Prvý pohľad na Apocalipsis vyvolá v mnohých z nás (ne)milé spomienky na rozprávky Hansa Christiana Andersena alebo bratov Grimmovcov. Melancholická nálada sála z každého pixelu jednoduchšej point & click adventúry s dôrazom na riešenie hádaniek. Malé poľské štúdio Punch Punk Games vstúpilo do vôd nezávislých projektov, hoci sa jeho členovia podieľali na krvákoch typu Dead Island. Apocalipsis predstavuje obrat o stoosemdesiat stupňov oproti ich predchádzajúcej tvorbe. A ako to už pri nezávislej tvorbe býva, nie je určená pre každého.

Ak by sme museli Apocalipsis prirovnať k niektorej inej hre, ako prvý by nám napadol Samorost, Machinarium alebo akýkoľvek iný hit z produkcie Amanity. Jednotlivé obrazovky môžete občas trochu rolovať do strán, no ide o uzatvorené mikrodobrodružstvá. Príbeh motajúci sa kdesi na pozadí tvorí v tejto adventúre len krovie. Hrateľnosť je zjednodušená a ohlodaná až na kosť. Základným kameňom príťažlivosti sa tentoraz stáva atmosféra a zrejme sa nenájde nik, koho by obrázky nezaujali. Špecifický štýl grafického spracovania evokuje stredoveké drevorezby, zodpovedá tomu aj návrh postáv a ich animácie. Vyvolať beznádej sa Apocalipsis darí na výbornú, avšak horšie je to s udržaním pozornosti po celú dobru hrania, ktorá ja navyše pomerne skromná.

Zápletka sa nám v rôznych podobách predvádzala už mnohokrát. Harry chce zachrániť svoju životnú lásku Zulu. Stala sa jej totiž jedna dosť nepríjemná vec - zomrela. S tým sa Harry nechce zmieriť a aby odvrátil definitívny exitus, vyberie sa na výlet do záhrobia. Nie je to ako letná dovolenka, po celý čas je zamračené, farby sú ladené do depresívne hnedej a šedej. Ako putuje krajinou, stretáva sa so všetkými podobami ľudských hriechov a nenápadne odkazuje a čerpá z Alighieriho Božskej komédie. Niežeby nás pohltila príbehová zápletka. Veď všetky činnosti sú skôr naznačované ako vykonávané a jediným, kto prehovorí, je rozprávač s hlasom Nergala, speváka kapely Behemoth. Nie je to žiadny gospel.

Už z obrázkov je patrné, že hrateľnosť sa zúžila na klikanie po aktívnych predmetoch, ktorých je na obrazovke vždy len zopár. Použitie na adekvátnych miestach je zväčša logické, no nie je problémom v prípade zúfalstva, kedy netušíte, čo od vás hra vlastne chce, celé to preklikať. Možností býva minimum, len ich treba vykonať v presne uvedenom poradí. Práve pre nízko nastavenú latku obťažnosti sa musí Apocalipsis spoliehať na to, že vo svojich útrobách ukrýva príťažlivo podanú tematiku. Ale to hre, žiaľ, chýba. Pritom práve vďaka spracovaniu má obrovskú šancu na poblúznenie hráčovej hlavy. Výsledkom je fakt, že len prechádzate z obrazovky do obrazovky, kde vás čaká prekážka, ktorú máte pred sebou preto, aby ste nebežali stále dopredu bez akejkoľvek interakcie.

Lenže to, čo funguje na začiatku, kde sa tešíte sa na každú novú obrazovku, začne postupne ustupovať do úzadia. Je to pekné, to áno, ale samotná myšlienka je obmedzovaná na to, aby ste sa dostali ďalej bez toho, aby ste tušili prečo. Teda dobre, vy viete, že ak pôjdete furt vľavo, tak sa dostanete na koniec, ale hre chýba čosi viac ako nápad so záchranou ženy, čo je téma otrepaná a celý koncept neutiahne. Bez ladu a skladu nahádzané obrazovky vás síce neustále ohúria a aspoň po kúskoch vo vás začne klíčiť zvedavosť, čo si to vývojári v nasledujúcej časti pripravili. No každé nové miesto si obzriete, uznanlivo pokývete hlavou a strácate záujem. Vždy dostanete len miesto bez popisu súvislosti s putovaním. Dojem vtiahnutia do deja je tak minimálny.

