Secret of Mana je dnes 25-ročná hra a jej pôvodnú verziu budú hrať s výnimkou puristov či čerstvých majiteľov Mini SNES systému len vybraní hráči. Oveľa lákavejšia sa zdá byť šanca chopiť sa hry v jej vynovenej podobe. V Square Enix si povedali, že majú dobrý základ, ktorý by sa dal osviežiť, vydať znova v lepšej grafike, s novým soundtrackom a po prvý raz aj s dabingom – a mohol by byť prípadne aj lakmusový papierik na pozíciu série v aktuálnej generácii videohier.

A tak vyšla Secret of Mana s rovnakým názvom, ale HD prídavkom na tri platformy: PS4, Vitu a PC. Je obdivuhodné a chvályhodné, že Square Enix nezabudol na Vitu, lebo máte možnosť hrať v pohybe, zatiaľ čo PS4 a PC sa snažia vyžmýkať čo najviac z grafiky. V jadre ostáva nezmenený príbeh i porcia hrateľnosti, takže podliehajú skúške a zubom času, podobne ako nedávno Age of Empires. Dá sa ešte hrať pôvodný titul, alebo už budeme zhýčkaní po toľkých prídavkoch v žánri?

Príbeh je vhodne pripravený, aby ste sa vôbec odhodlali putovať. V malebnej dedinke žije chlapec, čo túži po dobrodružstve a jedno ho skutočne čaká, keď na potulkách s kamošmi vytiahne bájny meč zo skaly. Zrazu ožije kopec netvorov v okolí a začnú terorizovať dedinku, takže starejší rozhodne, že náš hrdina bude vyšmarený z Potos dediny. A tak začína jeho cesta spolu s dievčaťom bez rodiny a inými postavami. Mana meč si berie so sebou a hneď v prvom chráme sa dozvedá, že už keď ho vytiahol, má šancu byť vyvoleným a získať pre meč aj ďalšie schopnosti, len treba splašiť Mana semienka.

Cesta na post legendy vedie cez celý svet a partiu berie na rozličné miesta. Istým pozitívom sú vtipné interakcie medzi postavami, dopísané do pôvodného scenára (väčšina sa odohrá na cestách a v krčme). Lepšie sa ponoríte do myslí postáv (hoci pre ďalšiu odyseu sa už toho veľa vymyslieť nedá) a občas usmejete. Kým ide o postavy, autorom ide práca ľahko od ruky, trošku slabšie vypálila vandrovka po kráľovstve, lebo nie je príliš originálna a prakticky potrebuje vyšmariť chalana na cesty a postupne narazí na monštrá, zlomyseľnú ríšu a nebude chýbať ani drak.

Keď sa dostanete po úvodnej dávke štebotania na cesty, hra sa mení na decentnú akčnú RPG. Hrdina Randi kráča po cestičkách, kde narazí na rozličný nepriateľský drobizg, do ktorého sa možno pustiť okamžite po príprave zbrane – plynulý prechod do súbojov bez zmeny obrazovky je pri 25-ročnej hre celkom nečakaný, no môže za to real-time súbojový štýl. Prospieva tempu hry, hoci po pár hodinách si uvedomíte, že na dnešné pomery je stále pomalé. Hra vyzerá úžasne, neraz bohato, no neskrýva veľa odbočiek, možností a pošle vás, kam potrebuje. Občas sa núka skratka, inokedy idete pár minút navyše – no to akurát môžete využiť na obstojný grind. Priebežné zvyšovanie levelu nikomu neuškodilo, tu sa odohráva plynulo – keď máte dosť skúseností, šup na vyšší level a bonusom je plné uzdravenie.

Súbojový systém je ľahko dostupný, no súčasne skrýva viac taktiky ako iba obyčajné švihy mečom. Kľúč spočíva v správnom načasovaní úderov a nabíjaní ich intenzity. Ak budete mlátiť rýchlo po sebe, nebude mať úder takú silu, ako keď istý čas počkáte a až potom zasadíte ranu. Ukazovateľ v spodnej časti displeja jasne ukazuje percentá: cca po 60% má úder patričnú silu a napríklad aj malého slizáka zvládnete dať za 20 HP, zatiaľ čo pri slabších ranách uberiete len 3 až 7 HP. No čakanie si vyžaduje pohyb po bojisku, aby ste sa nestali ľahkým terčom.

Logika jasne káže sekať mečom až vtedy, keď to má zmysel a silu, inak sa ochudobňujete o dobré momenty. Kto bude stále mávať v domnienke, že sa mu podarí nepriateľa zdolať rýchlejšie, prehlúpi – jedna dobrá rana pokryje štyri-päť malých. Úderom sa dá aj vyhýbať, no chce to cvik. A hoci na prvý pohľad nie je systém intuitívny a máte pocit, že vás dobrovoľne zdržiava, zvyknete si naň. Neskôr sa dostane k slovu aj mágia na rozšírenie možností, no ste limitovaní magickými bodmi; v prvej tretine sa oťukávate, v neskorších fázach chrlíte kúzla. Na tie potrebuje mať nepriateľov v dosahu. Využívať sa dajú ešte aj predmety, najmä na doplnenie bodov, no ponuka v obchodoch býva poriadne drahá.

