Priznám sa, že som bol trochu v pokušení. Pred pár dňami som zistil, že som už raz o LocoRoco písal. Nebol som vtedy ešte členom redakcie, napísal som svoju vlastnú recenziu medzi používateľské články. Len by som ju skopíroval a upravil, veď si tu pôvodnú aj tak nikto nepamätá, od jej napísania ubehlo už 10 rokov. Ale hra si to nezaslúži. Tá si totiž zaslúži poctivú robotu, lebo sama je ukážkou toho, ako to vyzerá, keď sa hry robia srdcom. A aj keď sme tu tento rok mali veľa silných titulov, tento sa stále dokáže zaradiť medzi tie najviac nápadité a najviac hravé.

LocoRoco pôvodne vyšla v roku 2006 na PSP a hra je skutočne rovnako hravá ako je hravý aj jej názov. Už z neho sa dá vytušiť, že tu pôjde o niečo iné ako o akciu. Je to hra o jednoduchom, no funkčnom a zábavnom nápade. Rovnako ako Katamari Damacy roky predtým, aj v tomto prípade autori stavili na jednoduchý koncept kotúľania sa. No kým v Katamari hráte vlastne za istú verziu hovnivála, v LocoRoco hráte za malú guľku -bobuľku. Jednoducho také roztopašné guľaté niečo, čo si veselo a spokojne nažíva vo svojom svete spolu s priateľmi. Spadne však meteorit, ktorý po planéte začne šíriť temnotu a skazu. A proti tomu musia naši guľatí hrdinovia bojovať.

Táto jednoduchá premisa si hráčov získala dávno, no skvele funguje aj v roku 2017 na PS4 v podobe LocoRoco Remastered. Hra totiž za tú dobu nestratila nič zo svojho kúzla. To totiž ťažilo zo zaujímavých nápadov a návykovej hrateľnosti. Tá je zdanlivo jednoduchá, no vie ponúknuť aj slušnú hĺbku a občas tiež poctivú výzvu, ak sa pokúsite z hry vyťažiť maximum. A, samozrejme, zamilujete sa do nej okamžite na prvý pohľad, už len kvôli tomu, ako milo vyzerá. LocoRoco sa totiž pred dekádou kupovalo už len kvôli krásnemu obalu s UMD diskom vo vnútri.

V zásade v hre neovládate postavičky. Tie roztopašné guľôčky majú často vlastnú hlavu, len tak sa povaľujú, no občas si aj podskočia, no nie tak, aby sa hýbali samé od seba. Samé si najmä neustále pospevujú niektorú z mnohých piesní, ktoré ovládajú. Koho teda ovládate? Herný svet. V hre na ovládanie totiž využívate len L1 a R1 tlačidlá na gamepade, nič viac. Stlačením pravého tlačidla svet nakloníte doprava. Stlačením ľavého zas svet nakloníte doľava. Ak ich stlačíte obe naraz, guľatého hrdinu vyhodíte do vzduchu, takže si vlastne poskočí a dokáže takto prekonať prekážky. To je všetko. Nič viac tu skutočne nepotrebujete a ono to bohato stačí na to, aby ste si užili pekných pár hodín zábavy.

Hra je vlastne len o tom, aby ste guľatého a pospevujúceho si hrdinu pregúľali zo začiatku levelu až na jeho koniec, na takú lúku, ktorá po vašom príchode začne hýriť životom. Na prvý pohľad sa to zdá byť jednoduché, no na tejto ceste vás čaká niekoľko prekážok, pričom so skákaním a gúľaním si veľmi skoro nevystačíte. Navyše musíte zbierať rôzne mušky a hľadať svojich malých modrých priateľov nazvaných Mui Mui, pričom práve jeden z nich vás postupne učí základy hry a nové mechanizmy, ktoré do nej prichádzajú.

Ďalším výrazným prvkom je možnosť rastu LocoRoco. Guľatý hrdina vždy o trošku narastie, keď zje kúsok ovocia. Tieto kúsky nachádzate voľne rastúce, ale aj dobre skryté po jednotlivých leveloch, pričom ich je vždy 19. S vašou začiatočnou podobou je to 20. Čím viac ovocia zjete, tým je LocoRoco väčší, čo so sebou prináša výhody (je napríklad ťažší a dokáže spustiť niektoré mechanizmy), no aj nevýhody. Napríklad sa nedokáže pretlačiť cez úzke „potrubia“. Vtedy môžete jednu veľkú guľku rozdeliť na viacero menších, aby ste sa dostali cez problémové úseky a potom sa zas spojíte, lebo ovládať mnoho menších guľôčok vie byť náročné, no a na to neskôr príde rad. Dokonca sa tu a tam budete musieť nechať požuť, aby ste zmenili dočasne tvar.

