Square-Enix našli po 20-ročnej histórii recept na novú líniu hier. Hlavnú úlohu zohráva nostalgia a staré osvedčené herné princípy. Nové hry náramne pripomínajú klasiky z 90. rokov, keď naplno fičala prvá PlayStation a západné publikum objavovalo všetky nové ťahové súbojové systémy, prepletené dejové zápletky či pestré palety postáv. No ubehli tri éry konzol, vyrástla nová generácia hráčov, a tak je pre Square-Enix zlatou príležitosťou oprášiť osvedčené princípy a skúsiť ich uviesť znova.

Prvou lastovičkou bola I Am Setsuna a teraz prichádza hra Lost Sphear, ktorá na prvý pohľad zdieľa určité spoločné menovatele, no bez problémov ju môžete hrať nepobozkaní minulým titulom. Odohráva sa v inom svete a hneď na začiatku nebudete vedieť, koľká bije. Hrdina sníva o legende strácajúcej pôdu pod nohami a veľkom súboji proti neznámemu nepriateľovi. Keď sa budí, čakajú ho skôr bežné úlohy RPG protagonistu- v malej dedine nájsť strateného kamoša, ísť na rybačku... Až keď sa objavia monštrá, príde neznáma postava a navyše zmizne kus známeho sveta, všetci spozornejú (vrátane vás) a pochopia, že sú súčasťou väčšej zápletky.

Reminiscencia hrdinov na svet, v ktorom žili a poznali, plus spomínanie na zlatý fond RPG, je pútavá symbióza, s ktorou sa dá pracovať. A autori prakticky od prvého sna budujú očakávania: prečo hrdina sníva o miznúcom svete a ako je možné, že sa mu začne strácať tiež? Odkiaľ prišiel tajomný neznámy a prečo sa toľko zaujíma o hrdinove sny? Hráči rýchlo pochopia, že postava v sne vidí istý tutoriál, rady ako vrátiť svet do starých koľají a doslova biele miesta na mape pokryť textúrou pôvodného sveta. No stále tu visí otáznik, prečo svet mizne. Neskôr sa o schopnosti hrdinu začne zaujímať aj panovník ríše, lebo miest, ktoré zmizli, je podstatne viac, navyše v kráľovstve panujú komploty i neveľká spokojnosť. Lost Sphear popri zdanlivo banálnej úlohe, kde posiela hrdinu doslova zachrániť svet, dokáže priniesť aj zaujímavého zloducha, motivácie a ako to v JRPG býva, pôvodné motívy nechá v prvých kapitolách, aby nastolil nové vzrušujúce momenty i spleť udalostí.

To najlepšie si hra necháva na poslednú tretinu, kedy prepojí načrtnuté línie a graduje do dobrého finišu. Počas 20-30 hodín si uvedomíte prakticky iba dve slabiny: niektoré pasáže sú príliš povedomé z iných hier a hrdinovia nie sú originálni: osudový protagonista, vtipný kamoš, usilovné dievča, záhadný neznámy. Veľa toho obyčajného sa presunulo aj do dialógov, ktoré sú tradične napísané. Ale výhoda je, že znalci vedia, ako takú hru hrať – každej NPC sa pýtať iba raz, občas sa niečo dozvedieť a ísť za cieľom. Nováčikovia systém rýchlo pochopia a všetci si môžu dopriať vedľajšie dialógy priamo počas putovania. Cez jediné tlačidlo sa vcítite do konania hrdinov. Nezabudnuteľný dej sa síce nekoná, ale pripravená odysea o povedomom kráľovstve a miznúcich častiach vás drží v pozore. To je dostatočná devíza, aby ste tu chceli ostať, objavovať, putovať a bojovať.

