Možno si tí starší z vás ešte spomenú na dobu dávno minulú, kedy konzoly fičali na cartidge, 3D bolo ešte zvukom vzdialenej budúcnosti a svetu vládli postavičky zložené z niekoľkých pixelov. Bolo to úžasné obdobie, kedy hrateľnosť a fantázia ťahali za jeden povraz, aby tieto pixely ožívali v podobe neuveriteľných svetov, kam sme mohli unikať z reality a všedného života. Bolo to úžasné, ale len do doby, kým hry nezačali robiť problémy. Mrzli, zasekli sa, prípadne niekedy sa nedali ani spustiť, či so spustením robili problémy.

Nepomohol nárek a ani fúkanie do cartridgu, čo je snáď najznámejší videoherný mýtus. Vtedy sme netušili, v čom bol problém. Teraz to už vieme vďaka nenápadnému indie titulu HoPiKo. Konzoly po celom svete totiž napadol zákerný vírus nazvaný Nanobyte, vďaka ktorému je každá jedna z nich nefunkčná. Svet ovládla panika, gaming je mŕtvy a milióny herných redaktorov a youtuberov skončili zo dňa na deň na ulici. Nie je však všetko stratené. Misia pred vami je síce náročná, no osud hráčov po celom svete vo vašich rukách je silnou motiváciou.

HoPiKo je akčná platformovka, akú ste ešte nehrali. Možno je to aj tým, že nie je príliš akčná a vlastne ani platformovka. Záleží na tom, z akého uhla sa na hru pozriete. To nie je dôležité. Dôležité je, že je to chytľavá a zábavná drobná hra s unikátnym konceptom, ktorá vás len tak nepustí, keď sa do nej pustíte. Ovládate totiž malú pixelovú postavičku s veľkou mocou. Dokáže ničiť vírus v konzolách, zachraňovať svojich bratov a tiež zbierať zberateľné predmety roztrúsené naprieč levelmi, ktoré stoja pred vami roztrúsené cez niekoľko prostredí.

HoPiKo je hra typická dvoma základnými piliermi, na ktorých je vystavaná jej hrateľnosť. Tým prvým je jednoduchý pohyb vašej postavičky. Niekde v leveli je cieľ – vírus, ktorý musíte zničiť. Stačí doň len jednoducho naraziť. Pohyb je pritom jediná schopnosť vašej postavičky. Na Switchi pravým analógom mierite na miesto, kam chcete postavu poslať, no a potom ju tam už len stačí poslať. Ovládanie je naozaj jednoduché a intuitívne, aby sa vám do krvi dostalo behom prvých sekúnd (naozaj). Alebo môžete hrať aj pomocou dotykového ovládania na displeji, čo však nefunguje práve najlepšie, pritom by to mohla byť ideálna možnosť, ak by bola lepšie dotiahnutá – presnejšia a responzívnejšia.

Druhým pilierom je je samotná hrateľnosť, ktorá je vyskladaná na bleskových leveloch. A bleskových myslím v tom zmysle slova, že je po pár sekundách po nich. Naozaj tu za istých podmienok môže level trvať tak 2-3 sekundy. A ide o to, aby ste ho prešli čo najskôr. Samozrejme, takýto čas sa nepodarí na prvý pokus. Musíte cvičiť, musíte si osvojiť mnohé prvky a zároveň musíte ovládať aj možné skratky, ktoré sa tu sem-tam nachádzajú, no sú nebezpečnejšie. Levely sú rozdelené do prostredí po piatich. Ak napríklad zlyháte vo štvrtom, idete od začiatku prostredia a to vždy. To znamená, že sa najmä neskôr budete často vracať na začiatok, no keďže celé prostredie vždy trvá okolo tých 30 sekúnd, nie je to nič náročné. Teda vlastne občas aj je, ale zároveň je to veľmi motivujúce.

Levely sú v hre HoPiKo krátke nielen na prejdenie, ale aj dizajnom. Mnohé z nich sa zmestia na jednu obrazovku a keď už aj obraz musí niekam rolovať, nie je to ďaleko. Všetko sa podriaďuje neuveriteľne rýchlej hrateľnosti. Počet rôznych nástrah v každom leveli však postupne rastie a prichádzajú aj nové variácie. Stačí vám napríklad jeden dotyk s nebezpečnou plošinou a idete od začiatku. Musíte si tiež zvyknúť na to, že niektoré plošiny rotujú, iné zas lietajú a podobne. Aby bola hra ešte ťažšia, tak sú tu aj zberateľné bonusy. A každý level môžete prejsť „štandardne“, no potom aj na 100%, čo si vyžaduje rýchlosť, presnosť a podobne. Taká žánrová klasika, ale stále vás to nezdržiava.

Levely sú v hre zoradené po desiatich a táto desiatka je vždy vo vlastnom svete. Je tu celkovo 5 svetov a každý svet predstavuje jednu tému – po stránke vizuálu, ale aj nových hrateľnostných prvkov. Môžete sa síce dokonale naučiť zvládať prekážky a nástrahy jedného sveta, no ten ďalší so sebou prinesie úplne nové, ktoré musíte zvládnuť. To zväčša funguje metódou pokusu a omylu. Aj keď tušíte, čo by nasledujúca plošinka mohla mať pre vás pripravené, nikdy si nie ste úplne istí, akým smerom s vami zatočí.

Okrem základného spôsobu prejdenia levelov si v každom svete môžete postupne odomknúť ďalšie tri režimy. Názov Speedrun hovorí sám za seba a v tomto režime ide hlavne o rýchlosť. Ešte viac ako v základnom režime, pričom vás vpred dokážu hnať aj rebríčky. Hardcore režim je zase pre tých, ktorí už hru veľmi dobre poznajú a dokážu sa vyvarovať všetkým chybám. Na jedno prejdenie musíte prejsť všetkých 50 levelov – jedna chyba a idete od začiatku. No a bonusový režim ponúka bonusové úrovne s iným dizajnom a pozmenenými pravidlami mimo hlavnej hry.

Jednoduchá retro grafika sa skvele hodí ku konceptu hry, no oblasť, kde HoPiKo vyniká, je skvelý chiptune soundtrack. Je tu síce len 14 skladieb, ale postupne si ich musíte odomknúť a budete si ich odomykať radi, lebo znejú jednoducho skvele. Celkovo ide o naozaj veľmi slušný titul, ktorý fanúšikov netradičných retro kúskov dokáže chytiť a veľmi dobre zabaviť. Mám však voči nemu jednu výčitku, ktorá prakticky samotná ťahá hodnotenie dole – ovládanie. To základné pomocou analógov funguje, ale nepovedal by som, že je vyladené najlepšie. Navyše sa zdá, že to je problém naprieč všetkými konzolovými platformami. Bohužiaľ, dotykové ovládanie je na tom ešte horšie a aj keď by mohlo byť ideálne, považujem ho len za veľmi ťažko použiteľné.