Ninja Theory si snáď ani nemohli vybrať lepší termín na vydanie svojho minuloročného titulu Hellblade: Senua’s Sacrifice na Xbox One. Pravdepodobne vypršala konzolová exkluzivita, no načasovanie je naozaj skvelé. Táto verzia vyšla minulý týždeň rovno potom, čo hra zozbierala hneď niekoľko BAFTA ocenení, ktoré zhodnotili nielen jej kvality, ale tiež skvelý výkon herečky, ktorá prepožičala hlavnej postave svoj hlas, svoju tvár a najmä svoju charizmu. A my sme dostali možnosť napraviť náš najväčší minuloročný rest a pozrieť sa na hru, ktorá si už minulý rok získala množstvo fanúšikov.

Možno ste od Ninja Theory hrali niektoré ich predchádzajúce tituly, či už to bol Heavenly Sword, Enslaved, alebo aj DmC. Hellblade však klame telom a aj keď by ste po predchádzajúcich skúsenostiach s Ninja Theory hrami a letmom pohľade na tento titul mohli povedať, že sa bude niesť v podobnom duchu, opak je pravdou a vlastne nepripomína nič z ich predchádzajúcej tvorby. Celkovo hra nepripomína nič, čo ste doteraz mohli hrať, aj keď tu a tam jasne badáte, odkiaľ môže brať inšpiráciu. Výsledok je však unikátnou zmesou akcie, putovania, sebaobjavovania a filmového rozprávania príbehu, ktorý vás chytí za srdce.

Hlavnou hrdinkou je Senua, na ktorú je zamerané úplne všetko v hre. Či je to prezentácia, kamera, príbeh, okolitý svet a jeho formy a farby. Jednoducho všetko. Nie je v tom však sama. Senua je zároveň cestou hráča do mysle človeka, ktorý trpí psychózou a tá poznačila jeho vnímanie okolitého sveta. Do uší jej šepká mnoho hlasov. Šepkajú aj vám. Od začiatku dávajú jasne najavo, že s postavou nie je niečo v poriadku, aj keď vyzerá na prvý pohľad normálne. A je to len jedna z ciest, ako vás autori dostávajú do jej hlavy. Tieto postavy rozprávajú príbeh, komentujú činy hlavnej hrdinky, no jedna z nich si je tiež vedomá vašej prítomnosť a občas máte pocit, že aj postava sama búra štvrtú stenu, aby prehovárala priamo k vám.

Okrem toho je Senua aj mladou bojovníčkou, ktorá sa vydáva na púť, aby zachránila dušu svojho milovaného, no ani sama netuší, že to bude púť hlavne o záchrane jej samej. Je to Keltka zručná s mečom, ale prenasledovaná temnou minulosťou, z ktorej pomaly odhaľujete čoraz viac. Dozvedáte sa viac o jej chorobe, ako bola v jej kmeni vnímaná, čo odštartovalo jej aktuálne ponorenie do sveta psychologického hororu, ale aj o kliatbe a o tom, čo s Keltmi robili Severania. Autori v hre rysujú psychologický profil postavy, unikátny svet na pomedzí fantázie a reality, no tiež mýtami opradený svet severu, ktorému kraľuje Odin a podsvetie stráži Hela.

Severská mytológia je v prvom rade zasadením hry, no tiež do príbehu vnáša mnohé postavy, či už priamo aktívne, alebo aj pasívne v pozadí. Navyše postupne buduje zázemie celého tohto sveta, ktorý objavujete sami. Na to slúžia kamene alebo isté totemy rozmiestnené po svete, ktoré musíte nájsť a po ich objavení vám hra rozpovie niečo z pozadia severskej mytológie, ktorá sa úzko týka priamo hry a jej príbehu. Táto verzia mytológie sa viac drží tej originálnej ako napríklad aktuálny God of War, takže ak sa radi ponárate do sveta mrazivých severských mýtov, hra vám ponúka aj takýto bod k dobru.

Hellblade je celá pretkaná psychózou, ktorá sa pretavila do všetkého, či už je to svojské rozprávanie príbehu, alebo aj herný vizuál, dabing, level dizajn a určite aj nástrahy, ktorým čelíte. Všetko z toho je výsledkom spolupráce autorov s pacientmi, ktorí trpia podobnými poruchami a dáva to hre unikátny nádych, v ktorom sa kombinujú pomerne známe herné mechanizmy s netradičným prístupom a spracovaním. Takže aj keby sme niektoré herné aspekty mohli považovať za pomerne generické, Ninja Theory im týmto vdýchli úplne iný život.

