ZONE OF THE ENDERS: THE 2ND RUNNER MARS |
ZONE OF THE ENDERS: THE 2ND RUNNER MARS |
Žijeme v hernej dobe remasterovej a tá so sebou prináša nielen nové vydania známych a aj očakávaných titulov (každý napríklad vedel, že po Crashovi príde na rad aj Spyro), no tiež značky, ktorých návrat by sme už ani neočakávali. Neraz to však vyplýva z nutnosti danej situácie. Taký THQ Nordic kupuje obrovské množstvo značiek a aby si spravili „prieskum“ medzi hráčmi, tak je najjednoduchšie vydať updatovanú verziu starej klasiky. No a Konami aktuálne okrem PES série nemá vo svojom portfóliu nič. Ale naozaj vôbec nič. A tak siahla do svojej histórie a vytiahla z nej už takmer zabudnutú sériu Hidea Kojimu, konkrétne jej druhú časť, ktorá vyšla pôvodne na PS2 ešte v roku 2003.
Zone of the Enders: The 2nd Runner M∀RS je vonku na PC a PS4, pričom pre recenziu sme siahli práve po verzii pre PS4, keďže so sebou navyše prináša aj podporu pre PSVR, ktorá aj hráčom, ktorí hru hrali pred 15 rokmi, poskytne niečo naozaj nové a aj trošku nečakané. PC verzia zas podporuje Oculus Rift a HTC Vive. Okrem toho však tento remaster, samozrejme, obsahuje vylepšenú grafiku, podporu 4K rozlíšenia a tiež upravený zvukový dizajn, takže sa v tejto novej verzii dočkáte aj podpory priestorového zvuku. Teda sú to rozšírenia, ktoré od takýchto remasterov prevažne aj očakávate. Škoda, že nepribudlo niečo aj po stránke obsahu.
Neviem, nakoľko má zmysel porovnávať hru ešte s prvou časťou, keďže to je už naozaj asi záležitosť len pre pamätníkov, no ak si na ňu ešte náhodou spomínate, dvojka už pri svojom prvom vydaní priniesla niekoľko výrazných zmien, ktoré ju smerovali viac akčnou cestou a bola to reakcia Kojimu na kritiku práve prvej časti. V tejto oblasti remaster nič nemenil a zostal zameraný presne rovnako, pričom ani hrateľnosť teraz v Konami nijako neupravovali, čo je len a len dobre, nakoľko už v dobe svojho vydania hra patrila medzi tie zaujímavejšie mecha akcie na trhu a ani s odstupom času sa toho veľa nezmenilo.
Hra vás zaberie do roku 2174, dva roky po udalostiach jednotky. Predstaví však nového pilota menom Dingo Egret. Ten síce pracuje ako baník, no v minulosti to bol vojak a jeden z pilotov bojových strojov, ktoré sa tu volajú Orbital Frame. Dingo hodil svoju minulosť za hlavu, no ako sa ukazuje, tá si ho opäť veľmi ľahko nájde. Počas bežnej práce sa spolu s ďalšími ocitne pod útokom a v snahe zachrániť si krk nájde vlezie do zabudnutého a zároveň poriadne skrytého mecha. Ukazuje sa, že to je Orbital Frame Jehuty, ktorý je výnimočný svojimi bojovými schopnosťami. Takže asi viete veľmi dobre odhadnúť, v akej nálade sa nesú prvé minúty hry po objavení tohto bojového stroja.
Je to ale hra od Kojimu, takže viete, že to nebude len tak (ak ste niekedy hrali napríklad Metal Gear Solid hry). Od neho očakávate, že so sebou aj mecha akcia prinesie nejaký ten zvrat a určite nie iba jeden. To tu samozrejme nechýba. Dingo sa ocitá v strede vojny medzi dvoma frakciami, pričom má väzby vlastne na obe a aby toho nebolo málo, ide tu o zničenie Zeme, ktorému chce Dingo zabrániť. Stojí proti svojmu bývalému veliteľovi, ktorý je majiteľom sesterského Orbital Framu, no má oveľa viac schopností. A aj keď je Dingo horlivý, aby sa porátali čo najskôr, nemusí to pre neho dopadnúť práve najlepšie.
Taktiež forma rozprávania zodpovedá tomu, čo by ste od takejto hry čakali. Máte guláš hneď z úvodnej príbehovej animácie? To nevadí, nakoľko je prierezom toho, čo vás najbližších zhruba 5 hodín čaká a je postrihaná zo scén, ktoré sú ešte len pred vami. Ako náhle sa ale príbeh riadne rozbehne, už je to o niečom inom a je zaujímavé sledovať, ako sa v rámci rozprávania kombinujú scény v hernom engine (kde teda postavy nevidíte, len ich stroje) so scénami v anime štýle, ktoré stále vyzerajú veľmi dobre, až by ste ich tu chceli oveľa viac, či by ste dokonca priali aj film.
