DETROIT: BECOME HUMAN |
DETROIT: BECOME HUMAN |
Myšlienka, že by sa ľudské výtvory v podobe robotov vzbúrili a ohrozovali svojich stvoriteľov, nie je vôbec žiadnou novinkou. Existuje už pomerne dlho a v presne v tomto kontexte sa rozhodol písať svoj ďalší príbeh David Cage, šéf štúdia Quantic Dream. Ide pritom už o jeho tretí projekt, ktorý sa dočkal realizácie pod taktovkou Sony. Po ľudskom Heavy Rain a duchovnom Beyond: Two Souls sa dostávame do Detroitu, mesta, ktoré sa v roku 2038 stalo centrom podivných udalostí súvisiacich s čoraz rozšírenejšími androidmi. Detroit: Become Human priamo nadväzuje na sedem rokov staré technologické demo s názvom Kara, ktoré malo predvádzať nový engine štúdia.
Potom čo si Heavy Rain získal obrovskú pozornosť, sa od Beyond: Two Souls taktiež očakával nadpriemerný zážitok. A aj keď si titul získal priazeň hráčov, v recenziách bol predsa len odmenený nižšími známkami. Spomínam to len preto, že pri Detroite veľké ani malé malé očakávania nemám, keďže som sa informáciám o hre snažil skôr vyhýbať. To sa mi aj celkom dobre darilo, nakoľko Sony o detailoch nepumpovalo až taký objem informácií, na ktorý sme pri podobných veľkých tituloch zvyknutí. Detroit je však svojím príbehom zaujímavý v mnohých ohľadoch a jedným z nich je fakt, že sa odohráva len v dve desiatky rokov vzdialenej budúcnosti.
V Detroit: Become Human je jednou z trojice hrateľných postáv práve Kara, presne tá Kara, ktorú sme videli už sedem rokov dozadu v spomínanom technologickom deme. V hre zastáva úlohu pomocníka v domácnosti - vie variť, upratovať, skrátka vykonávať všetky bežné práce. Podobný osud však postihol aj druhú postavu, Markusa, a tak len tretí v rade, Connor, výraznejšie vyčnieva z radu. Ide totiž o najvyspelejší model androida vytvoreného pre účely policajného vyšetrovania. Disponuje najrôznejšími senzormi, pomocou ktorých dokáže lusknutím prsta analyzovať ľudskému oku skryté stopy, získavať konkrétne informácie z biologických materiálov a všetky takto získané údaje napokon aj dáva do súvislosti.
Aby som neprezrádzal priveľa, iba v krátkosti načrtnem dej. Píše sa rok 2038 a spoločnosť žije modernými technológiami, ktoré sú však viditeľné len v niektorých aspektoch. Či už ide o moderné autonómne vozidlá, iné futuristické stroje a elektronické noviny, ktoré budete nachádzať takmer v každom interiéri. Podobné články v hrách síce čítam len sporadicky, no myšlienky autorov pri pohľade do budúcnosti boli neraz zaujímavé a sem-tam aj humorné. Hlavným prvkom modernej spoločnosti sú ale androidi, ktorých ľudia na jednej strane milujú a na druhej nenávidia. Najmä kvôli strate práce. Androidov sa však zmocní túžba žiť vlastným životom, nebyť otrokmi ľudí a ich podriadenými.
Tým, ktorí s hrami od Quantic Dream neprišli doteraz do kontaktu, je nutné spomenúť, že tak ako väčšina hier od daného tímu aj Detroit je postavený na interaktívnych prvkoch, vďaka ktorým môžete vlastnými rozhodnutiami ovplyvňovať dej. Jeden z vývojárov hry nám len pred niekoľkými týždňami hovoril o tom, aké veľké množstvo rozhodnutí bude mať vplyv na ďalší vývoj príbehu. Prešiel som Heavy Rain aj Beyond: Two Souls, no po odohraní Detroit: Become Human s ním musím len súhlasiť. Detroit ponúka najprepracovanejšie možnosti vo vývoji a vetvení príbehu spomedzi všetkých Quantic Dream hier a možno aj zo všetkých hier s podobnými prvkami. Z francúzskeho štúdia tak prišiel titul, ktorý hráčom skutočne dáva do rúk možnosti voľby, ktoré majú reálny vplyv na ďalší priebeh hry. V istých momentoch sa dokonca stretnete s detailmi hodnými označenia butterfly effect.
