V tomto prípade som trošku naletel. Gods Will Be Watching išla pri svojom vydaní úplne mimo mňa a aj keď som o hre niečo málo počul, vlastne ju nepoznám. Po The Red Strings Club som ale hneď skočil. Podľa obrázkov a popisu som očakával kyberpunkovú adventúru s kvalitným príbehom a prvkami starej školy. Mýlil som sa, no nakoniec som bol vlastne príjemne prekvapený. Kyberpunk tu je, ani kvalitný príbeh nechýba, avšak to adventúrenie by ste tu hľadali len veľmi ťažko. Tvorba štúdia Deconstructeam je totiž špecifická a toto je ukážka toho, ako môže hra klamať telom.

Ak by som chcel nazvať The Red Strings Club adventúrou, tak skutočne len veľmi minimalistickou. Skôr sa podobá na moderné variácie interaktívnych filmov, aké poznáme od Telltale, či z hier Life is Strange a Until Dawn. Len to vyhotovenie si zakladá na príjemnom retro vzhľade, ktorý pripomína doby 8 a16-bitovej grafiky. Princípy sú ale rovnaké – veľa príbehu, menej aktívneho hrania a naozaj zaujímavá spleť pestrých rozhodnutí, ktoré vám umožňujú kreovať si vlastnú cestu príbehom. Osud postáv je tak vložený do vašich rúk a je len na vás, ako túto červenú niť rozmotáte.

Názov hry mnoho z nej rámcuje. Vlastne prezrádza jej koncept, no taktiež pomenoval miesto, kde sa väčšina z nej odohráva. Je to Red Strings Club, bar v nie práve najpríjemnejšom anti-utopistickom svete. Akonáhle prekročíte jeho prah, ste niekde inde a máte aspoň nejakú šancu hodiť za hlavu to všetko vonku. Vedie ho barman Donovan, ktorý tradičný žánrový archetyp narúša svojou „špeciálnou“ schopnosťou. Nenalieva na objednávku, ale podľa nálady svojich zákazníkov. Dokáže namieša drinky, ktoré presne zasiahnu hlavu či srdce toho, kto sa príde vyžalovať so svojimi problémami. A Donovan je jednou z hrateľných postáv.

Tou druhou je jeho partner Brandeis. Sú si vlastne veľmi podobní, teda až na to, že sú úplne rozdielni. Kým Donovan robí ľudí šťastnými vo svojom malom svete za barom, Brandeis to chce dosiahnuť globálne tým, že zvrhne korporácie, ktoré tomuto svetu vládnu. Je to hacker, ktorý sa dokáže dostať kamkoľvek a stýka sa s pochybnou skupinkou podobne zmýšľajúcich aktivistov. A táto nesúrodá dvojica bude musieť využiť všetky svoje schopnosti v niekoľkých krátkych dňoch, ktoré ich čakajú. A aby toho na nich nebolo málo, prototyp androida Akara jedného dňa skončí na ich prahu. Jeho schopnosti sú empatické, no je náznakom toho, kam ľudstvo smeruje, ak začne siahať na emócie a slobodnú vôľu.

Hra vám svoj koniec predstaví hneď v úvode a nie je to práve potešujúce. Brandeis padá zjavne v ústrety svojej smrti z výškovej budovy jednej megakorporácie. Vy ale máte šancu zistiť, ako sa tam vlastne dostal a čo spôsobilo jeho aktuálnu situáciu. Tam už nastupuje tradičná zmes prvkov, ktorú by ste od kyberpunkového trileru očakávali – schéma na ovládnutie sveta, paranoja, zrada, smrť a vlastne aj femme fatale. Ak by bol pod príbehom podpísaný Philip. K. Dick, nikto by nepovedal pol slova. Niekto z Brandeisovej skupiny zistí plán jednej z korporácií, čo dá do pohybu sled udalostí, ktoré môžete v mnohom ovplyvňovať.

Veľmi dobrá ukážka slobody vašej voľby je krátky hrateľný úsek za Akarsa androida. V podivnom laboratóriu pred vás chodia ľudské telá s požiadavkami na vlastnosti, ktoré chcú zmeniť. A vy im máte pomocou jednoduchej minihry priniesť to, čo si žiadajú. Niekomu spoločenskú úzkosť ale dokážete vyrieši viac ako jedným spôsobom, no bude to mať úplne odlišný dopad. A týchto ľudí navyše neskôr môžete aj stretnúť. Rozhodnete sa napríklad poznačiť jednu z vysokopostavených postáv spoločnosti strachom? Môžete, ale neskôr musíte v koži inej hrateľnej postavy čeliť dôsledkom svojho rozhodnutia, pričom nikdy dopredu netušíte, ako to nakoniec vypáli a či táto zmena bude hrať vo váš prospech, alebo práve naopak, skomplikuje vám život.