Keď sa vám rozrastie partia, objavíte ďalšie možnosti. Medzi tromi postavami sa dá prepínať a máte aj možnosť využívať jednu z ôsmich druhov zbraní. V teréne síce veľa predmetov nepadá, ale v dedinách sa dá investovať a vylepšovať u fachmanov. V boji objavíte rozličné nuansy: napríklad, že s viacerými protivníkmi sa bojuje ťažko, lebo máte stiesnený pohyb, oni do vás búšia stále, zatiaľ čo vy čakáte na najsilnejší úder. Občas sa cez niektorých prešmyknete, inokedy sa odhodláte aj na opakované boje. Je tu aj priestor pre určovanie príkazov pre ostatných členov partie, nech si nerobia, čo chcú.

No pocit z grindu je všadeprítomný a hoci hra má isté možnosti, po čase sa otupí. Menia sa lokality (niektoré zaujímavejšie, iné menej), objavujete nové chrámy a dostávate iné schopnosti, neviete sa vymaniť z fádnej atmosféry. Akoby ste putovali poloautomaticky, išli za cieľom a očakávali veľký zvrat, niečo čo vás vytrhne z kresla, no Secret of Mana si diktuje svoje tempo, otvára svet, občas vám zavarí s AI nepriateľov i vlastných spoločníkov, no nedokáže nadobudnúť epický pocit z RPG cesty. Niežeby bola hra generická, na to má dosť solídne spracovaný svet a počas 20-25 hodín putovania sa dokáže zamerať na neústavné pridávanie noviniek, nepriateľov, miest i predmetov, no pre znalcov to bude azda príliš obyčajná odysea, kde všetko sedí, no nič nevyčnieva.

A občas na vás dýcha old-school prístup ako z Ring systému – cez jedno tlačidlo si vyvoláte ponuku hry, od vývoja postavy cez inventár, výzbroj či schopnosti a dumáte nad ním. Naučíte sa aspoň časť volieb, tento systém je esenciou menu a dá sa pochopiť. Súčasne budete polemizovať, či sa už v rámci vynovenej hry nedalo prísť s lepšou voľbou. Hoci sa nemusíte predierať a preklikávať riadkami menu ako v starších Final Fantasy, robíte niečo podobné v kruhovom systéme – a opäť potvrdzujete, čo sa dá. K najčastejším položkám si nájdete skratku, zvládnete to, no tu najviac cítiť, ako hra zostarla.

Na druhej strane je badateľné, že autori cítili potrebu vylepšenia v istých oblastiach. A hoci Vita verzia sa dá hocikedy zastaviť, pri PS4 to také jednoduché nie je. A pri riedkom rozmiestnení bodov na uloženie hry (najmä v krčme) prišli s automatickým ukladaním medzi dôležitými bodmi. Zlepšila sa aj grafika a tá prináša nielen pestrejšiu paletu farieb a sýtejší vizuál – vdýchla viacerým miestam moderný výzor a niektoré si okamžite obľúbite. Zatiaľ čo dedinky sú veľmi podobné, elementárne paláce či miesta sú vizuálnou lahôdkou. PS4 verzia vyzerá lepšie, o tom niet pochýb, Vita podala decentný výkon.

Square Enix vylepšovali aj hudobno-zvukovú stránku. Započúvať sa možno do nového soundtracku, no voľba niektorých melódií nie je úplne vyhovujúca. Skladby sa často rýchlo opočúvajú, niekedy sa príliš podobajú, sú pomerne dynamické, no aj príliš hlučné (občas až rušivé) a neraz som radšej volil návrat k pôvodnému soundtracku (k dispozícii sú totiž oba). Niekedy vám to nie je nič platné, lebo ani originál nemá extra dobrú skladbu, no aspoň si môžete vyberať. Napokon som väčšinu odohral v novej verzii, no výhrady sú ľahko počuteľné. Kvalitné kúsky nájdete v oboch, no vybrať si iba jednu verziu je nesmierne ťažké. Je zrejmé, že puristi dajú prednosť originálu, lebo kvalita nového soundtracku je premenlivá.

Pribudol aj v dabing v dvoch verziách – tradične som zvolil japončinu, ktorá sa ukazuje byť autentická a lepšie pasujúca, zatiaľ čo angličtina je typicky ukričaná s rôznymi prízvukmi. Berte originál, budete celkom prekvapení, že sa sem hodí, hoci by ste sa obišli aj bez neho. Scenár nebýva veľmi košatý, až na nové pasáže, kde dabing lepšie pasuje – krčmové dialógy majú fajn produkciu i náplň.

Secret of Mana je 25-ročná RPG a je to cítiť. Zatiaľ čo nové kúsky ako I Am Setsuna či Lost Sphear sa hrajú na ťažkú nostalgiu, no súčasne majú lepšie zvládnuté ovládanie i tempo, Mana si ponechala to svoje a po toľkých rokoch veľmi neohúri. Je to dobrá akčná RPG, ktorá sa dá absolvovať a budete vďační za súboje, pasáže s hrdinami aj dobrodružné momenty, no krátko po zahraní vám zrejme vyfučí z hlavy, čo asi nie je na takú klasiku najlepší rezultát. Je to funkčná a miestami zábavná hra, na Vite sa hrá výborne dlho do noci, no azda mohli autori zasiahnuť aj ráznejšie a dosiahnuť údernejší výsledok.