To, ako sa rozhodnete v prvej scéne, môže ovplyvniť udalosti napríklad v polovici hry. Je to len príklad, ale nie sú to iba reči vývojárov, práve takto je systém rozhodovania v Detroite nastavený. Je tu kopec možností, ako sa príbeh môže vyvíjať. Veľa vecí sa pritom odvíja nielen od zásadných rozhodnutí, ktoré vás môžu stáť aj život postavy, ale aj od tých menších. Budete sa k druhej osobe správať drzo, ofenzívne? Prirodzene si k nej vytvoríte zlý vzťah, nebude k vám taká otvorená a môžete stratiť dôležitú stopu k vyriešeniu prípadu. To, aké správanie zvolíte pri konkrétnych osobách, teda môže mať istý vplyv na vývoj príbehu, a práve to sú tie detaily, ktoré majú moc naozaj rozhodovať. V niektorých prípadoch dokonca ani nemusí ísť o priame rozhodnutia, ktoré ovplyvnia príbeh, ale len drobnosti, ktoré ste si v predchádzajúcom priebehu hry všimli.
Samozrejme, aj keď je Detroit postavený na ovplyvňovaní príbehu, a teda na pocite slobody pri jednaní, stále sú tu isté hranice, medzi ktorými sa môžete pohybovať. Niekde sú menšie, niekde väčšie, takže ak sa napríklad Connor dostane na miesto činu, nemôžete siahnuť na každú hlúposť, ktorú v miestnosti nájdete a analyzovať ju. Hra má presne dané predmety alebo miesta, ktoré by ste mali nájsť. Mali, pretože len na vás záleží, či objavíte všetko a niektoré detaily vám uniknú, alebo sa vám podarí odhaliť každú drobnosť, ktorá sa odhaliť dá. Skrátka treba stále počítať s tým, že sa do určite miery musíte riadiť pokynmi hry. Z miesta činu nemôžete odísť bez prehliadky okolia, nemôžete sa rozhodnúť, že toto chcete robiť inak.
Pochopiteľne, podobné bariéry existujú aj v rámci priameho rozhodovania. Každopádne, už po dokončení každej scény si máte možnosť pozrieť „pavúka" všetkých využitých možností. Vypíšu sa vám pritom len tie, pre ktoré ste sa rozhodli, ostatné zostanú zamknuté. Niektoré ponúkajú len skromné možnosti s jedným koncom, no sú aj také, ktoré sú skutočne veľmi rozvetvené - oveľa viac ako som videl v ukážke, z ktorej som písal preview. Spolu s touto novinkou sa autori rozhodli pridať možnosť zmeniť svoje rozhodnutie, ak by ste tak náhodou z nejakého dôvodu chceli spraviť.
Stačí zvoliť záchytný bod, od ktorého hru len opätovne spustíte a váš ďalší postup sa prepíše už podľa vašich aktuálnych rozhodnutí. Opakujem sa, ale vďaka rozsiahlym možnostiam je úplne bežné, že sa viacerým scénam vyhnete len preto, že ste sa v niektorej z predošlých rozhodli inak. Zaujímavé je, že ak vám hra v istých situáciach ponúkne možnosti s reálnymi dopadmi na príbeh, scenár postáv v bezprostredne nasledujúcich momentoch môže byť rovnaký, len sa napríklad odohráva v inom prostredí.
