Zase som raz bezhlavo skočil po hre na recenziu bez toho, aby som sa o ňu pred tým aspoň trošku zaujímal. A popálil som sa. Ale asi sa nie je čomu čudovať. Scribblenauts je naozaj chytľavá séria, ktorá svojou unikátnou hrateľnosťou okamžite zaujala a ak ste si ju po prvej časti zamilovali, vracali ste sa k nej radi aj v ďalších častiach, aj keď tam možno došlo ku kvalitatívnemu kolísaniu. Aj to bol dôvod, prečo mnohí hráči začiatkom tohto roka spozorneli, keď Warner Bros. Interactive Entertainment oznámili pokračovanie s názvom Scribblenauts Showdown, aj keď pozornosť by hráči po vydaní mali venovať najmä tomu, aby sa hre širokým oblúkom vyhli.

Showdown totiž priniesol veľké zmeny do série a tiež niekoľko veľkých premiér. Je to napríklad prvá hra v sérii, ktorá vyšla na platformy od Sony a Microsoftu, keďže doteraz vyšla len na Nintendo platformy, PC a mobily. No namiesto toho aby autori využili takúto možnosť zasiahnuť širšie publikum svojou unikátnou hrateľnosťou, rozhodli sa vyhodiť von oknom takmer všetko, čo ju robilo unikátnou. Namiesto toho tu máme dosť nechutný guláš uvarený z párty prísad a nejakého sandbox korenia, no jesť sa to vlastne príliš nedá.

Zabudnite na nejaké príbehové pozadie, no čo je úplne najhoršie, zabudnite aj na organicky zakomponované slovné logické hádanky, na ktorých bola vlastne celá séria vystavaná. Hra so slovami v Showdown stále v istej podobe zostala, no je to neraz vlastne len gimmick navyše, ktorý prinajlepšom len zdôrazňuje element náhody, v tom horšom je nadbytočná a otravuje. Čiže kým v minulosti ste práve vlastnou hlavou riešili problémy, ktoré pred vás hra postavila, v aktuálnej hre potrebujete viac rýchle prsty.

Scribblenauts Showdown sa skladá z trojice základných režimov, galérie vašich úspechov a tiež možnosti vytvoriť si vlastnú postavičku z odomknutých dielov v jednoduchom editore. V ňom dokážete stráviť pár a to najmä v úvode. Síce ešte veľa možností odomknutých nemáte, no zároveň vás ešte hra nestihla úplne otráviť. Ak sa vyžívate v tvorbe vlastných herných postavičiek, aj tak je tu slušná ponuka hneď od začiatku. Galéria zase dôsledne sleduje vaše hranie a môžete si pozrieť aj presný stav jednotlivých cieľov – či sa už blížite ku koncu, alebo ste ešte ani nezačali. To je zas niečo, čo osloví lovcov achievementov.

Len škoda, že to hranie medzi tým akosi nebaví. Prvou možnosťou je režim plný rýchlych duelov, kde hráte buď proti umelej inteligencii, alebo proti živému protihráčovi vedľa seba na gauči. Ak hráte proti AI, môžete si nastaviť aj jej náročnosť. Keď hráte so živým spoluhráčom, tak len štýl hry (slovné minihry, rýchlostné minihry, oba druhy na striedačku, Freeplay) a počet kôl. Hráč, ktorý má po všetkých kolách na konte najviac víťazných, pochopiteľne vyhráva. Maximum kôl je 25 a hra tým pádom vyberá zo všetkých minihier, keďže tých je v hre taktiež 25. Smutným faktom je, že aj napriek tomu, že sa to môže zdať veľa, prejdené ich budete mať všetky do 30 minút, keďže sú naozaj kratučké.

Ďalší herný režim už pôsobí zaujímavejšie, aj keď je to v zásade vlastne to isté. Má však formu stolovej hry, do ktorej sa môžete pripojiť s ďalšími tromi protihráčmi. Pred vami je herný plán, ktorý sa líši podľa toho, pre akú dĺžku hry ste sa rozhodli. A potom je to už ako v Človeče a podobných stolovkách – kto je prvý v cieli, ten vyhráva. Lenže tu nehádžete kockou, ale autori sa rozhodli aspoň v tejto oblasti investovať štipku kreativity. Namiesto toho do celého mixu pridali prvky kartových hier, takže váš postup závisí od šťastia, vašej šikovnosti a aj vhodne zvolenej stratégie.

