Mnoho hororových hier stavia na lacné skripty. Zľaknete sa, ak na vás niečo vyskočí alebo minimálne zakričí. Napriek tomu, že najväčší strach máte z toho, čo v skutočnosti nevidíte. Veľmi dobre viete, že máte očakávať bubáka s vreskotom. O to je ticho nepríjemnejšie a mučivejšie. Avšak presne v okamihu, keď poľavíte, to príde a nepríjemne vás trhne. Napätím vybičovaná atmosféra vás dostane do varu a zľaknete sa i vlastného tieňa. Vitajte v panstve Atkinson, v ktorom straší.

Opustené panstvo s temnou minulosťou v The Dark Occult je síce otrepaným námetom, no mohlo by v sebe ukrývať dostatočne lákavú porciu strachu. Budeme sa skutočne báť alebo horekovať nad tým, že tvorcovia z vývojárskeho tímu Rym Games desia prvoplánovane? Ťažko odpovedať. Do The Dark Occult nie je vôbec náročné zamilovať sa. Láska na prvý pohľad však môže veľmi rýchlo vyprchať. Podstatné je hlavne to, čo všetko dokážete hre odpustiť a či rešpektujete klasickú schému bez príbehovej zápletky, ktorá sa tuctovo opiera o tajomstvo strašidelného domu. Nečakajte žiadne krvavé orgie v štýle Outlast, ale pekne mrazivú story typu Layers of Fear.

To máte tak, kto svojprávny by už len liezol do opusteného sídla, v ktorom za záhadných okolností zmizlo 8 ľudí a povráva sa, že v ňom straší? A keď ho zavreli, spáchala tu banda satanistov masovú (a, samozrejme, rituálnu) samovraždu desiatok nevinných ľudí? No kto? Hlavný hrdina, veď prečo nie, čo iného by ste robili, keď máte takúto príležitosť? Treba zmapovať a odhaliť tajomstvo starého domu, ktorý vzbudzuje rešpekt už len tým ako majestátne pôsobí. Nie nadarmo sa viac bojíme na tradičných miestach, kde nám bežne, za denného svetla, nič nehrozí. Lenže stačí, aby sa všetci vyparili a opustené prostredie s vŕzgajúcou podlahou, zatvárajúcimi sa dverami, húpajúcim sa lustrom a búrkou za oknami už spraví svoje.

Panstvo Atkinson je lepším hlavným hrdinom ako protagonista samotný. Po príchode tam vaši priatelia zmiznú - ako inak. A chcete odtiaľ preč, lenže otočka o stoosemdesiat stupňov a otvorenie vchodových dverí nič nevyrieši. Za dverami je murovaná stena. Neprekvapí vás to. The Dark Occult je plný podobne otrepaných klišé. Avšak znovu a znovu fungujú, nech sa snažíte pôsobiť akokoľvek odvážne. Dom, v ktorom straší, je už dlhé roky opustený, takže interiér je plný zničeného nábytku, tapety sa odlupujú zo stien, svetlá blikajú alebo vôbec nesvietia. Všade je neporiadok, prach sadá na knihy, stoly a stoličky. Len občas nájdete zapálenú sviečku či oheň plápolajúci v krbe. Navyše je sú farby skôr chladnejšie, tmavšie, čo len a len podporuje mrazivý dojem z atmosféry plnej blížiaceho sa nebezpečenstva.

Zatiaľ teda klasika. Atkinson ukrýva nielen izby, jedálne a salóny, ale zavítate aj do podzemných priestorov a pivníc. Všetko v poriadku, dokonca aj ten príbeh by sa dal prežuť. Postupne zistíte, že vám ide po krku strapaté dievčisko, zjavujú sa vám prízraky a ak chcete ísť domov, musíte zničiť zopár magických predmetov. Skôr než sa tak stane, neraz sa stratíte, občas pustíte do gatí a zopárkrát budete od frustrácie z opakovania totožných situácii nadávať na hru. A na bugy. Základná myšlienka odhaľovania tajomstva z vlastného pohľadu je skvelá voľba - vlastne už v prvom FEAR je podľa mňa najviac mrazivá v scéne s rebríkom. V The Dark Occult to funguje rovnako. Otočíte sa a je tam prízrak, rýchlo sa zatvoria dvere a podobne. Bravó.

