisy a nie klasické prostredie. Pri vytváraní tých niekoľkých lokácií si grafici nemuseli príliš lámať hlavu. Interiéry budov sú jednoduché a nemôžete to mať hre za zlé. Veď ide o divadelné predstavenie. Preto jej odpustíte aj maľované pozadia, kartónové kulisy, presuny na iné miesto behom okamihu a podobne.

Ak pôjdeme do hĺbky, potom už samotné technické spracovanie pôsobí amatérsky. Animácie pohybov nemajú punc prirodzenosti, postavy majú podivne veľké ruky, všetko to pôsobí viac umelo, ale nezávislému titulu by sme to poľahky odpustili, ak by nás chytil príbeh. Ten má veľké výkyvy v tempe napredovania. Prekvapujúce momenty sú buď ľahko predvídateľné, alebo také nezmyselné, že neplnia svoju funkciu a zo žánru detektívky zbytočne vyčnievajú. Hoci sa dlho nič nedeje, pomaly sa dozvedáte viac, dej sa zamotáva, pribúdajú ďalšie dejové línie. Rozprávanie medzi nimi až zbytočne skáče, pokúša sa povedať veľa, línie sú zbytočne mätúce a trojica hlavných postáv sa napokon pre ne ukázala byť priveľkým sústom. Predstavenie minulosti postáv, ich pohnútok, prečo sa správajú tak, ako sa správajú - to príde buď neskoro, alebo v takej okresanej podobe, že vám to pripadá zbytočné.

Dejiskom vyšetrovania samovraždy známeho herca Taga Kerna sa stáva Cypress Knee, malé mestečko situované do južnej oblasti Floridy. Okrem rôznych častí mesta sa teda vyberiete aj do bažín a nesmie chýbať ani aligátor. Postupne dostanete do rúk trojicu postáv: známu blogerku Romanu Tongue, ktorá je síce vo virtuálnom svete osobnosťou, no posledný  publikovaný článok s neoverenými zdrojmi jej nepríjemne zavaril. Ďalej starnúceho novinára Jacka Belleta, ktorý ledva prežíva v provinčnom plátku a dopláca na postupný nezáujem o klasické papierové médium či život zasvätený výhradne práci a nie rodine. No a napokon bývalého policajta K.C. Gaddisa, dnes neúspešné súkromné očko, ktorého si najala produkčná spoločnosť mŕtveho herca na potvrdenie príčiny smrti a jeho minulosť ho v jeho rodisku znovu dobehne.

Každý z hrdinov je úzko spätý s Cypress Knee a pomaly umierajúce mestečko im všetkým spravilo nejednu jazvu na duši. Všetci traja sa stretávajú ako absolútne odlišné osobnosti, pracujú na tom istom prípade, a zároveň si idú po krku. Všetko sa začne postupne otáčať po odhalení niektorých skutočností, preklepnutí si obyvateľov - veď to dobre poznáte z iných detektívok. Stopy postupne smerujú k podivnej sekte Church of Us, ktorej členom bol aj Tag Kern. Aby to nebolo málo, zatiahnu sa do toho aj lokálne voľby na starostu spojené s predajom pozemkov, zničené životy niektorých obyvateľov mesta, kde všetko krachuje a podobne.

Príliš mnoho dejových línii zápletke škodí z niekoľkých dôvodov. Po prvé, je v podstate jednoduchá, pomerne krátka a navyše sa zbytočne nezaoberá pohltením a atmosférou konkrétnej situácie, často len predkladá zvraty a podstatné informácie akoby medzi rečou. Kúzlo dobrého príbehu, rozprávania sa rýchlo stráca. Vždy je dôležité, aby vás dej vtiahol do seba a nechal prežívať všetky dôležité momenty, občas vás zaskočil, inokedy nechal užívať si pokojnú, no zaujímavú jazdu. Lenže v Knee Deep sa všetko skrátka deje akoby nezávisle od vás. A aby to nebolo málo, napokon vás to prestane baviť a finálny zvrat len prejdete s nadvihnutým obočím.

