Takéto recenzie remasterov klasických titulov spred dekády či dokonca dvoch sa často nesú v podobnom duchu. Chválospevy na doby dávno minulé, nárek nad tým, že nič podobné už nevzniká a neraz aj utápanie sa v spomienkach, aké to bolo kedysi super a ešte šťastie, že sa niekto rozhodol túto hru oživiť, aby sa tak ukázalo moderným vývojárom, že zábava bola v minulosti niekde inde. A možno by ste podobný text čakali aj v prípade remasteru tejto hry, no toto nebude ten prípad. A to hneď z niekoľkých dôvodov. Jedným z nich je nostalgia, čo je síce krásny pocit, no občas vás nepekne vodí za nos. Ale na tie spomienky predsa len príde rad.

Mám rád Parappu. Respektíve, mal som. Hra vyšla v roku 1997 a niekedy potom som sa k nej aj po prvý raz dostal. A to je pravdepodobne prípad viacerých z vás. Najpravdepodobnejšie to u mnohých bolo z nejakého demo disku, už si ani presne nepamätám z ktorého. Tento rapujúci pes tam ale hviezdil a hráči si ho zamilovali. Nič také tu vtedy nebolo. Pekne kreslené, s novátorskou hrateľnosťou a štýlom, ktorý sme sa neskôr naučili označovať slovkom cool. Verím, že som zďaleka nebol jediný, kto si na hru takto spomínal. A práve kvôli takýmto spomienkam bol Parappa the Rapper Remastered veľkou vecou tejto jari. Ako to však býva, pamäť vie byť milosrdná.

Nie všetko tu funguje tak, ako si to z 90. rokov pamätáme. A povedzme si to úprimne, nie všetko z 90. rokov stojí za návrat. Okrem Parappu mám rad aj Blur a vždy som si myslel, že ich Girls and Boys je esenciou tejto dekády. Nič viac 90s vzniknúť nemôže, len si ten klip pozrite. Ale trošku som sa mýlil, priznávam. Pred pár dňami som rozohral opäť Parappu v trošku modernejšom kabáte a to je teda sila. Koncept, príbeh, predelové scény, témy a neustály dojem, že v tej dobe musel byť veľmi jednoduchý prístup k drogám. Ako na strane vývojárov ,tak aj na strane hráčov. Lebo tieto veci sa jednoducho s čistou mysľou vytvoriť nedajú.

Ako som už písal, Parappa je pes. Zároveň je tak trochu loser. Bez práce, bez peňazí, no s poriadne pozitívnym odhodlaním, že v živote dosiahne všetko, stačí len tomu veriť. Keď sme boli malí, fungovalo to. Po pár fackách od dospelosti sa nad tým už len pousmejeme. Ale samotný príbeh má niečo do seba. Je o dospievaní, o preberaní zodpovednosti nad svojím životom, len s podivnými postavičkami v podivnom svete. V ňom sa totiž Parappa (ako ukážka toho, čo všetko bolo zlé na obliekaní pred 20 rokmi) zamiluje do slnečnice Sunny Flower. V láske má však soka.

Aby si získal srdce svojej milovanej, musí so svojím životom poriadne pohnúť. Musí sa naučiť kung-fu, musí získať vodičák, musí si nájsť prácu, svojej láske musí na narodeniny pripraviť tortu a tiež musí utekať na záchod po otrave. Potom vás čaká už len záverečná párty a rozprávke je koniec. A ono to vlastne funguje, aj keď to tak mladším a neznalým hráčom nemusí pripadať. Kombinuje sa tu príbeh o živote s poriadne nadnesenou atmosférou, kde sú vašimi lektormi humanoidná cibuľa alebo rasta chamaleón. Vlastne je to taký 8 Mile pre detského diváka s posolstvom, že všetko v živote vyriešite rapom.

Obrovskú facku ale dostanete od hry skôr, než by ste čakali. V názve má moderný buzzword „remastered“, no nie všetko sa autorom remastrovať chcelo. A kým samotná herná grafika grafika je tip-top a vidno v nej hromadu pekných detailov, celé sa to hýbe skvele a má to parádny štýl, tak prestrihové scény budete radšej preskakovať. Tie sú v pôvodnom rozlíšení, okolo nich je nevkusný farebný rám, aby toto nízke rozlíšenie maskoval a celé to pôsobí priam strašne. Toto je taký polovičný remaster a zbytočne to kazí dojem z hry, ktorej vizuál ovplyvnil mnohé snáď dodnes.