Lenže aby bola hra náročnejšia a hardcore hráči si tak mohli hovoriť, že takto to má byť, nenájdete v The Dark Occult automatické ukladanie pozície. Musíte nájsť save miestnosť, o ktorej vám však na začiatku nik nepovie. Takže ak sa po prvej hodine úvodného blúdenia po vypnutí ocitnete znovu na začiatku, dvakrát to nepoteší. Samozrejme, môžete nájsť papierik s vysvetlením, no rovnako ho môžete aj prehliadnuť. Má to zápor aj v prípadoch, ak musíte prekonať určitú pasáž a neviete ako. Ak sa končí smrťou, pretože vás naháňa duch a rozhodne sa s vami nechce rozprávať o tom, či letný alebo zimný čas, bude málokto horieť nadšením po opakovanom reštarte. Nie všetky animácie sa dajú preskočiť.

Sledovať znovu a znovu scény, ktoré vás najprv efektívne šokovali a prinútili vydesene sledovať každý tmavý kút, je následne ako za trest. A dusná atmosféra strachu sa vytratí mávnutím čarovného prútika. Stačilo pritom save pointy dať pred problematické pasáže - alebo ich dať ako aktivovateľnú možnosť v menu. V mnohých prípadoch je backtracking nutnosťou z dôvodu naskriptovaných scén: ak niečo spravíte, otvoria sa vám nové možnosti inde. Napriek tomu je prechádzanie tajomným domom často zaujímavé práve preto, že je opustený a hľadanie ďalších stôp vás láka s otvorením ďalších ciest. Bez mapy a s manuálnym ukladaním pozície však nudí. Alebo vás láka utekať späť a hľadať knihu, kde zapíšete svoj progres len preto, že nový save point neviete nájsť?

Do toho si pridajme zopár bugov, kedy vypadne grafika a vy ste just dávno nevkročili k oltáru s knihou, kde sa hra ukladá. Alebo vstúpite do miestnosti, v ktorej vypadne grafika, ocitnete sa mimo domu a - a síce to je hlavným cieľom hry, no nie týmto spôsobom. Inokedy vás duch napadne aj cez stenu alebo sa zjaví na chodbe tak, že mu nemáte kam ujsť. Aby toho nebolo málo, v hre chýba akákoľvek nápoveda v podobe mapy. Buď pátrajte na internete, alebo si ju nakreslite sami. Znovu: je to hardcore a kedysi sme to tak robili pri Dungeon Masterovi - teda to aspoň všetci tvrdia (a ehm, hlavne tí, ktorí ho nikdy nehrali), no hrdinské reči často stratia svoj význam, ak to máte naozaj spraviť. Hlavne dnes, kedy sme rozmaznaní dobou nie zjednodušovania, ale prístupnosti. Taktiež funkčnosť baterky ako jediného svietidla v hre (hoci tu máte sviečky, žiadnu z nich nevezmete) je obmedzená rýchlym vybíjaním bateriek, ktorých nie je tak mnoho, aby ste svetlom mohli plytvať.

Keďže The Dark Occult beží na Unreal Engine štvrtej generácie, vyzerá dobre a hýbe sa dobre aj na slabších strojoch. Nádherne prepracované interiéry s množstvom detailov trpia iba na slabú interaktivitu - len zanedbateľné percento predmetov je použiteľných alebo aktívnych. Nájdete zopár kľúčov, magické predmety, ktoré musíte zničiť a zápisky z denníkov, ktorým však chýba skúsená ruka editora. Patetickosť sálajúca z textov v hre ešte viac zvýrazňuje dabing hlavného hrdinu. Po celý čas je ticho, prejaví sa len v naskriptovaných situáciách. A budete ho za to nenávidieť. Nielenže vám jeho hlas bude znieť pre detinskú ustráchanosť na nervy, ale scenárista mu vkladá do úst také otrepané frázy a naivné vety, že vás to vytrhne z inak postupne hustnúcej atmosféry. Na hudbu nemožno napísať nič negatívne, avšak ani sa nehlási tak výrazne o slovo, ako by v hororoch mohla.