Počas celej doby hrania sa nedostanete mimo kokpit Jehuty, takže neustále bojujete práve z neho. Hra sa však postupne vyvíja, rozrastá a otvára vám ďalšie svoje možnosti. V úvode sa naučíte, ako s Jehuty pohybovať, ako útočiť zbraňami na blízko aj na diaľku, osvojíte si aj nejaké tie špeciálne schopnosti, no a nesmie chýbať blokovanie. Dlho si však s touto základnou ponukou nevystačíte, už len preto, lebo na vás začnú veľmi skoro útočiť aj silnejší nepriatelia, dalo by sa povedať, že bossovia. Oproti bežným dronom sú vyzbrojení silnejšími mechmi s vlastnými schopnosťami. Po porazení každého z nich absorbujete nejakú novú schopnosť, ktorá sa zvyčajne týka energetickej zbrane, takže napríklad získate nové typy striel a podobne.
Potom je už len na vás, aby ste správne odhadli situáciu a útočili tak, aby ste mali v súboji čo najmenšie problémy. Niektoré typy nepriateľov vás obkľučujú, iné majú zas inú taktiku. S tým všetkým musíte počítať. A to je fajn, nakoľko je to vlastne ten jediný komplexnejší aspekt súbojového systému. Ľudia v mechoch sa tu síce sekajú mečmi, no slúži na to len jediné tlačidlo a správne načasovanie, čo je obrovská škoda. Aspoň tie modifikácie zbraní tak prinášajú variabilitu útokov a aj nutnosť taktizovať.
Aj napriek tomu si súboje s bossmi budete naozaj užívať. Trvajú dlhšie a aj keď to je zväčša o tom, aby ste do nepriateľov nasypali, koľko sa len zmestí, stále to má veľmi slušný spád a každý z nepriateľov je iný. Až na toho posledného, ktorý trpí tradičným syndrómom japonských finálových bossov, ktorí nevedia skončiť v tom najlepšom, takže sa súboj ešte chvíľu ťahá bez jasnej taktiky, až vás to už ani nebaví. A niečo podobné sa dá povedať aj o niektorých misiách v hre. Tie akčné sú v pohode, bavíte sa, neustále sa niečo deje a keď aj nie, tak sledujete zaujímavé anime videá. No sú tu aj iné misie, pri ktorých sa budete pýtať, ako niekomu mohlo napadnúť, že toto bude zábava. Napríklad „prechádzka“ cez mínové pole podľa navigácie a podobne. Je tu ešte aj tretí typ misií, ktorý vás odmeňuje za výsledok, napríklad koľko spolubojovníkov sa vám podarí v boji ochrániť.
Dĺžka hry samotnej nie je žiadne terno a to píšem o prvom prechádzaní, ktoré je zhruba na tých 5 až 6 hodín. Ak pôjdete hru znova, bude to ešte menej aj na vyššej obťažnosti. Aj preto ale poteší, že sa autori nevykašľali na pridanú hodnotu, ktorej tu nie je práve málo. Nájdete tu misie, ktoré si môžete plniť mimo hlavnej kampane, taktiež si môžete prezerať modely strojov, no a prekvapením pre mnohých bude vlastne 3D bojovka pre dvoch hráčov lokálne (a tu je škoda, že remaster nepridal online MP). Postupne si odomknete viac strojov a môžete si tu dať navzájom do plechovej držky presne v štýle základnej hry.
Potom je tu ešte spomínaný VR režim, ktorý si dokážete pri hraní aktivovať a výrazne zmení perspektívu. Kým štandardná hra je 3rd person akciou, VR režim vás zavedie priamo do kokpitu a na dianie tak nazeráte z first person perspektívy. Hra je pritom stále rovnako dynamická, len je ešte trošku upravené lockovanie nepriateľov. Hra síce vyzerá naozaj ako na PS2, ale hrá sa to prekvapivo dobre a príjemne. Len by si mali dať pozor hráči, ktorým pri VR bežne býva zle, keďže pri takejto dynamike to môže byť pre nich veľmi náročné.
V prospech remasteru Zone of the Enders: The 2nd Runner hovorí aj cena, ktorá je necelých 30 eur, čo nie je zlé. A rozhodne ani hra samotná nie je zlá a zub času sa na nej veľmi nepodpísal. Ak by vás bavila pred 15 rokmi, bude vás baviť aj teraz. Ak nie, platí to isté. Nevyzerá najhoršie (ak teda nehráte vo VR), dabing postáv je až na tú hlavnú tiež veľmi dobrý a príbeh rozhodne zaujme. Avšak opäť, ako aj v prípade mnohých iných remasterov, možno aj sem sa dalo priniesť niečo viac v oblasti obsahu. Niežeby VR režim nestačil, ale napríklad online podpora pre režim bojovky by bola skvelá vec.