Návrat Shinji Mikamiho do sveta survival hororu prostredníctvom prvého The Evil Within môžeme akceptovať ako podarený, avšak k dokonalosti mu mnohé chýbalo. Tvorca Resident Evila sa predviedol a nechal svojich fanúšikov spomínať na dávne časy, a to presne v momentoch, kedy sa jeho pôvodné dietko zmietalo v priemerných vodách nudy. Dokáže dvojka prekročiť tieň svojho predchodcu, alebo máme pred sebou len ďalšie pokračovanie, ktoré postupne zapadne prachom?

Vlastne ani teraz nevieme. The Evil Within 2 predstavuje presne ten typ hry, ktorý odporučíte ako fajn zábavu, hranie si užijete, nebudete považovať čas strávený so stiahnutou zadnicou za zbytočne zabitý, ale… ale to je tak všetko. Fajn, celkom dobrá hra, ale nič navyše. Pritom práve The Evil Within 2 má v talóne dostatok ohurujúcich momentov, ktorými dokáže poľahky vtiahnuť do absurdného, krutého a až nechutného mestečka Union. Skvelý rozjazd paradoxne pribrzdí čiastočne otvorený svet s bohatšou ponukou, ako poskytovali úzke koridory, no zároveň tým zabíja pohlcujúcu atmosféru presne definovaných pasáží.

Na papieri vyzerá The Evil Within 2 dobre. Pokračuje príbeh bývalého detektíva Sebastiana Castellanosa, ktorý dostane možnosť hľadať svoju mŕtvu dcéru. To, že vlastne žije, je skvelé, ale má to háčik a musíte sa za ňou vybrať do bizarného sveta vytvoreného mysľami iných ľudí. Mestečko Union predstavuje typicky americké osídlenie, v ktorom sa čosi nepríjemne zvrtlo, príjemné miesto pre život sa zmenilo na nočnú moru, beháte sem a tam v čiastočne otvorenom svete, vyrábate predmety, vylepšujete postavu a celé to pripomína mix The Last of Us a Silent Hillu. Áno, pôsobí to celkom zaujímavo, nemusíte sa úporne držať príbehu, ale môžete skúmať okolie, vyzobávať postranné úlohy, likvidovať „fujtajbl" ľudské experimenty potichu zozadu alebo s brokovnicou v rukách. Znie to fajn.

Najprv zápletka. Sebastian Castellanos po incidente v Beacon Mental Hospital definitívne stratil takmer všetko, ale niet sa čomu čudovať. Teda málokto z nás by sa po skúsenosti s projektom Stem usmieval od ucha k uchu. Experiment, ktorý bol násilím vytrhnutý z rúk jeho tvorcu, tajomného Ruvika Rubika, sa dostal k spoločnosti Mobius. A tá s ním má vlastné plány, tak ako by to bolo vždy, ak by ste mohli pomocou myšlienok vytvárať svety a nechať napojených ľudí snívať svoje životy podľa predstáv niekoho iného. Preto nie je prekvapením, že Sebastianovou jedinou priateľkou sa stane fľaška (a tentoraz nemyslíme žiadne zeleninové smoothie), na ktorej dno pozerá pričasto.

Ako sme už naznačili, tentoraz má Sebastian osobnú snahu ponoriť sa do Stemu. Pôvodne si myslel, že Lily, jeho malé dievčatko, zhorelo pri požiari domu, no pravda je napokon trochu iná - jej telo sa nikdy nenašlo. Znovu sa dostane k slovu agentka Kidman, stretnete sa s manželkou Myrou, ktorá mala pravdu, keď nikdy neverila, že Lily je mŕtva a niečo tu nehrá. Získať svoju dcéru späť nebude také jednoduché, kedže slúži ako Jadro, základný prvok Stemu. Napriek tomu, že zápletka možno pôsobí zložito, je v nej len ukrytých mnoho postáv, pričom vzťahy medzi nimi či ich konanie je plné klišé. Tak to bolo aj pri Ruvikovi Rubikovi, hlavnom nepriateľovi minulého dielu. Podobne sa dostávame do konfrontácie s umelcom Stefanom, ktorý považuje za vrchol svojej tvorby krvavé masakre zastavené v čase či neskôr Theodorom - pôvodne záchrancom, po čase bláznom s božským komplexom a snahou ovládnuť svet. Nezívajte, hoci áno, ten druhý je černoch a nechýba ani tajtrlík, ktorý má v gatiach, no napokon sa z neho stane… vy ste fakt zaspali?