V The Dark Occult to jednoducho občas nezmyselne drhne, hoci základ je vskutku zaujímavý a stojí za vyskúšanie. Avšak neskúsenosť herných vývojárov sa ukázala výraznejšie než ich nadšenie. Napriek tomu tento horor, v ktorom v podstate len chodíte (a blúdite), stojí za vyskúšanie. Je pekný, ale mŕtvy a s množstvom chýb a grafických bugov. S fajn zápletkou, ale slabším rozprávaním počas samotného hrania. Vystraší vás, ale následne frustruje a nudí tým, že musíte niektoré pasáže opakovať. Radi sa budete do The Dark Occult vracať, aby ste po pol hodine hru znechutene vypli. The Dark Occult môžete skrátka bezvýhradne milovať alebo naň veľmi rýchlo zabudnúť.

Update:
Priepasť medzi napísaním a zverejnením recenzie býva niekedy nebezpečne hlboká. Stalo sa tak i v prípade The Conjuring House. Vlastne po novom The Dark Occult. Za niekoľko dní stihla hra zmeniť nielen názov, ale došlo aj k úprave hrateľnosti miernymi zmenami, ktoré boli v hlavnom článku kritizované. Napriek tomu nie je príliš mnoho dôvodov, prečo meniť finálny verdikt. Plusom ostáva, že vývojári z Gym Games na hre stále pracujú a počúvajú komunitu. Ďalším bonusom sú odomknuté achievementy.

Po aplikovaní posledného patchu (v1.0.8), žiaľ, v mojom prípade došlo k strate uložených pozícií (ak hru znovu nerozohráte, dajú sa obnoviť, no kto sa neunáhli pred povzdychnutím a opätovným spustením fóra hry?). Nová hra vás privíta s možnosťou voľby obťažnosti: Dread alebo Terror. Prvá menovaná nekladie na hráča až také tvrdé nároky. Hoci by mala ponúkať viac indícii, stále sú však minimalistické (nájdi kamoša, dostaň sa preč, nájdi kľúč, 5 magických predmetov…). Nebezpečenstvo číhajúce v podobe nadprirodzených síl by nemalo byť také smrtiace, hlavný hrdina by mal viac vydržať, avšak tieto parametre sú ťažko merateľné, iba ak pocitovo.

Najväčším plusom je pridanie mapy. Síce ju musíte najprv nájsť, čo pri zobrazení aktívnych predmetov v The Dark Occult nie je vždy malina, ale je tu. A je takmer nepoužiteľná. A musíte sa k nej preklikať cez menu, žiadna klávesová skratka. Zobrazuje síce vašu pozíciu a typ kľúča, akým sú dvere zamknuté, no neberie do úvahy to, že niektoré dvere máte zatiaľ neprístupné (skript vás nepustí ďalej), hoci pred vami podľa mapy nič nie je. Privítali by sme aspoň trochu interaktivity, písanie poznámok.

Čo je však horšie, v omnoho väčšej miere sa prejavujú bugy a technické problémy. Vypadávajú textúry, celé miestnosti. Vojdete do izby, ktorá má byť neprístupná a ak sa otočíte, už sa späť nedostanete, pretože máte za sebou zamknuté dvere, od ktorých logicky nemáte kľúč. Alebo sa prepadnete do tmy, mimo domu a podobne. Za mapu ďakujeme, je to o malý kúsok prístupnejšie, no The Dark Occult sa výraznejšie nikam neposunul. Baterka konečne vydrží dlhšie, no stále je to málo.