Parappa bola pravdepodobne jedna z prvých rytmických hier. Minimálne jedna z prvých masovo úspešných rytmických hier. Pomedzi všetky tie prestrihové scény a bizarné situácie sa venujete samotnej hre. Sledujete svojho lektora a opakujete v rytme slová po ňom. Triafate sa do beatu tým, že stláčate tlačidlá, ktoré v línii pred vami predviedol váš lektor. Nie je ich veľa, len štvorica čelných tlačidiel a L1 s R1. Badáte tu mnoho prvkov, ktoré sa neskôr presadili v iných rytmických sériách naprieč platformami a vy by ste sa aj bavili, keby tu nebolo niekoľko problémov.

Toto je totiž veľmi náročná hra. Ak ste v detstve nikdy nedali štvrtú úroveň s Cheap Cheap Chicken a tešili ste sa, že v dospelosti tento rest doženiete, ste na zlej adrese. Bohužiaľ, občas nie je úplne na vine vaša neschopnosť či náročnosť hry. Ono to môže byť aj chyba časovania v hre. Keď si po niekoľkých neúspechoch dáte radšej tréning, môžete s prekvapením zistiť, že tlačidlá nesmiete stláčať vtedy, keď by ste mali, ale možno o trošku neskôr. A hra nemá možnosť kalibrácie, čo je pri rytmických hrách priam povinnosť. Nepomôžu ani možnosti „see the beat“ alebo „feel the beat“, ktoré by tu na to mali byť.

A to je obrovská škoda, lebo skladby sú tu výborné. Je ich síce len šesť, no každá z nich má niečo do seba a pochybujem, že existuje niekto, kto by si tu neobľúbil aspoň jednu. U mňa osobne to je tá s rasta chameleónom, no aj úvodné kung-fu má svoje čaro, či hodina v autoškole. Cheap Cheap Chicken je zas regulárne ťažká pieseň, nakoľko sa tam neraz mení tempo, ale je stále veľmi dobrá. Tie posledné dve sú možno trošku slabšie, ale stále fajn. Každá reprezentuje jednu hernú kapitolu a tých je tu teda len 6.

S hrou tak veľa času nestrávite. Alebo možno aj hej. Možno nejaké 3 hodinky a to je tam započítaná aj cesta do obchodu pre nový DualShock, lebo svoj starý ste rozbili pri lekcii varenia od otravného kuraťa. Áno, cena hry je síce nižšia, no aj tak by ste od nej chceli trošku viac. Toto je prinajlepšom zážitok na jeden víkend, aj s nadávaním a opätovnými pokusmi. Hrateľnosť nepredĺžia ani remixované skladby. Jednak už nemajú to čaro, ktoré majú pôvodné skladby, no neponúkajú vlastne ani trochu odlišný zážitok.

Mnoho vecí je tu o drobnostiach, ktoré formujú výsledný dojem. Tieto drobnosti sú pozitívne a aj negatívne. Medzi tie negatívne patrí napríklad menu, ktoré je zbytočne mätúce, až z neho cítite 20-ročnú zatuchnutosť. Od moderných hier čakáte, že si v menu vyberiete položku a potvrdíte ju. Tu nič také nefunguje. Vyberiete si položku a potom stlačíte jedno z tlačidiel podľa toho, čo chcete vybrať alebo potvrdiť. Toto je tiež vec, pri ktorej by sme čakali, že ju remaster 20-ročnej hry vyrieši. A podobných zlých menších rozhodnutí je tu viac.

No, našťastie, sú tu aj tie pozitívne drobnosti, ktoré si najviac užijete vtedy, keď hru hrá niekto iný. Keď máte ovládač v rukách vy, sledujete len líniu beatov. Keď hrá niekto iný, sledujete postavy, animácie a ako sa postupne menia podľa situácie. Cheap Cheap Chicken sa zlostí, keď sa vám nedarí, no a v dojo majstra Cibuľu si zas všimnete ostatných žiakov a ich reakcie na to, keď sa vám v hre darí. Alebo naopak. Každý z levelov obsahuje množstvo podobných drobností, na ktoré potrebujete mierny odstup, aby ste ich vedeli oceniť.

Parappa tento rok oslavuje 20 rokov na svetovej scéne a mám taký dojem, že sme si ho mali radšej uctiť len v spomienkach. Nie všetky koncepty z 90. rokov totiž dokážu osloviť aj dnes tak, ako to vedeli v minulosti. Tento remaster navyše v mnohom robí len polovičnú robotu a tiež sa nevyhol niekoľkým veľkým chybám. Pozitíva tu sú a nie je ich málo, takže ak bez hry nevydržíte, pokojne do nej choďte. Skalopevných fanúšikov dokáže stále osloviť. Otázne je, či to nie je trochu málo. Nové publikum si hra pravdepodobne nezíska a aj niektorých pamätníkov môže trošku otráviť.