Svet Apocalipsis je mŕtvy. Doslova. Neustále sú vám podsúvané rôzne podoby ľudskej zloby a hlúposti, ako vojna či týranie, hlad a krutosť. Apocalipsis nie je explicitne násilná a už tobôž nie vulgárna hra, hnusných miest však navštívite niekoľko a nechýba ani mučiarnička, tradičná to výbava stredovekého domáceho majstra. Napriek tomu, že emócie, ktoré by mali jednotlivé svety vo vás vyvolať, sú minimálne. Svet je to neživý a často zúfalo neinteraktívny. Nepotrebujeme fanfáry a ani bayovské nájazdy kamery so spomalením času, no možno by spracovaniu prospelo komornejšie putovanie so zameraním sa viac na detaily a bohatosť prostredia. Pritom často stačí málo, aby napríklad vojna vyzerala hrozivo aj v 2D. Valiant Hearts to zvládlo na výbornú.

Napokon sa pristihnete pri zúfalej myšlienke, že to približne trojhodinové dobrodružstvo už chcete doklikať do konca, aby ste zistili, ako to dopadne. Záver nie je jediný a záleží na vašich rozhodnutiach, ako ste sa správali. Alebo či ste pozbierali všetky kvietky ako bonusové predmety. Pozitívne je, že do už prejdených miest sa môžete teleportovať na mape a nemusíte absolvovať celú hru len preto, aby ste si pozreli aj dobrý koniec. Väčšinu času strávite tým, že síce nasávate stredovekú atmosféru spracovania, ktorá je naozaj precízna, ale chýba jej niečo k tomu, aby vás pohltila a vy ste dej na obrazovke skutočne prežívali. To niečo sme už popísali vyššie.

Hrateľnosť ako taká je skromná a ovládanie ťažkopádne. Niekedy nám chvíľu trvalo, kým sme zistili, že miesto má viac aktívnych miest a treba kliknúť na správne z nich, nielen na objekt ako taký. Inokedy sme zas nadávali na pomalú chôdzu hrdinu, ktorá sa nedá urýchliť. Alebo hľadanie, čože sa tým aktívnym miestom, kde sa zmenil kurzor, vlastne myslí, keďže tu nenájdete ani žiadny popis. Možno vám to znie ako zúfalé prskanie rozmaznaného autora, no práve aspoň trochu logiky by hranie osviežilo. Čo znamenajú niektoré predmety, sme až do ich použitia netušili a to, že ten biely pazúr bolo kresadlo, sa nám nezdá ani teraz. Hranie ako také sa postupne obmedzí na klikanie: buď dopredu viete, čo všetko máte spraviť, alebo to dáte aj s vypnutou hlavou.

Záchranou mohli byť rébusy a akčné minihry. To druhé je skôr otravné, ale napokon sme plávanie a uhýbanie pred delovými guľami po pár reštartoch dali. Hádanky ste už všetky niekde videli a hrali. Raz musíte nájsť správne súhvezdie a podľa znakov zvoliť na lodi správny kurz: normálne i zrkadlovo obrátene. Potom staviate hanojskú vežu, otáčaním potrubia vypúšťate vodu, skladáte puzzle či dávate dohromady ozubené kolesá v mechanizme, zahráte si na organe (zvládnete aj pri hudobnom hluchu) či presúvate objekty tak, aby ste otvorili všetky zámky na dverách. Žiadna originalita sa nekoná a mnoho hádaniek je v hre umiestnených len preto, aby tam dačo bolo. Žiadny zmysel v nich nehľadajte. Každá ďalšia nám pripadala ako prekážka, ktorú skôr znudene prekročíme ako s nadšením preskočíme po zopár nepodarených pokusoch.

Otázkou ostáva, pre koho je vlastne Apocalipsis určený? Za mrzký peniaz v nejakej zľave ho odporučíme každému. Už len pre spracovanie, ktoré má šmrnc a na hru sa dobre pozerá. Potenciál, ktorý v sebe Apocalipsis ukrýva, žiaľ, zostáva trestuhodne nevyužitý. Aj hudba, spočiatku zaujímavá, sa postupne obohrá a tých niekoľko pasáží začne liezť na nervy. Nenájdete tu žiadne iné výrazne lákadlo. Atmosféra utrpenia má dočasné pôsobenie a veľmi rýchlo sa zvrhne na rutinu, ktorá hrateľnosť skôr potápa ako drží nad hladinou priemernosti. Možno na vás grimmovský nádych beznádeje a melanchólie zapôsobí, nám pripadal Apocalipsis skôr tuctový. Zabíjať čas sa dá aj zábavnejším spôsobom. No ak vás zaujala grafika, skúste.