Políčka v hre neobsahujú nič, nenájdete tu žiadne pasce a ani boosty, či bonusy. Na to všetko tu nájdete karty, ktoré sú tiež cieľom k postupu. Hráči sa striedajú v ťahoch a ten, ktorý je práve na rade, si vyberie kartu, ktorú chce hrať. Následne je na rade náhodná minihra, v ktorej proti sebe stojí dvojica hráčov a víťaz si odnáša to, čo obsahovala karta, ktorú zahral. A to môže byť postup o niekoľko políčok, stiahnutie súpera o niekoľko krokov späť, výmena kariet s tými jeho a podobne. Je toho naozaj veľa a musíte uvažovať aj nad tým, aby ste ubrzdili súpera, no zároveň sa dostali vpred, keďže nie vždy máte k dispozícii všetky druhy kariet. Možno sa vám minú práve tie na posun, tak musíte zahrať napríklad výmenu kariet.

No a nakoniec je tu Sandbox, čo je vlastne osem menších prostredí, ktoré sa skladajú zo zopár poschodí a niekoľkých rôznych postáv, kde musíte riešiť hádanky, aby ste získali hviezdy, za ktoré si nakupujete súčasti a inú kozmetiku pre postavy. Tieto súčasti a predmety môžete navyše občas využiť na riešenie hádaniek v Sandbox svetoch. Čo by bolo fajn, lebo to pripomína pôvodnú premisu série, avšak hádanky sú dosť prvoplánové, bez nápadu a jednotlivé prostredia prebehnete pomerne rýchlo. Ešte rýchlejšie, ak hráte vo dvojici v splitscreene. Stačí si poriadne prezrieť prostredie, jeho tému a indície, ktoré svietia postavám nad hlavami. Ak sa náhodou skrýva hviezda v zamknutej truhlici, kliknete na ňu a pridáte jej vlastnosť „otvorená“. A podobné nenápadité riešenia vás tu budú prenasledovať od začiatku do konca.

A to je vlastne aj problémom minihier, ktorých, ako som spomínal, nájdete v hre 25 v dvoch kategóriách. V tých zložitejších si vytvoríte slovo na základe nejakej indície a s ním v minihre pracujete. Napríklad máte dronom doručiť čo najviac kíl nákladu, no pred hrou máte vytvoriť sovo na „e“, ktoré budete prenášať. Tak si v angličtine napíšete slona a tým pádom máte už v základe vyššiu váhu ako ten, kto  má úhora. Pritom hráči nemôžu mať totožné slová. A potom je tu ešte prípad tých jednoduchších hier, čo je napríklad fúkanie balónov, kde len stláčate jedno tlačidlo ako o život. Mnohé minihry sa navyše inšpirujú v iných známych značkách, takže tu nájdete obdobu Guitar Hero a iné.

Avšak z tých 25 minhier si neviem spomenúť na jedinú, ktorá by ma naozaj bavila. Niekoľko z nich je fajn, no to je to najlepšie, čo o nich dokážem povedať. Žiadna naozaj chytľavá, len pár priemerných a veľa naozaj slabých. Všetky som ich hral niekoľkokrát a vlastne si na väčšinu už ani nespomínam- ich najväčším pozitívom je okamžitá prístupnosť, keďže ak si aj vyžadujú viac ako len stláčanie jedného tlačidla, tak je to maximálne pohyb analógom a aj to vám pred každým spustením vysvetlí video k danej minihre. Takže ak si k Showdown sadnete s kamarátmi, ktorí hry nehrávajú, behom minúty veľmi dobre vedia, čo majú robiť.

Audiovizuálne nová časť môže zasadnúť po boku svojich predchodcov, čo znamená, že vyzerá nápadito, aj keď jednoducho. No rozhodne neurazí. Problém je však v tom, ako hra beží. Ak by som hral Switch verziu, možno by ma spomalenie a sekanie neprekvapovalo. Avšak hru som hral na Xbox One a tam je nepredstaviteľné, aby podobný titul sekal. Nemyslím si však, že to je problémami s výkonom, ale zlou optimalizáciou hry vzhľadom na ostatné dianie na konzole. Problémy sa totiž vyskytovali v momentoch, kedy na konzole vyskočila nejaká notifikácia, spustilo sa sťahovanie na pozadí, či len vyskočil nejaký splnený achievement. Čo sú úplne bežné veci a žiadna hra s tým problém nemá, až na túto.

Ak by som nikdy predtým nehral žiadnu inú party hru a mal len obmedzené skúsenosti s hrami ako takými, Scribblenauts Showdown by som asi ešte bral a vnímal ako niečo zaujímavé. No na trhu je naprieč všetkými platformami toľko lepších alternatív, že nie je dôvod, prečo by ste mali strácať čas s touto hrou. A ak by vás aj lákala tradičná Scribblenauts hrateľnosť, vďaka ktorej by slovné hry mohli rozšíriť hrateľnosť, tak na ne rovno môžete zabudnúť, nakoľko sú tu odsunuté na vedľajšiu koľaj. Showdown vlastne nevyužíva potenciál v každej jednej oblasti, na ktorú sa dokážete pozrieť. Snáď len hranie s priateľmi dokáže aspoň ako-tak prilákať.