Nintendu sa vydanie Switchu naozaj vydarilo a konzola sa stala domovom najmä pre množstvo titulov ťažiacich z lokálneho multiplayeru. Je však až pozoruhodné, že aj napriek takémuto úspechu spoločnosti trvalo rok a pol, kým sa rozhodla využiť tento multiplayerový potenciál na vlastný párty titul (1-2 Switch je skôr tech demo prezentujúce možnosti konzoly), a to aj napriek tomu, že hneď niekoľko úspešných a populárnych párty titulov už na Switch prišlo. Na druhej strane stáli tvorcovia pred neľahkou úlohou. Nestačí totiž len priniesť nejakú párty hru. Musia priniesť čo najlepšiu párty hru a ideálne z vlastnej stajne. A tam to v posledných rokoch nebola žiadna sláva.

Keď sa pozrieme späť na sériu Mario Party, tak spolu so spin-offmi za tie roky od svojho vzniku priniesla už 16 hier. Začala naozaj slušne a časom mala aj naozaj silné tituly, no posledné časti až toľko slávy nezožali. Inými slovami, naposledy sa nejaká Mario Party hra dostala s priemerom hodnotení cez 70% ešte v roku 2012 na Wii a odvtedy sa tieto hry číslami pohybujú pod touto hranicou, čo je však obrovská škoda nielen pre firmu, ale hlavne pre hráčov, ktorí by si už zaslúžili naozaj poctivú Mario Party hru, ku ktorej budú s radosťou volať partiu priateľov.

A to chce Nintendo dosiahnuť práve v podobe aktuálnej novinky Super Mario Party, ktorá zahodila číslovanie a samotné Nintendo sa netají tým, že je hra pre sériu novým začiatkom. Čerpá síce zo svojich predchodcov, no nutne na nich nenadväzuje. Skôr sa chce vrátiť k základom – jednoduchej, prístupnej a okamžitej hrateľnosti pre 4 hráčov na jednej konzole. Až na to následne nabaľujú ďalšie prvky a mechanizmy, ktoré môžete poznať napríklad z predchádzajúcich hier, či je to Ally systém, alebo aj niečo iné.

Základ je jednoduchý – dáte sa dokopy s tromi spoluhráčmi, každý do rúk zoberie jeden Joy-Con ovládač (iné ovládače hra nepodporuje), prejdete spoločne cez bránu hry (kde si vyberáte náročnosť) a potom sa pred vami otvára šíra ponuka hry, ktorá pri svojom prvom spustení ešte ani náhodou nie je kompletná. Ale už vtedy je to hromada možností a režimov, z ktorých si môžete vyberať podľa toho, na čo máte chuť a koľko vlastne máte času. Cestujete vo dvojici a máte spolu len pár minút času? Tak si pustíte len nejaké konkrétnu minihru či viac kratších. Máte dobrú partiu a veľa času? Potom sú tu pre vás režimy, s ktorými môžete stráviť pri jednej hre až dve hodiny. Ako s poctivou stolovkou.

Dokonca by som povedal, že Super Mario Party prináša najväčší a najpestrejší obsah v rámci série, ktorá je tu s nami už 20 rokov. Pre štvoricu hráčov, ktorí si ku hre chcú aj na nejakú tú chvíľku poctivo sadnúť, je tu ústredná trojica režimov, ktoré sú a zároveň aj nie sú o tom istom. Party Mode, Partner Mode a River Survival sú skôr trvácnejšie režimy, v ktorých nielen prechádzate herným svetom, ale tiež plníte minihry, bez ktorých sa takáto hra nezaobíde. Vždy ale trošku inak. Napríklad v River Survival musíte všetci štyria spolupracovať, aby ste splavili rieku. Vyberáte si vetvy, ktorými sa vydáte, pričom každá má vlastné nástrahy. A okrem toho bojujete s časovým limitom, takže musíte po ceste zbierať sekundy, no a snažiť sa aj v minihrách, aby ste získali časový bonus navyše.

Party Mode a Partner Mode majú väčšinu prvkov spoločných, no hrajú sa rozdielne. V oboch sa štvorica hráčov ocitá na hernej ploche zloženej z políčok a vpred sa posúvajú hodmi kockou, avšak kým v tom prvom je to každý proti každému, druhý režim hráčov rozdelí na dva tímy, ktoré proti sebe bojujú. Vyhráva vždy ten, kto má na konci najviac hviezd, pričom ak je počet hviezd rovnaký, rozhodujú nazbierané mince. A kým mince dokážete získať pohybom po hernej mape a tiež bodovaním v minihrách, hviezdy sa dajú získať len na určitých miestach a musíte si ich vymeniť práve za mince. Hre to pridáva ďalšiu taktickú vrstvu, kedy sa snažíte súperov obrať o mince nejakými power-upmi, len aby nemali dostatok na kúpu hviezdy, keď už sa nachádzajú pred vami.

