Cesta do pekla je dláždená dobrými úmyslami. Aj Dance of Death: Du Lac & Fey vyzerá na papieri lákavo, no výsledok je skôr sklamaním až frustrujúcou nudou. Bolo potrebné prezradiť to hneď na začiatku, pretože dobré a kvalitné adventúry sa dnes strácajú v balaste ľahko zabudnuteľných príbehov, medzi ktoré, žiaľ, patrí aj dnešné dobrodružstvo nadprirodzených hrdinov.

Vývojári zo Salix Games išli na to dobre. V snahe osviežiť adventúrny žáner tu viac a tu menej zaujímavým nápadom celé dobrodružstvo pochovali niekoľko metrov pod čiernu zem. Fantasy príbeh o Lancelotovi a hovoriacej sučke Fey (to je, mimochodom, Morgana, ale pssst, pôjdeme bez spojlerov) začína vynikajúco. Do minulosti situovaná detektívka ponúka nadprirodzené postavy a svet, ktorý popiera realitu. Prvotný nápad je bizarný, ale ak ho správne uchopíte, môže aj hovoriaci pes zaujať. A prvé minúty sa to tak deje. Du Lac predstavuje klasického rojka, Fey zas pragmaticky sa rozhodujúcu postavu. Potom sa všetko rozsype ako domček z kariet.

Rituálne vraždy vás zo zasneženej Škandinávie odvelia do Londýna, štvrti Whitechapel koncom 19. storočia, kde práve vyčíňa a na ľahkých devách si užíva krvavé orgie známy Jack Rozparovač. Teda ono to vlastne možno nebude históriou opradený a nikdy nepolapený Ripper, ale to je teraz bezpredmetné. Príbeh sa začne zamotávať do zbytočných a plytkých odbočiek, ktorým zúfalo chýba ťažná myšlienka (radšej sa opijem so psom v bordeli, aby som potom vyplakával, že znovu niekoho zabili). Postupné gradovanie deja, zvraty nenechajúce hráča odísť od obrazovky a napokon strhujúce finále. Nič také v Dance of Death, žiaľbohu, nenájdete. Iba nadšenie. A to bez talentu nestačí. Pričom prostredie a príbehové pozadie by malo spôsobovať nepríjemné zimomriavky už automaticky.

Zápletka sa teda len motá v kruhu a tých zopár postáv je vlastne plochých, bez výraznejšieho posunu. Nedokážete sa stotožniť ani s jednou z troch ovládateľných postáv (neskôr pribudne Mary, ktorá pri kontakte vidí budúcnosť dotyčného, často v tomto prípade smrť), vysvetliť si ich správanie a celkovo ich nudnosť. Vykreslenie charakterov je zásadným momentom k tomu, či sa od hry neviete odtrhnúť. Samotné prostredie je úbohou a hlavne statickou kulisou, ktorá je mŕtva, šedá a bez výraznejších prvkov. Tu je ulica, tam interiér obchodu, bar, kostol - a všetko ste už videli a je také nezaujímavé, až to chce talent takto spackať. Jediným oživením je, keď strieskaná Fey nakreslí ústami penis. Zábava? Nie, len rozčarovanie, či práve toto je ekvivalent pútavého príbehu.

Nie je najlepšie vyťahovať takto skoro pri žánri adventúr technické spracovanie, ale nedá sa inak. To, že je hra nudná a tuctová, sa dá prežiť. Nič nie je dokonalé. Ale práve technické spracovanie posúvalo každou odohranou minútou hodnotenie nižšie a nižšie. Ako to vyzerá, vidíte sami. Honba za trojrozmernosťou pochovala nejeden zaujímavý projekt. Pred dvadsiatimi rokmi, desiatimi, včera a stane sa to aj zajtra. Dnes si Čierneho Petra vytiahlo Dance of Death. Ako už spomínané kulisy je pozadie hry možno namaľované pekne, ale chýba mu niečo viac než dobrá práca. Pritom krvavé vraždy priam ponúkajú bohaté možnosti, kam vrhnúť temnú fantáziu a popustiť trochu jej uzdu. Na ulici sa nik nehýbe a aj vaša postava je skôr panákom s pravítkom v zadku.

