Ach, Dreamcast, kdeže si ty skončil? Už je to skutočne devätnásť rokov? Čakalo sa na Playstation 2, na prvý Xbox, ktorému ale nikto príliš neveril aj na GameCube, čo nahradí legendárne Nintendo 64. A Sega nechcela, aby jej ten vlak definitívne ušiel a tak vyšla s Dreamcastom príliš skoro.

Bolo vôbec možné predať konzolu s autonómnym pripojením k internetu prostredníctvom telefónnej siete v krajine, kde sa pevné linky používali na dovolanie do Maxihry? Samozrejme, že nie, vlastne ani neviem, či sa Dreamcast niekedy u nás oficiálne predával, faktom ale je, že posledná konzola od Segy veľa vody nenamútila ani v civilizovanejšom svete. Internet ešte nebol dosť veľkým lákadlom, majorita sotva tušila, o čo ide a hry boli síce vynikajúce, ale asi nie dostatočne lákavé a vďaka bootovaciemu CD si originálku kúpil málokto. Sony sa navyše podarilo presvedčiť potenciálnych zákazníkov, že sa oplatí počkať si na Playstation 2, a tak boli dni Dreamcastu zrátané prakticky od okamihu, ako sa začal predávať.

Neznamená to, samozrejme, že Dreamcast nemal svoje skvelé veľké videohry, system sellery, exkluzivity, ktoré sa nedali zahrať nikde inde a akosi sa predpokladalo, že ľudia pôjdu do Dreamcastu kvôli nim. Z PC platformy sa portoval napríklad KISS: Psycho Circus, z automatov prišlo Crazy Taxi, priamo s konzolou bola dodávaná skvelá akčná puzzle hra ChuChu Rocket! a, samozrejme, nechýbal ani maskot Segy Sonic v klasickej plošinovke Sonic Adventure.

A potom tu bola sama osebe v samostatnom priečinku Shenmue, azda najambicióznejšia hra, aká kedy na Dreamcaste vyšla. Unikátny videoherný koncept, v ktorom jedna hodina videoherného času trvala päť minút a ďalej sa človek nepohol, nech robil čokoľvek. Adventúra s prvkami akcie a azda i RPG, so silným príbehom, v ktorom sa mladý hrdina stane svedkom smrti svojho otca a musí prísť na to, prečo otec zomrel, kto za jeho vraždou stojí, na čí rozkaz konal a tak ďalej. Vlastne taký normálny filmový príbeh - aj triády sa v ňom objavili, aj tajomstvá z minulosti a, samozrejme, bojové umenia. Ryo, hlavný hrdina, už bol dobrý, samozrejme, veď jeho nebohý otec bol učiteľ bojových umení, ale musel sa naďalej zlepšovať, lebo nestál proti žiadnym slečinkám.

Alfou a omegou v Shenmue a základným prvkom zásadne ovplyvňujúcim hrateľnosť bolo reálne plynutie času. Teda nie celkom reálne, päť minút nášho času bola hodina v Shenmue, ako už som spomínal, ale vtedy a tam šlo skutočne o zásadnú vec. Lebo ak Ryo niekam nestihol prísť v správnom čase, musel to skúsiť na druhý deň, čo znamenalo vrátiť sa domov a, samozrejme, prespať. A ak nestihol reagovať na nejaký okamžitý impulz z hry, jednoducho pokračoval ďalej bez neho, čo zabezpečovalo opätovnú hrateľnosť. A bolo treba veľa sa rozprávať s NPC postavami, ktoré mohli byť nápomocné v dejovej línii, alebo len tak ilustrovali otvorený svet a obrovskú škálu možnosti. No a grafika bola, samozrejme, úžasná, dychberúca, tie detaily, tie tiene, tie textúry, človeku až prechádzal zrak.

Shenmue 2 vyšla o dva roky neskôr, odohrávala sa v Hongkongu a šlo o priame príbehové pokračovanie jednotky, avšak inak bola hra tak trošku sklamaním. Minimum inovácií oproti jednotke a niektoré k horšiemu sa postarali o to, že nadšenie vyprchalo a Shenmue 2 už bola len rutinne dobrou hrou, ktorá ale ustúpila zo svojich nárokov a stala sa akoby prístupnejšou. Pribudla totiž možnosť časovej kompresie, takže to najdôležitejšie, skutočnosť, že hráč bol akoby rukojemníkom videoherného sveta, odpadlo.

Sklamanie? Iste, vo vzťahu k jednotke bola Shenmue slabšia hra, viac mainstreamová, viac cielená na sviatočnejších hráčov, ale inak stále veľká zábava, takže ďalší dôvod tešiť sa na trojku. Aj som sa tešil - rok, dva, tri, päť, po desiatich rokoch sa Shenmue stal príjemnou spomienkou, jedna z veľkých hier minulosti, klasika.

A dostávame sa do prítomnosti, kde Shenmue 3 stále nevyšla – azda o rok v lete, zato tu máme spoločné vydanie Shenmue 1 a 2, pričom obe hry prešli len akýmsi grafickým faceliftingom, aby nebolo vidieť, ako dramaticky sú staré, čo sa, samozrejme, nepodarilo a nemohlo podariť. Lebo dnešné hry, prirodzene, vyzerajú neporovnateľne inak a hoci som myslel, že zjavná staroba tých hier nebude takým problémom, opak je pravdou.

Lebo ten wow efekt, ktorý bol podstatnou súčasťou očarenia, ktoré Shenmue vtedy a tam spôsobilo, už jednoducho nenastal a vlastne všetko, čo ma v roku 2000 tak náramne bavilo, ma dnes už skôr len frustrovalo. Hry sú jednoducho inde, nie lepšie či horšie, ale iné. Ako keď si človek pustí nejaký film, ktorý si pamätal ako výborný a dnes ho pozerá po tých rokoch znova a už to nefunguje. Shenmue si jednoducho pamätám ako podstatne lepšiu hru, ako sa mi zdá dnes, a tak to malo zostať.

Iste, hráči, ktorí sa s jednotkou a dvojkou stretnú po prvýkrát až dnes, to môžu vnímať inak, avšak ja si nedokážem predstaviť, že by ich Shenmue ešte malo šancu nadchnúť. Skôr to beriem tak, že asi je dobré pred vydaním trojky pripomenúť si ten svet a ten koncept, ale skôr len ako kuriozitu. Lebo sa mi nezdá, že by sme ešte dnes chceli byť rukojemníkmi akejsi videohry a presne to bolo na Shenmue výnimočné.

A posledný dôvod, prečo ma novo vydané Shenmue 1 a 2 až tak veľmi nenadchli, je vlastne veľmi banálny, aj keď myslím, že nie som sám, kto to tak vníma. Shenmue je totiž jedna z videohier, kvôli ktorým som sa Dreamcastu nikdy nezbavil, ale čaká na povale, zabalený, zakonzervovaný, až raz budem mať miestnosť sám pre seba, znova ho vytiahnem, zapojím a Shenmue si zahrám. Ale na tom starom železe, na ktoré patrí a ktoré je jeho jediným skutočným domovom. Tam totiž zostáva vynikajúcou priekopníckou a výnimočnou hrou. Na aktuálnych konzolách ale nemá čo hľadať.