Dialógy sú napísané presne tým spôsobom, ako by to v komornej adventúre malo byť. Sú úderné, k veci, nezamotávajú sa v patetickom táraní, lenže tak trochu (tak trochu dosť) problémom je, že ako celok to nefunguje pre scenáristické prešľapy popísané vyššie. Nielenže je dej spontánne chaotický, ale chýba mu aj poctivý rozprávač. Alebo výrazné zoškrtanie zbytočných motívov. Tých niekoľko rýmovaných viet nič nezachráni a patrilo by sa ísť viac do hĺbky práve prostredníctvom nezávislého pozorovateľa. Príbeh chce povedať príliš mnoho, zobrať kúsok z toho, kúsok z tamtoho, poriadne to zamiešať a ešte dačo pridať. Postavy vedia presne, čo majú povedať, aby tam ten kúsok bol, avšak nič ich nespája, tematicky bežia od jednej myšlienky k druhej. Lenže potom sa zápletka zakokce, preskakuje z jednej témy na druhú a nezachráni to už nič. Ani možnosti výberu informácie a akým z troch spôsobov ju podáte - na blog, novinám alebo zamestnávateľovi a hra na to reaguje.

Hrateľnosťou je na tom Knee Deep biedne. Ak ste čakali typickú adventúru, musela vás už forma divadelného predstavenia varovať. S miernou dávkou preháňania stačí potvrdzovať rozhovory a ono sa to nejako samé dohrá. Dej je prísne nalinkovaný, zavedie vás na konkrétne miesto, dá ponuku jedného-dvoch rozhovorov na scéne, vy sa vyrozprávate, raz za čas zvolíte jednu z možností odpovede, ktoré sa od seba líšia a ovplyvňujú správanie sa ostatných postáv k vám. A to je všetko. Ak vyčerpáte možnosti na scéne, dej sa presunie ďalej a kolotoč totožných činností sa znovu roztáča. Nezbierate žiadne predmety a jediným rozptýlením je zopár logických hádaniek, ktoré ste už istotne niekde videli a nezaberú vám viac než minútku.

Môžeme teda naznačiť, že k záveru sa dá v podstate preklikať bez toho, aby ste si z niečoho robili ťažkú hlavu. Nezáleží až tak na tom, ktorú z alternatív zvolíte, ako prebiehajúci dialóg mení správanie sa ostatných k vám. Nebude sa vám chcieť skúmať, ako postava zareaguje pri inej voľbe. Hlavne ak je možné vrátiť sa k hre len tak, že ju spustíte znovu, nie konkrétne dejstvo alebo jeho časť. Občas zamrzel nesprávny odhad, čo ktorá možnosť vo voľbe pokračovania rozhovoru skutočne znamená. Popis dvomi-tromi slovami je niekedy zavádzajúci a dialóg sme nasmerovali tam, kam sme ani nechceli, prípadne pri najlepšom svedomí a vedomí zvolili odpoveď, ktorá negatívne ovplyvnila postavu, čo sme vôbec neočakávali. Môže ísť o subjektívne zlyhanie, avšak radšej ho spomenieme.

Knee Deep je presne tou hrou, pri ktorej netušíte, ako ju vlastne máte ohodnotiť. Nápad na spracovanie je zaujímavý. Ako sa menia scény a všetok ten divadelný feeling okolo, je spoločne s vynikajúcim dabingom a rozumne napísanými rozhovormi tým pozitívnym. Avšak príbeh ako taký je na detektívku zbytočne zamotaný a berie si pod seba príliš mnoho motívov, ktoré zasahujú do deja a komplikujú ho na miestach, kde by sme si želali hladší priebeh. Jednoduchá hrateľnosť robí z Knee Deep nenáročnú záležitosť, možnosti voľby pri rozhovoroch občas poteší, inokedy nahnevá nezmyselným výberom. Ale hrať to znovu, aby ste sa pozreli, čo sa zmení, asi budete len veľmi ťažko.

Vyvrcholenie je navyše také slabé, že nebudete veriť vlastným očiam. Za plnú cenu dvadsať eur váhame, nakoľko ak je v hre niečo oslnivé a chytí vás to, behom okamihu je všetko zadupané pod čiernu zem napredovaním zápletky. Alebo to celé skončí. Pritom noirová detektívka (aspoň tak sa hra samotná charakerizuje) mala na viac. Vydrží jej to maximálne tak na prvý akt, potom sa toho začne diať viac, no s noirovou atmosférou to nemá nič spoločné a dej pripomína skôr béčkové seriály. A taká je vlastne aj celá hra Knee Deep. Zaujímavá a nudná detektívka zároveň.