Hellbalde je vlastne veľmi lineárnou hrou, v ktorej bojujete. Na rozdiel od iných podobných hier by som ju však neoznačil za sekačku. Svojim konceptom má najbližšie k hrám, ktoré je dnes v obľube označovať za „walking simulátory“, no zároveň do nich prináša väčšiu dynamiku a tiež iné možnosti interakcie. No a nakoniec tu nechýbajú ani jednoduché logické hádanky, ktoré sú povkladané pomedzi súboje a rozprávanie náročného príbehu. Je tu tak niekoľko rôznych vrstiev, no nemusia vám všetky rovnako dobre sadnúť a všetky vychádzajú z už spomínanej utrápenej mysle hlavnej postavy.

Svojou priamočiarosťou vás hra priamo sprevádza dejom a práve prechod prostredím a jeho rôznymi verziami vás posúva vpred, no tiež hlbšie. Hlbšie do duše hlavnej hrdinky, ktorá čoraz viac podlieha svojej kliatbe. No najmä hlbšie do jej mysle, ktorá čoraz viac podlieha psychickej chorobe. Už skôr som naznačil, že sa hra neštíti ani prvkov psychologického hororu a autori s nimi narábajú skutočne umne. Skrývajú pred vami zlo tam, kde to treba kvôli budovaniu mrazivej atmosféry. Málokedy priamo čelíte nejakému nepriateľovi. Často je to všetko v hlave hlavnej postavy, či sú to požiare, alebo aj rôzne monštrá. A kým ona trpí pri tom, ako ju chce prostredie pohltiť, svetlá sú čoraz viac abstraktné a aj jasné línie vyvolávajú dojem úzkosti a stiesnenosti, vám na tele nabieha taká príjemná husia koža, lebo toto je zážitok, ktorý vás dokáže pohltiť.

Ani hádanky v Hellblade nie sú bežné puzzle, aké nájdete v inej hre. Ľudia s psychózou často vidia vo svete okolo nich vzorce a symboly, ktoré im v niečom bránia, prípadne ich musia prekonať. A toto je presne princíp hádaniek v hre, kde Senua v prostredí objavuje dvere a brány chránené runami, cez ktoré sa dostane až vtedy, keď niekde vo svete okolo nájde zodpovedajúce runy a „aktivuje“ ich. Zo začiatku sú tieto runy dostupné v okolí pomerne jednoducho, no neskôr vám ich nájdenie dá trošku viac zabrať.

Podobne je to v prípadoch, kedy sa dokážete v prostredí posúvať vpred len tým, že odkryjete vo svete rôzne skryté brány. Nájdete tváre, ktoré vás presunú medzi dvomi rôznymi verziami toho istého sveta, kde jedna je svetlá, druhá pochmúrna. No nechýbajú ani portály, cez ktoré môžete prejsť a vo svete sa udeje len nepatrná zmena, no ňou môže byť to, že predtým zbúraný múr zrazu stojí a dokážete po ňom prejsť. Časom sa však ukáže problém, ktorý tkvie v tom, že sa koncept takéhoto prekonávania prekážok vo svete trošku zunuje, nakoľko neprináša žiadne výraznejšie obmeny.

Problémom hry sú tiež akčne zamerané pasáže, v ktorých si navyše autori dovolili jeden trik, ktorý je síce lacný, no zároveň sa vďaka nemu viac ponoríte do akcie v náročnejších pasážach. Autori vás totiž v úvode skúšajú presvedčiť, že ak budete často zomierať a tým pádom sa kliatba presunie z ruky do hlavy hlavnej hrdinky, znamená to pre vás koniec. Pravdou ale je, že tento prvok napreduje najmä príbehom. Vizuálne je to však výrazne znázornené a je škoda, že autori neinvestovali podobné úsilie aj do toho, aby vám jasne vysvetlili nebezpečenstvo aj v iných situáciách. Občas budete cítiť, že na to musíte ísť metódou pokusu a omylu, aby ste vedeli, kedy vám zostáva ešte jedna rana, ako dokážete sami zase vstať zo zeme a kedy vás zabije niečo v prostredí.