Pre tieto režimy tu nájdete rozdielne herné mapy, aby boli prispôsobené rozdielnym spôsobom hrania. Niektoré sú lineárne a pohybovať sa na nich dokážete len určitým smerom (aj keď sú tu stále tu a tam aj križovatky a možnosti premiestniť sa inde), iné zas ponúkajú väčšiu voľnosť pohybu po mape. A čo je najdôležitejšie, ponuka máp je naozaj pestrá, každá je iná, každá ponúka iné nástrahy a často na nich nebojujete len proti protihráčom, ale tiež proti dynamickým eventom, ktoré tu taktiež majú svoje miesto a vedia pomiešať s dianím na mape. Výhodou hry tak je, že sa neustále niečo deje, má naozaj rýchly spád a nestihnete sa nudiť.

Neustále sa zabávate, ale aj hneváte. Nie kvôli hre, ale kvôli vašim protihráčom. Sú tu drobné prvky, ktoré spestrujú zážitok a zvýrazňujú súťaživosť. Napríklad ak postavička dopadne na políčko, kde už je súper, tak mu skočí na hlavu (a pri tejto príležitosti z neho vytlčie aj pár mincí). Takýchto detailov tu nájdete naozaj dosť a čo je v porovnaní s predchodcom veľká zmena k lepšiemu, už tu nie sú neférové prvky, ktoré v desiatke robili problémy a kazili zábavu. Nie je tu ani asymetrický Bowser režim, ktorý bol predtým takou dvojsečnou zbraňou. Na jednej strane zaujímavá asymetrická novinka, na druhej strane opäť veľmi nevyvážená.

A tam ponuka Super Mario Party nekončí, ale prichádza vlastne len do svojej polovice. Počas hrania vyššie spomínaných režimov vám minihry padajú náhodne a postupne si odomykáte ďalšie. Hráte ich v režimoch každý proti každému, 2v2 a dokonca aj 1v3 (kedy v niektorých prípadoch už balans ide trošku mimo). Dokážete si ich však zahrať aj úplne samostatne v osobitnom režime a to buď takto jednoducho, alebo v podobe pohára, keď si spustíte Mariothon. V ňom ide o to, aby ste vyhrali väčšinu minihier. Minihry hrajú svoju úlohu aj v Challenge Road režime, ktorý je určený pre jedného hráča, či v režime Sound Stage, ktorý zase ponúkne sériu rytmických minihier pre štvoricu hráčov.

Hra je stavaná tak, aby ste ju mohli hrať na TV, ale aj v handheldovom režime s odpojenými ovládačmi. Úplne nový zážitok však ponúka režim Toad's Rec Room, ktorý sa dá hrať len v tabletovom režime a dokonca v ňom upravujete polohu tabletu podľa konkrétnej hry. V Baseballe sú hráči oproti sebe a každý tak hru vníma z inej perspektívy podľa toho, akú má práve úlohu. Inokedy zas s protihráčom sedíte vedľa seba. Dokážu sa tu dokonca zapojiť aj ďalší dvaja hráči. No a sú tu aj režimy, kedy si hernú plochu tvoríte zo samotných Switchov (ak ich máte aspoň dva) tým, ako konzoly ukladáte. Takto napríklad vedľa seba musíte dať dve konzoly tak, aby ste na nich spojili banány v správnej polohe, čo prináša novú úroveň hrania.

Treba však mať dve konzoly, čo sa asi až tak často nepošťastí. Na druhej strane to len dokazuje, že toto je pravdepodobne najkreatívnejšia hra v sérii a ak si túto možnosť prenesiete do režimu s tankmi, tak tam hernú plochu vytvoríte ľubovoľným uložením dvoch tabletov vedľa seba, vďaka čomu ale dokáže samotné hranie prechádzať z jednej obrazovky do druhej a zas späť úplne plynule. Stále je to však len dvojica minihier a uvidíme, či tento koncept Nintendo neskôr rozšíri napríklad formou nejakého free DLC aj na iný režim.

To všetko je šité na mieru viacerým hráčom, ideálne teda štyrom naraz lokálne. Ak sa nedáte dokopy vo štvorici, žiaden strach. Chýbajúce pozície totiž doplní umelá inteligencia a prekvapením je, že vie v 2v2 minihrách aj celkom schopne spolupracovať. Po prvý raz v sérii tu však nájdete aj online režim, ktorý síce nie je otvorený pre tie základné režimy, no dokážete si v ňom zahrať päticu náhodných minihier, v ktorých s ďalšími hráčmi bojujete o to, kto získa najvyššie skóre. Online režim ponúkne aj rebríčky a systém s hodnotením. Bohužiaľ, vyskúšať sme si ho zatiaľ nemohli, keďže pred vydaním hry ešte servery nebežali.