Horšie sú na tom technické problémy. Dance of Death je hra zabugovaná. Príšerne, nepríjemne, vlastne je až nehrateľná. Postavy miznú, takže s nimi nemôžete začať rozhovor, inokedy vám na obrazovke ostane menu hry a nemôžete ho vypnúť, potom zas zmizne kurzor - a to je nesmierne dôležité, viď ovládanie nižšie. Hudba znie len občas a je to možno len lepšie, inak by bolo zhnusenie ešte väčšie. Z dabingu je cítiť amatérsky prístup. Jeho technické parametre sú fajn - teda až na to, že občas je hlasitosť jednej z postáv rozhovoru vyššia než tej druhej. Samotní herci však zrejme nevideli hernú podobu alebo sa chopili svojej úlohy s príliš veľkým nadšením. Mary často kričí, hoci na to nemá dôvod, niektoré zvolania sú ako z argentínskej telenovely, inokedy sa zas akoby nič nedeje a nenaháňate masového vraha.

Ako sa dá pokaziť ovládanie v adventúre? Ľahko. Dance of Death je najjagavejším príkladom ako to nerobiť. Na všetko vám stačí myš. Bezdrôtovú skromne neodporúčam, pretože jej odhodením zvyšujete šancu, že ju následne nenájdete, prípadne v stave, ktorý bude nezlúčiteľný s jej ďalším životom. Bežne to funguje tak, že kliknete. Napríklad sem, k tejto postave stojacej pri móle a hrdina tam príde. V Dance of Death to tak nie je. Kurzor musíte umiestniť akoby pred/pod predmet či postavu vášho záujmu. Následne navigácia dá hrdinovi trasu, ktorá je síce dlhšia, no o to prekvapivejšia. Často ide opačným smerom, zasekne sa o steny, rohy, tlačí iné postavy pred sebou, polomer zmeny smeru je buď nezmyselne obrovský. Alebo prejde pár centimetrov, otočí sa o 90°, znovu dá malý krôčik, otočka späť, ďalší krôčik a keď sa to zopakuje desaťkrát, budete len zúfalo klikať, aby tam ten dement už konečne prišiel.

Aby to nebolo také jednoduché, nemôžete si zobraziť aktívne predmety. Musíte prísť k ich blízkosti a vtedy sa objaví ikona symbolizujúca akciu. Na začiatku netušíte, čo a kam môžete ísť či použiť alebo s kým sa porozprávať, tak si užijete klikacie orgie. Prvý Diablo sa má čo učiť. Rýchly presun dvojklikom? Zabudnite. Je otázne, či hra vôbec prešla akýmkoľvek beta testom alebo je Dance of Death nie adventúrou, ale simulátorom trpezlivosti. Vlastne adventúra to nie je tak či tak. Nemáte inventár, rozhodovanie v rozhovoroch nemá zmysel a tých zopár akčných sekvencií je lepšie preskočiť. Nezbierate žiadne predmety, len skúmate prostredie alebo postava automaticky vezme to jediné, čo sa dá a sama to použije. Nápoveda neohrabane napovie, čo máte vykonať, pokúšate sa dostať na inkriminované miesto, kde nasleduje plytký a nezaujímavý dialóg alebo toporná animácia.

Teraz si predchádzajúce riadky premiešajte, poriadne nechajte odležať a pridám na to povestnú čerešničku na torte. To, že je to nuda, často frustrujúca (nie pre obťažnosť, vždy idete rovno za nosom, za 4-5 hodín je hotovo), s technickými bugmi, nie je všetko. Hra neobsahuje manuálne uloženie pozície. Na tom predsa nič nie je, keby Dance of Death nenaťahovalo herný čas tým, že poškodí save file. Nie raz ani dvakrát, ale po piatykrát to aj flegmatický človek vzdá a hrá tak, že po nasrdenom odchode od hry z dôvodu neohrabaného ovládania, načíta celú kapitolu nanovo. Túto ponuku som mal v debug móde, ak ňou bežne predávaná verzia hry nedisponuje, strhnite si z hodnotenia i zvyšok bodov.

Dance of Dead: Du Lac & Fey je po príbehovej stránke priemernou detektívkou so zaujímavým pozadím, možnosťou prepínania postáv (Fey sa rozpráva so zvieratami), magickým nadprirodzenom, ale taká nejaká plochá. A s morom technických problémov, chýb, nedotiahnutej hrateľnosti, ktorá je primitívna až hrôza. Walking simulátor, v ktorom sa vlastne nedá chodiť.