To, že tu máme pomerne plytký príbeh, by sa dalo stráviť. Mnoho hier totiž dokáže vybudovať skvelú atmosféru aj na otrepaných princípoch. Fungovalo by to aj v The Evil Within 2, nebyť stupídnych dialógov. Sú také nesmierne primitívne, patetické a zbytočné, až máte pocit, že niekedy by bolo lepšie, keby by všetky postavy mlčali, naivne nekomentovali vopred čitateľné a nerobili zo seba hlupákov svojimi rozhodnutiami. Rozhovory či rôzne hlášky v The Evil Within vôbec nefungujú a vlastne pôsobia len ako výplň medzi samotným hraním, ktorú môžete pokojne ignorovať, všetko si domyslíte aj z animácií. Sebastian navyše predstavuje prototyp vymletého hrdinu, ktorý uverí všetkému a koná činy, za ktoré mu želáte čo najkrutejšiu smrť, čo si napokon môžete splniť, pretože nepriatelia - odhliadnuc od tých bežných - majú mnoho spôsobov, ako Sebastiana poslať na večný odpočinok.

Idylka hororového survivalu vyprchá asi tak po prvej hodinke. V prvom rade akoby sa vývojári nedokázali rozhodnúť, čo chcú vlastne vytvoriť. Spájajú pomerne dosť veľa herných prvkov, pričom ich striedanie nemá za následok osvieženie hrateľnosti. Najlepšie momenty sme zažili práve v interiéroch alebo inak uzatvorených priestoroch, kde sme mali jedinú cestu vpred. Rôzne naskriptované situácie podporovali hororovú atmosféru tradičnými ľakačkami či zvukovými efektmi. Alebo máte ísť chodbou až k dverám, niečo buchne a keď sa otočíte, je všetko trochu inak. Funguje to na výbornú, hlavne výstrelky Stefana neraz nepríjemne zamrazia. Lenže potom je tu už prázdno, občas vyplnené krvavými jatkami a hlavne pustým a nezaujímavým mestom Union.

Je obrovská škoda nevyužitého potenciálu: ničím neprekvapia ani dnes už otrepané miesta, ako tajné výskumné centrum s pokusmi na ľuďoch či podzemné katakomby ukrývajúce vo svojich útrobách tajomný kult. Teda nepochopte nás zle - áno, je to fajn, že vyššie spomenuté miesta v hororoch nájdeme, istú dávku mrazenia na zátylku dostaneme tak či tak, no nezabudnuteľné zážitky, žiaľ, absentujú. Pritom každé mesto ukrýva mnoho tajomstiev a budov, v ktorých by sa mohli odohrávať postranné mikropríbehy. Obsah hry i mesta samotného je až obskúrne generický. Niektoré snové pasáže situáciu čiastočne zachraňujú, zmena tempa hre prospieva, no často sa to deje príliš umelo, postupy ostávajú totožné (zakrádať sa sa poza chrbát nezdolateľného bossa, dostať sa na koniec chodby a cestou zabiť všetko, čo sa vám postaví do cesty, alebo len nájsť kľúč, otvoriť dvere, pričom za rohom bude poriadny bubák, ale to len akože). A potom sa vrátite do mesta.