Podobne ako hádanky aj súboje zo začiatku pôsobia zaujímavo, a to čiastočne aj preto, že vám hra vo svojej úvodnej časti ponúkne zaujímavé boje s dvomi unikátnymi bossmi. Odtiaľ to však ide z kopca a hra príliš na variabilite nepridáva a to ani čo sa týka nepriateľov, ani v oblasti samotných súbojových mechaník, ktoré sa takmer nikam neposunú. Stále sa pred vás bude stavať tá istá zostava nepriateľov, len bude rásť ich počet a neraz sa aj zmenšovať prostredie, na ktoré sú súboje obmedzené. Občas to dokonca hra na vás zahrá priamo nefér, hlavne v samotnom závere.

K dispozícii máte ľahký a ťažký úder, kop a úskok pred útokom nepriateľov. To všetko môžete jednoducho kombinovať a prípadne k tomu pripojiť útok s rozbehom, no ako asi tušíte, variabilita mechanizmov vyprchá veľmi skoro. Trošku viac pestrosti do bojov pridáva zrkadlo, ktorého energiu získavate v súbojoch postupne a po jej uvoľnení sa spomalí čas, takže máte voči nepriateľom výhodu rýchlosti a môžete rozdávať jeden úder za druhým. Niektoré typy nepriateľov dokážete poraziť, prípadne oslabiť výlučne takto. Stále je to však len o ťažkopádnom pohybe a úskokoch v obmedzenom prostredí, kde hra generuje nepriateľov okolo vás a neraz nepomôže ani kamera, takže sa niekde v stiesnenom prostredí zaseknete, nemáte kam uskočiť a idete k zemi. Je pravda, že aj v súbojoch chceli autori nabudiť dojem úzkosti, no tie tým neraz, zvlášť ku koncu, trpia.

Našťastie, sú tu oblasti, kre hra funguje úplne excelentne a jednou z nich je prezentácia a spracovanie. Rozprávanie herného príbehu je neuveriteľne sugestívne a naozaj vás vtiahne vďaka tomu, ako sa aj vy pohybujete  medzi úlohami hrdinky a pozorovateľa, ktoré sú podporené niekoľkými postavami. Navyše tu neprekáža žiadny HUD, takže vás naozaj nič v obraze neruší. Vizuálne spracovanie je celkovo na vynikajúcej úrovni. Hra vyzerá drsne, špinavo a zároveň nádherne. Autori vo vás chcú vzbudiť dojem, že sa po hraní musíte ísť osprchovať, lebo ste sledovali, ako sa hrdinka plazí bahnom a je tiež celá od krvi. Dokonca sa podarilo eliminovať aj neduh UE4 so streamovaním textúr. Snáď len doskakovanie niektorých objektov (ako napríklad tráva) to trošku kazí.

Zvukový dizajn to celé ťahá ešte vyššie a ideálne je hru hrať so slúchadlami na ušiach, prípadne s poriadnou zostavou priestorového zvuku, aby ste si dokonale užili hlasy v hlave hlavnej hrdinky, ktoré sú skvele doplnené o efekty a hudbu úžasne dopĺňajúcu atmosféru. Korunku tomu celému nasadzuje herečka Melina Juergens, ktorá sa zhostila hlavne postavy tak, ako ste v hrách ešte nevideli a ako dokonale je nadabovaná, tak dokonale a detailne je spracovaná jej tvár spolu s animáciami, ktoré doteraz snáď nemajú konkurenciu. Dokonca aj pohyb očí pôsobí inak, ako ste doteraz vo videohrách mohli vidieť.

Hellblade: Senua’s Sacrifice je hra, akú ste ešte nehrali a úžasne ťaží z explorácie mrazivého severského sveta opradeného bohatou mytológiou a zároveň skúmania introspektívneho sveta mysle hlavnej protagonistky, ktorá musí bojovať najmä sama so sebou a psychózou, ktorou trpí. Je to naozaj silný príbehový zážitok, ktorý je ešte viac umocnený doplneným dokumentom, ktorý vám o tejto téme a tvorbe hry povie viac. Dáva do centra pozornosti spoločenský problém, pred ktorým mnohí zatvárajú oči a zároveň vám dáva možnosť vžiť sa aspoň čiastočne do kože človeka, ktorý trpí psychickými problémami. Až by som povedal, že si príbeh užijete viac ako hranie a to môže byť trošku problém. Hádanky a tiež súboje by si zaslúžili viac práce a aj variability, aby ste nimi nechceli len preplávať, ale užívali si aj tie.