Hrateľnosť je v The Red Strings Club výrazne redukovaná a na nejaké chodenie a zbieranie predmetov by ste tu čakali márne. Vpred sa posúvate cez občasné minihry a najmä cez hromadu rozhovorov, pričom vlastne aj niektoré rozhovory v konečnom dôsledku naberajú povahu minihry. Či už sa snažíte prežiť stret s niekým, kto na vás mieri zbraňou, alebo rozoberáte posledného návštevníka svojho baru, aby vás Akara odmenila drogou, ktorá vylepší vaše ďalšie drinky. Aj ich miešanie je vlastne len prostriedkom, ako sa istým spôsobom pohnúť v rozhovoroch ďalej, keďže keď niekoho vás drink trafí presne do srdca, vypadne z neho aj to, čo by ste z neho bežne nedostali.

Je trošku škoda, že si hra po celú dobu drží rozumnú mieru pestrých rozhovorov, no v závere upadne trochu do neželanej redundancie, kedy vás posadí za telefón a nechá vás telefonovať síce s mnohými rôznorodými postavami, no stále sa budete baviť len o tom istom. Je to síce kľúčový bod hry, kedy kulminuje napätie a pomaly sa blížite k vyvrcholeniu príbehu svojich postáv, no pripadáte si skôr ako kyberpunková sekretárka, nie hacker, ktorý má v rukách osud ľudstva. Informačne je to naozaj nasýtené, dozvedáte sa detaily o tomto svete, jeho postavách a aj o tom, kto za tým všetkým je, pričom nechýba naozaj nečakaný zvrat, čo sa v hrách až tak často nevidí, len keby ste pri tom všetkom robili aj niečo iné než vytáčanie telefónnych čísel.

Pritom samotný záver naberá naozaj veľmi zaujímavé kontúry, čím bližšie sa k nemu priblížite a reflektujete ho s tým, čo máte už za sebou. Je vlastne z veľkej časti samonaplňujúci a žiadny, aj keď zdanlivo povrchný dialóg tu nesmiete brať na ľahkú váhu. Hra sa bude chýliť ku koncu, od ktorého vás bude deliť už len pár riadkov tichých dialógov, keď si uvedomíte, že po celú dobu ste osud hrdinov formovali vy sami ich slovami, no hlavne svojimi voľbami. Až si začnete myslieť, či autori umne nemanipulovali vami rovnako ako niekto v pozadí umne manipuloval s dejom bez toho, aby si to ktorákoľvek z postáv všimla.

Ten koniec budete mať za sebou po nejakých 4 hodinách, čo nie je práve veľa, no hra to aspoň čiastočne kompenzuje nižšou cenou. Navyše sa spolieha na znovuhrateľnosť. Ako som spomínal, koniec je tu len jeden. Jeden z hľadiska toho, ako váš hrdina dopadne. No ešte aj počas spomínaného pádu máte stále možnosť voľby svojich posledných slov a príbeh si pri druhom hraní môžete formovať inak, čo znamená, že môžete čeliť rozdielnym situáciám. V hre je viac ako 30 bodov, pri ktorých sa môže červená niť osudu vetviť iným smerom. Môžu tam byť dve, tri, štyri možnosti, no pokojne nejaký z týchto bodov môžete aj preskočiť, ak sa k nemu nedopracujete. Všetko závisí od vášho hrania.

The Red Strings Club vyzerá pomerne dobre a je naozaj nenáročnou hrou, no oceníte hlavne parádnu hudbu, ktorej nechýbajú chytľavé synthwave motívy, ale ani klasické žánrové hudobné trópy, ako je napríklad jemný klavír, také typické pre noirové barové scény. Hudobne tak hra snúbi prvky kyberpunku a aj noiru, čím presne vystihuje svoj naračný a tematický tón. A to sú veci, ktoré vás tu chytia za srdce. Je síce paradoxom, že v tejto hre ani tak nejde o hranie, ale užijete si zaujímavý príbeh s morálnym presahom, ktorý vám predstaví dilemy, ktorým možno raz budeme čeliť a nechá vás popasovať sa s nimi. A môžete si ho užiť opäť, keď sa ním pretlčiete inak, aj keď samotný koniec bude zase ten istý.