Ono takto, myšlienka je to zaujímavá, nie že nie. Máme mesto, do niektorých budov, garáži, domov sa dá ísť a vnútri niečo nájdete, tu materiál k výrobe predmetov, nábojov či vylepšenie zbraní, tam zas rastlinu (poznáte z Resident Evil) alebo zelený gél (skúsenosti, za ktoré sa zlepšujete v piatich oblastiach - zdravie, regenerácia, stamina, boj a stealth) a podobne. Ako si vykračujete ulicami mesta, je lepšie tak robiť v skrčenej polohe, pretože tak sa predsa robí stealth. A správny stealth vám umožní prikradnúť sa za chrbát beštie baštiacej torzo človeka, nôž jej zapichnúť do zohavenej hlavy a potichu vyradiť chrochtajúce monštrum z činnosti. Bod pre vás. Spravte to nahlas a nielenže zburcujete okolie, ale brániť sa musíte omnoho urputnejšie, pretože jedna rana nožom už tentoraz nestačí a nepriatelia dokážu byť až nepríjemne rýchli a silní.

Okrem noža si môžete nájsť sekeru (jednorazové použitie, no smrť nastane jednou ranou), pištoľ, brokovnicu, snajperku, kušu so špeciálnymi nábojmi a výbavu správneho hrdinu predsa poznáte, z niektorej vás doslova zahreje pri srdci. Každý kúsok môžete vylepšovať, nejde to rýchlo a každý investovaný bodík si premyslite. Okrem toho tu sú fľaše. Nebudete piť, to už má Sebastian za sebou, ale ak fľašu odhodíte na správne miesto, zburcujete protivníka a dostanete ho tam, kde ho chcete mať. Áno, už sme to videli tisíckrát a funguje to aj tu. Chodiť potichu je dôležité a neraz jediná možná cesta. Proti presile nemáte často šancu, hoci sa občas dá využiť umelá imbecilita nepriateľov, no to je predsa nefér. Dupľom ak je streľba akási mdlá, pocit z nej nijaký a omnoho animálnejšie je kuchanie zo zálohy.

Atmosféra spájaním rôznych možností trpí, ale stále je to zábava, len nie dokonalá. Pomohla by aj lepšia kamera, ktorá je už tradične „japonsky” umiestnená tak blízko hrdinu, že niekedy sledujete viac jeho chrbát ako okolie. Nevidíte poriadne prostredie okolo seba, pohyb je ťažkopádny, v kríkoch, kde sa môžete ukryť, nevidíte nič okrem zeleného porastu, kde čupíte, takže neviete, kde sa nepriateľ nachádza, ale aspoň vám nik nevyberá črevá z brušnej dutiny, to áno. Celkovo ovládanie a pohyb hrdinu nepôsobí príliš prirodzene, avšak uznávame, že ide o trademark hier z Japonska. Často budete krútiť kamerou alebo chodiť s hrdinom tak, aby ste videli presne to, čo chcete vidieť. Inak je interface v tradičnej forme: kruhové menu na výber zbrane, záložky v upgradoch a nič nie je navrhnuté tak hlúpo, aby ste na to nadávali.

Zopár riadkov si zaslúžia nepriatelia. Aj tí bežní, ktorí sa vám v ostatných hrách len pletú pod nohy, majú v The Evil Within 2 svoju silu a musíte im venovať pozornosť. Ich výzor je oproti iným obyčajný a ak ste videli svoju drahú polovičku s nočnou pleťovou maskou, ničím vás neprekvapia. Nič proti drahým polovičkám s nočnými pleťovými maskami. Ale sú tu potom aj nepriatelia silnejší, väčší, uškriekanejší. Bojíte sa ich viac, pretože niečo vydržia a dokážu vás často instantne zabiť. Často ide o zošité časti tiel, jedna potvorka má namiesto hlavy fotoaparát, ktorým dokáže spomaliť čas, iná sa vám hlási cez gamepad (hrali sme PS4 verziu), z čoho vás minimálne porazí, ak začujete prvýkrát spev dievčatka, chrčanie a praskanie. A sú to jednoducho nechutnosti, pred ktorými sa budete skrývať, no zároveň sa baviť, hoci nebudete nikomu rozrezávať ľadviny či amputovať končatiny. Ono sa niekedy zdá, že bez boja by bol The Evil Within 2 rozhodne lepší a zaujímavejší.