Mapka sveta je solídne poskladaná a rozsiahla, túžite prekutať hocijakú pasáž, lebo tam drieme zabudnutý predmet a možno aj solídne napakovaná truhlica. Navyše sa rýchlo zahaľuje svetová mapa do bielych častí, ktoré chcete vyfarbiť. Hrdinovia totiž pri putovaní i bojoch získavajú rozličné sféry a práve tie potom používate na vysvietenie bielych častí. V jednotlivých lokalitách si priamo pýtajú istý počet i druh sfér, zatiaľ čo na svetovej mape máte určité možnosti. Kus regiónu odhalíte tak, že vytvoríte vežu a tá môže danej lokalite vtisnúť isté vlastnosti. Napríklad vidíte ukazovateľ zdravia nepriateľov, útočíte prví alebo máte väčšiu šancu na kritické údery. Hra nedovolí postaviť iba jeden typ veží - tu si môžete vybrať jednu výhodu, v bludisku zas získate inú. Možnosť výberu veží dá hre vítanú variabilitu a s mapou sa dá výborne pracovať podľa vlastného uváženia.

Na mape nájdete viaceré miesta, ktoré budete skúmať: sú tu dedinky, hlavné mesto ríše aj priesmyky či jaskyne. V lokalite sa kamera viac priblíži k hrdinom, 3D zobrazenie viac vystupuje. Aj tu nájdete pohodené predmety, občas truhlicu. Kým ste v civilných častiach, núkajú sa obchody, pomocníci a iné postavy na pokec. Keď ste v divočine, zbadáte aj nepriateľov, ktorí čakajú na súboje. Ich obnovovanie funguje, ak sa chcete vrátiť späť a trošku trénovať, je to možné – ak nie, bežíte ďalej. Výhoda oproti hrám 90. rokov sa však cení: nie sú tu náhodné súboje, ale jasne definované miesta boja. Dizajn lokalít je dobrý, najmä bludiská či lesné cestičky bývajú často prepletené. Občas narazíte na slepý koniec, inokedy aspoň útechu v podobe miesta, kde sa dá rybárčiť či dobrý predmet. Pocit putovania je silný.

Súbojový systém vyšiel zo zlatej klasiky ATB (Active Time Battle). Ťahové potýčky sú postavené na striedaní hrdinov a zvolených útokoch, mágii či používaní predmetov. Už od prvého boja je zrejmé, že každej postave sedí niečo iné a ďalšími vlastnosťami i nastavovaním výbavy a schopností v menu sa smerovanie potvrdí. Paradoxne isté slečny udierajú silnejšie ako chalani, tí sa neraz blysnú plošnými údermi, respektíve dokážu v jednej línii zasiahnuť viacerých oponentov. Pozícia v súboji je kľúčová – keď sa dobre postavíte, môžete zrazu útočiť na dvoch-troch naraz, nie iba jedného.

Mechanizmov je ešte viac a Lost Sphear vám ich postupne dávkuje. Na tomto mieste treba spomenúť trošku nešťastne koncipované demo, ktoré vás síce posunulo do neskoršej fázy hry, ale všetko na vás vychrlilo naraz, takže hráči sa strácali a hŕ-bŕ prístup všetkého na malom priestore ich nenadchol. Plná hra je v tomto smere priateľskejšia. Najprv autori využili klasické voľby do maxima: sú tu bežné údery i zosilnené magické zásahy, papajú MP, súčasne sa nabíjajú (takže ich nemôžete využívať dookola) a predmety používate podľa potreby. Oponenti vás radi zastavujú, otrávia alebo zrazia na kolená s 0 HP, vtedy padne vhod fľaštička s oživením (celkom drahá na pomery RPG). Postupne získate väčšiu silu (pri pochode na vyšší level si obľúbite pohľad na obrazovku s rastúcimi číselkami a štatistikami), nové špeciality a v truhliciach sa nájdu aj lepšie zbrane, ktoré priebežne odovzdávate hrdinom. Bojuje sa vo štvorici, no partia sa utešene rozrastá, v istých momentoch sa rozhodujete, koho zobrať do mesta či bludiska. Vyrovnaná partia je základ, aby dokázala udierať, kúzliť i liečiť.

