Návraty hier, na ktoré s nostalgickou slzou v oku spomíname, máme radi. Teda do momentu, kedy si pripomenieme, že doba bola iná a spomínanie na časy dávno minulé so sebou prináša jednu nepríjemnú vlastnosť. Zabúdame na to zlé a pamätáme si len to dobré. Red Faction: Guerrilla je akčná hra z pohľadu tretej osoby, ktorá svojho času zaujala deštrukciou prostredia, ale inak úspešne zapadala marťanským prachom.

Pri niektorých tituloch už dopredu viete, ako vlastne dopadnú. Napríklad dnes recenzovaný Red Faction: Guerrilla Re-Mars-tered. Pôvodná hra bola klasická sedmička, ktorá niekomu privodí menší orgazmus, iní zívajú nudou, no skrátka hra, s ktorou neurobíte chybu, ale výraznú dieru do sveta nespraví. Nespravila. Jej remasterovanie si zaslúži pozdvihnuté obočie s otázkou „Prečo, preboha?”, ale tu nastúpi nostalgia, nepríjemná mrška a snaží sa vás presvedčiť, že to vlastne nebolo až také zlé. Nie, to naozaj nebolo, lenže remasterovaná Guerrilla až na zmenu grafiky a pridanie všetkých doplnkov nezmenila nič z hrateľnosti. A možno práve v tom je zásadný problém, na ktorom si môžeme nádherne ilustrovať, ako vlastne herný dizajn napučil a rozmaznáva nás.

Príbehom by hra mohla osloviť, keby aspoň zo začiatku zvolila komornejší a osobnejší prístup. Lenže to sa kedysi nenosilo a Guerrilla si s výpravnosťou hlavu neláme. Tu máme Mars, na ktorom vláde pevnou rukou korporácia Earth Defence Force, čo obnáša nielen násilie páchané na civilistoch, ale aj novodobých baníkoch. A tamto je brat hlavného protagonistu Aleca Masona, člen miestneho odboja. Ako už isto tušíte a ak ste pôvodnú Guerrillu hrali, usmievate sa popod fúzy. Brat padne počas prvých minút, Alec prísahá pomstu, tak sa nechá naverbovať, do toho zopár drsných hlášok a „už se perou" a všetko ničia. Red Faction: Guerrilla bola akčná hra z pohľadu tretej osoby, v ktorej okolo seba mlátite obrovským kladivom, ničíte, strieľate a ničíte. Remasterovaná, pardón, remarsterovaná verzia z arkádového chodníčka nezlieza ani o milimeter. A práve v tom je možno ten problém.

Napriek tomu, že grafická stránka hry doznala značných zmien, hrateľnosť ostala pôvodná. Tešíme sa z toho, že si môžeme vychutnať 4K textúry a modely postáv, aut, objektov a kadečoho sú detailnejšie. Lenže Mars je stále rovnako pustý a monotónne nezaujímavý, farebne unavujúci. Nepotrebujeme pestré farby dúhy, no stačí pozrieť na krajinu ako takú a jej fádnosť bije do očí. Potom vám pripadá úplne zbytočné, že sa všetko tak pekne rozbíja a vy môžete každú budovu doslova zrovnať so zemou. Nemusíte, ale kto by už len odolal takémuto lákadlu? Nik a verte, je to prča. Deštrukcia sa však týka len budov, s terénom nepohnete.

Pretože to ostatné, ako napríklad príbehové misie, či nebodaj tie postranné, sú zúfalo nudné, generické a keby nám neblikala ikona nad miestom určenia, ani často netušíme, čo máme robiť. Teda to vieme, niekam prísť, všetko to vymlátiť, udržať základňu, prípadne ochrániť konvoj, zničiť ho alebo niečo podobné, pričom vyletí do vzduchu aspoň niekoľko budov. Nestojí to ani za reč, hoci príbeh potenciál má, pochoval ho pod nánosom béčkového pátosu. Isteže, taká bola aj pôvodná hra, no v konečnom dôsledku to akcii škodí. Pretože skrátka časom nudí.

No napriek tomu si v krátkych časových úsekoch môžete užiť zábavu. A to práve s deštrukciou, ktorá je pre sériu Red Faction trademarkom. Už v jednotke to malo grády, pretože ak sa vám nepáčilo, kam smeruje tunel, spravili ste si vlastnú cestu. Tu síce terén deformovateľný nie je, no zato zničiť môžete všetko. Stačí sa zahnať kladivom, udrieť na správne miesta a budova sa zosype. Alebo využijete silu niektorých z vozidiel. Alebo granátov, prísavných mín, raketometov. Málokto odolá lákavej ponuke trochu si udrieť a zničiť tamtú vežu. Nemáte k nej cestu, nič vám nespravila, ale ak ste sa nepozerali, určite vám za chrbtom vyplazila jazyk a preto ju treba zrovnať so zemou. Nikdy neodoláte a s radostným úsmevom sa pohráte so statikou budovy.

Či to stačí na plnohodnotnú zábavu, už si musíte odpovedať sami. Otvorený svet Marsu je pustý, zbytočne obrovský. Umelá inteligencia sa spolieha skôr na presilu a fakt, že tu sa za prekážku neskryjete, nepriateľskú paľbu až nepríjemne priťahujete, po zopár strelách padnete a v štýle starých akčných hier vám bezhlavý postup neodpúšťa ani na medium obťažnosti. Protivníci nie sú extrémne vyspelí, teda inteligenciou, ale je ich dosť veľa. Ukrývajú sa a nie všetci za jednu prekážku, munície je pomerne málo, zbrane sú neskutočne nenásytné a majú obrovskú spotrebu. Respawny sú na dennom poriadku. Stealth v hre nenájdete ani náznakom. No prečo aj, keď máte to veľké kladivo na opasku. Toto nie je Thief.

Hranie ako také zabaví chvíľkovo a aby tých chvíľ bolo čo najviac, môžete si to dávkovať po večeroch a ak sa vám bude máliť, je tu aj multiplayer. Takmer ľudoprázdny, ale nič iné sa nedalo čakať. Ešte sú tu aj špeciálne misie v lokálnom móde, v ktorých na body a čas ničíte, čo je síce zábava, ale skôr jednorázová. Začnete si všímať detaily, ktoré vám v minulosti možno nevadili: fyzika (okrem deštrukcie) je silne arkádová, niektoré neviditeľné steny neprekročiteľné, občas sa zaseknete o miniatúrnu prekážku, vozidlá deštrukcii (vizuálnej) takmer nepodliehajú a podobne. Sú to drobnosti, no práve tie v akcii ako z druhej polovice 90.rokov pôsobia ako päsť na oko. Ak chceme nostalgiu, spustíme si staršiu hru, nepotrebujeme k tomu zbytočný remaster.

Tým je vlastne povedané všetko. Arkádová hrateľnosť v starom štýle dostala nový kabát, no stále je to len arkáda. Síce v nej môžete ničiť, búrať a rozsievať skazu kade-tade, ale na dnešnú dobu je to už sakramentsky málo. Iste, otvorený svet je obrovský, misií hromada, dokonca za zozbierané trosky kupujete upgrady, ale stále tomu niečo chýba. Pozitívom je nižšia cenovka, remasterovanú verziu dokonca dostanete zadarmo, ak máte pôvodnú hru na Steame. Omnoho viac by sme sa potešili Red Faction s modernými hernými prvkami. Remasterovaná Guerrilla len presvedčí o tom, že hry starnú možno až príliš rýchlo.