Ak by som už mal hru založenú na podobných základoch strčiť do nejakého žánrového šuplíka, pravdepodobne by som ju označil za logickú skákačku. Ak chcete mať na konci každého levelu 100%, občas vás poriadne potrápi. Musíte hľadať skryté časti mapy, ktoré sa ale časom stanú dosť klasickou schémou, ktorú si zapamätáte na desaťročie. Okrem toho ale prídu na rad rôzne iné prekážky alebo pasce, dokonca aj nepriatelia, pričom vy nemáte v rukách veľa prostriedkov na to, aby ste s nimi mohli priamo bojovať. Musíte sa tak neraz vynájsť.

Navyše aby ste sa dostali na niektoré miesta, budete potrebovať určitý počet pozbieraných postavičiek. Niekde na to, aby ste spustili istý mechanizmus, ktorý vás niekam prenesie, napríklad výťah. Inde zase musia zborovo zaspievať, aby prebrali MuiMuia, Slniečko, či nejakú inú postavu. Keď takejto postave zaspievate, odhalí vám svoje tajomstvá. Celkovo je LocoRoco veľmi spevavou hrou a hudba tvorí jej významnú súčasť. A to až takú, že bola v takýchto podobách zakomponovaná priamo do hrateľnosti. Pritom na PS4 pribudla aj drobná novinka. Keď nejakej postave spievate, zborový spev vašich postavičiek počúvate z reproduktoru na DualShock ovládači. Je to fakt len drobnosť, no rozhodne poteší.

Nedostatku obsahu sa obávať rozhodne nemusíte. Hra sa skladá z 5 kapitol, ktoré reprezentujú častí sveta, ktorý postupne opäť oživujete zeleňou. Každá kapitola má 8 levelov, čo výsledné číslo celkom pekne nafukuje a rozhodne sa nestane, že by ste hru za deň prešli. Dĺžka levelov závisí od toho, ako sa v nich snažíte vyzbierať všetko dostupné. Môže to byť pokojne aj 15 minút. A sú naozaj rôznorodé. Dostanete sa na lúky, do lesov, na zasnežené a poriadne šmykľavé svahy, dokonca si prejdete aj tráviacim traktom žaby, pričom to je len časť z toho, čo vás v hre čaká. Nápadmi sa rozhodne nešetrilo a každý level je novou výzvou, len s už známou schémou. Počas hrania navyše zbierate rôzne časti, z ktorých môžete pomimo hrania v menu stavať dom pre herné postavičky.

O spestrenie hrateľnosti sa postará aj možnosť zmeniť si postavičky. V priebehu hrania si totiž odomknete nové podoby LocoRoco, ktoré sa nelíšia len farebne, ale hlavne z hudobného hľadiska. Majú vlastné piesne, vlastný hudobný motív a môžete si tak vybrať, ktorý vám bude sedieť viac. Priamo v hrateľnosti sa nelíšia, ale hudba vie zmeniť náladu levelu. Základná žltá je taká stálica, ktorá vám nedá pokoj a táto hudba vám bude stále behať po rozume. Obľúbiť si však môžete aj iné. Všetky sú takou nezrozumiteľnou hatlaninou, no jasne sa v nich dajú identifikovať prvky alebo jazyky, ktoré sa snažia napodobniť. Zamiloval som si modrú „francúzsku“, naopak červený rasta LocoRoco mi veľmi neimponoval. Okrem toho má každý level vlastnú hudbu a tá je rovnako výborná.

Na grafike nebolo čo meniť. Stačilo ju len dať do vysokého rozlíšenia. Presne to autori spravili a funguje stále výborne. Bohužiaľ, predelové scény sa rovnakej starostlivosti nedočkali a pôsobia už dosť škaredo, najmä vďaka tomu rozlíšeniu. Ak by som mal hre niečo vytknúť, boli by to práve podobné drobnosti. Tie ju nerobia horšou, no bez nich mohla byť lepšia. Taktiež štruktúra menu, ukladanie a ďalšie položky mohli byť už prepracované intuitívnejšie, možno automaticky, no nič z toho sa oproti PSP verzii nezmenilo. Na druhej strane pred 10 rokmi som si napríklad želal, aby bolo možné hru na PSP ovládať pohybom. Jednoducho nakláňať handheld a tým hru ovládať. DualShock to teraz umožňuje a ak chcete, môžete si ovládanie prepnúť práve na nakláňanie.

Ako som písal už kedysi, táto hra je závislosť a na tom sa skutočne za viac ako 10 rokov nič nezmenilo. Už si hru síce nezoberiete do postele, kde si budete hovoriť, že ešte jeden level a pôjdete spať, pričom za oknom už pomaly svitá, no to neubralo ani trošku z jej čara, ktoré je neuveriteľne nákazlivé. Chytí vás za srdce vizuálom, hudbou a aj návykovou hrateľnosťou. Ak ste nemali kedysi tú šancu, rýchlo po hre siahnite teraz. Ak ste ju prešli už v minulosti, pokojne po nej siahnite opäť. Je to zážitok, ktorý sa oplatí pripomenúť. Ubehlo teda 11 rokov a hodnotenie sa nezmenilo.