A popri klasických voľbách sa dostali do hry aj ďalšie vychytávky. Takzvané momentum je dočasný efekt, ktorý zvýrazní silu či iné bonusy na krátky čas. Nabíja sa postupne a sami si vyberáte, kedy ho použiť – má tri kruhy a tým pádom tri šance. Sublimation vám dáva pasívne vlastnosti. Postavy sa môžu navyše obliecť do takzvaných vulcosuitov. Robotické obleky výrazne posilnia odolnosť a pridajú aj na sile, pri aktivácii si môžete vybrať aj ich druh, no vyžiera úplne iný typ bodov. Tiež sa v nich nedá pochodovať neustále. Hra má veľa mechanizmov a sami hľadáte kombinácie. Niekedy sa na vulcosuity vybodnete a väčšinu bludiska absolvujete aj bez nich. No sú to najmä súboje s bossmi i silnými postavami, ktoré preveria vaše možnosti taktiky. Vtedy je dobré aktivovať to najlepšie, čo aktuálne so sebou máte, lebo väčšinou stačí jeden-dva nepríjemné protiefekty, do toho uzdravenia nepriateľa a bitku máte prehranú. Bossovia hrajú skutočne často nefér – plošné kúzla vás uspia či otrávia na začiatku boja, uzdravovanie či prepojenie s kamošmi im ide hravo. Balans medzi jednotlivými systémami je zaručený cez výbavu, systém kováčov a obchodov, cez limitované možnosti ukazovateľov. Hra nie je imperatívna, dáva vám voľnosť, no súčasne nechce, aby ste prepálili jej ponuku.

Hru čiastočne kvária neduhy z minulej generácie, napríklad sa treba vrátiť na predošlé lokality a spätný pochod nie je príliš záživný. Na druhej strane výborne pracuje s niektorými lokalitami – hlavné mesto má viaceré biele pasáže a túžite ich odhaliť a poskladať jeho mozaiku. Nováčikom sa zalieča cez pár uľahčení. Napríklad je možná zmena obťažnosti a mnohí (i veteráni) ocenia možnosť ukladať si rýchlo pozíciu aj medzi jednotlivými bojmi, priamo v lokalite a nielen na svetovej mape či save-pointe. Niekto bude namietať, že je to zbytočné uľahčenie hry, no využívať to nemusíte a niektoré zdĺhavé pasáže asi nebudete chcieť opakovať, takže je to skôr plus.

Grafika nebude trhať zrak ani skórovať pri počte polygónov a textúr, no jej estetika a jesenný nádych má čo povedať aj tým, čo už hrali tucty JRPG. Tam vnútri sa skrýva cit pre malebné dedinky, osamelé pevnosti či dravú prírodu, ktorou sa chcete predierať. Hlavné mesto ríše má akoby nádych zo starších Final Fantasy a jeho veľká rozloha s absenciou mapy vzbudzuje staré dobré momenty ako z roku 1997. Hudobné motívy sú krásne vložené a ani po 10-15 hodinách neomrzia. Nie sú také pamätné, aby ste si ich pohmkávali mimo hrania, no počas neho si ich patrične vychutnávate.

Lost Sphear je dobrá JRPG pre veteránov i začiatočníkov. Má solídnu premisu, dokáže ju využiť a aj pretaviť do herných mechanizmov. Odkrývanie zabudnutých pasáží, putovanie partie a súboje jej idú výborne. Jedine postavy nie sú dostatočne vykreslené a dej je občas povedomý. Je tu však starostlivo skrytá motivácia putovať a odhaľovať ústredné tajomstvo až do konca, Lost Sphear vás spoľahlivo udrží až do finále. Na Switch ide o výborný titul, ktorý hráte hocikde, aj PS4 verzia je fajn spracovaná. Niektorí by túžili po niečom nezabudnuteľnom, no toto je skôr služba 90s fanúšikom. Ale funguje presne tak, ako má.