V súvislosti s citlivou témou príbehu, ktorý som načrtol vyššie, sa niektoré momenty v hre môžu stať pre vaše ja spornými. V hre sa zameriavate výhradne na androidov, aj keď ste človek. Človek s určitými zásadami a morálkou, zvyknutý bez rečí posúvať ľudí vysoko nad kusy plastov, elektroniky či iných súčiastok, ktoré by navyše mali poslúchať práve vás, veď preto boli vytvorené. Hra sa odohráva v roku 2038, morálka ľudí je úplne iná a z toho prirodzene vyplývajú aj okolnosti, v ktorých sa budete nachádzať. Keď vidíte rozprávať robota veci, ktoré dávajú zmysel, majú hlbšiu myšlienku a cit, pričom sú na nerozoznanie od ľudí - či už vizuálne, alebo správaním - hra vás núti premýšľať nad štandardným problémom úplne inak. Práve toto dáva Detroitu celkom nový rozmer.
Po čisto hernej stránke je základ veľmi podobný predchádzajúcim hrám štúdia. Ovládanie postáv či interakcia s predmetmi je prakticky totožná. S ničím som nemal zásadný problém, iba občas reakcia pri pohybe postavy nebola adekvátna tomu, čo som od nej naozaj chcel. Toto je však všeobecne problém hier od Quantic Dream. Samozrejmosťou sú quick-time eventy, ktorými je hra úplne preplnená. Jednotliví hráči ich môžu vnímať rozdielne. V zásade nie sú rušivé a dávajú zmysel, najmä pri súbojoch. Zmena v ovládaní prišla až z pohľadu možností. Najviac sa to týka Connora, ktorý, ako som už spomínal, dokáže podrobne analyzovať miesto činu, nájsť súvislosti a na základe toho zrekonštruovať riešený prípad.
Prednosťou Detroit: Become Human je tiež vizuálna stránka. Tá vyzerá aj na štandardnej PlayStation 4 veľmi dobre, no na PS4 Pro sa posúva ešte o niečo vyššie. Pomáha tomu 4K s checkboardingom, kvalitnejšie textúry, lepšie detaily a podobne. Snímkovanie je rovnaké na oboch konzolách, no na PS4 Pro je predsa len stabilnejšie, nakoľko pri hraní na klasickej PS4 najmä v otvorených priestoroch je občas cítiť nejaké to zaváhanie. Každopádne, v každom momente je jasné, na čo sa v Quantic Dream najviac zameriavali - postavy. Tie sú spracované naozaj precízne a to od kvalitných modelov, cez detaily na pokožke, až po samotnú mimiku tváre. Každý rozhovor, každá akcia má svoju emóciu, ktorú je možné čítať z tvárí postáv. Čo je pozitívne, nevšimol som si žiadne zásadné chyby, ktoré by ma čo i len raz vyrušili pri hraní - aj keď je smutné, že práve niečo takéto sa v súčasnosti zdôrazňuje ako plus.
Detroit: Become Human sa snaží stavať na detailoch. Ešte pred spustením hry, v menu, vás začne oslovovať android. Už po pár spusteniach zistíte, že tá postava androida celkom trefne reaguje na to, koľko času ste už pri hre strávili a kedy ste ju naposledy hrali. Dokonca sa nebojí uťahovať si z vás. Podobná filozofia je v Detroite vidieť po celú hernú dobu, a to v takmer každom ohľade. Vizuálne spracovanie poteší oko, prepracované možnosti rozhodnutí dostanú tých, ktorí sa rozplývali už pri Heavy Rain a príbeh vás skôr prekvapí ako sklame. Na hre mi výraznejšie prekážala len jediná vec - kratšia herná doba. Príbehom môžete prejsť za 10 hodín, no vzhľadom na jeho rozsiahlosť na mňa v závere pôsobil dosť zbrklo, ako keby na konci chýbalo ešte zopár scén. Postavy by si jednoznačne zaslúžili viac pozornosti a priestoru. A aj keď si hru zahráte niekoľkokrát a zakaždým môže mať odlišný priebeh, naozaj výborná atmosféra z prvého prechádzania sa už nenávratne stratí.
RECENZIE HRÁČOV |
9.0
SUSPECTBUXO
26.8.2019
Quantic Dream sa radí spolu s Remedy studios právom medzi moje dve najobľúbenejšie štúdia. Vždy viem...
zobraziť
|
PS4
PC Vývoj: Sony / Quantic Dream Štýl: Adventúra
| |||
+ SLEDOVAŤ HRU
SÚVISIACE ČLÁNKY:
|