WOLFENSTEIN: CYBERPILOT |
WOLFENSTEIN: CYBERPILOT |
Bethesda je dnes snáď jediný veľký vydavateľ, ktorý poriadne tlačí hry pre virtuálnu realitu a to nielen menšími hrami, ale do VR prinášajú aj svoje najväčšie značky. Už sme si tak mohli zahrať Skyrim VR, Fallout 4 VR, Doom VFR a teraz je tu Wolfenstein: Cyberpilot. Snáď až na výnimku Falloutu žiadna z ich hier vo VR až tak neprerazila, no aj tak sa nevzdávajú. Mnohí do Cyberpilota vkladali veľké nádeje, no ako sa ukazuje (a nemá zmysel zahmlievať, keďže známku ste už videli), stále nenašli jednoznačný recept na to, ako pripraviť kvalitný a zábavný VR titul. Vedia vybrať jednotlivé ingrediencie, no nevedia s nimi pracovať.
Rozoberme si hru na drobné – je tu likvidácia nacistov, úspešná značka, dynamická hrateľnosť, zaujímavé zasadenie a podobne. Akurát keď tieto ingrediencie v Bethesde hodili do hrnca, výsledkom je niečo, čo na vás uvalí faraónovu kliatbu aj u vás doma. Nehovoriac o tom, že stále naozaj veľa vecí hre akútne chýba. Netrvá to dlho, vlastne asi len po koniec prvého levelu, kým nadobudnete pocit, že namiesto poriadnej hry niekto opäť vypustil len technologické demo, ktoré vás možno ako také ani nechce zabaviť, no chce odprezentovať technologické možnosti. Napríklad na PSVR to občas pôsobí ako zázrak aj napriek obmedzeniam, no to je tak všetko.
Chcete príbeh? Zoberte si lupu, lebo to ho budete musieť naozaj poctivo hľadať. Píše sa rok 1980 a Európa je stále pod útlakom nacistov. Hnutie odboja síce stále bojuje, no doteraz väčších úspechov nedosiahlo. To sa však teraz môže zmeniť, keď sa k nim pridávate vy. Neviete kto ste, čo ste, poznáte len svoju úlohu. Hovoria vám Cyberpilot a vašou úlohou je hackovať nacistické bojové stroje a využívať ich proti nim v boji o oslobodenie Paríža. Ale na tieto informácie nepotrebujete hru, dozviete sa ich z popisu hry v digitálnych obchodoch. Koniec koncov ich hra ani nevie veľmi dobre odprezentovať.
Čo je rozhodne škoda, lebo nakoniec hra ukáže aj zaujímavú tvár príbehu, no veľa si z nej neužijete, keďže je pred vami už len posledná misia. Deje sa tu tak niečo zaujímavé, no až príliš neskoro na to, aby to výrazne zmenilo vaše vnímanie hry. Snáď sa toho autori chytia aspoň v budúcnosti v pokračovaní hlavnej série, lebo to rozhodne nie je zlý nápad. Ak tu čakáte nejaké prepojenie s ďalšími hrami, okrem sveta toho veľa nie je. Priamy odkazy na The New Colossus a ani na Youngblood, ktorý je dejovo zasadený po udalosti v Cyberpilot.
Podobne je na tom aj herná náplň. Môže tu byť niečo zaujímavé, no čo z toho, keď je aj napriek svojej biedne dĺžke hra prepchatá nudnou vatou, aby aspoň trošku natiahla čas, ktorý s hrou strávite. Nemá zmysel chodiť okolo horúcej kaše – s hrou strávite len nejaké dve hodiny. Pri VR hrách je podobná herná doba pomerne tradičná, no rozhodne nie prospešná. Je to jednoducho veľmi málo. V samotnej hre to je pretavené do štyroch misií a medzi nimi je tá vata, kedy počúvate postavu z odboja, ktorá vás prevádza príbehom a vašimi úlohami. A tak trochu sa cítite ako cvičená opica, keď musíte robiť úplne triviálne činnosti, len aby hra neskončila do jednej hodiny. Tak si tu pomocou virtuálneho knipla obzeráte bojové stroje, vyberáte z nich čipy a zase zasúvate. Jednoducho zoberiete vec z bodu A a dáte ju do bodu B. Občas to hra skomplikuje a musíte ju zase vrátiť do bodu A.
PSVR verzia je v tomto špecifická kvôli svojim technologickým limitom, kedy kamera pri snímaní nemá práve najväčší pozorovací uhol a aj ovládač vám časom začne „utekať“. Musíte napríklad otvoriť nejakú skrinku dole, no tam už kamera nevidí. Práve pri týchto pasážach som musel neustále pomocou Start tlačidla znova centrovať polohu, aby som dosiahol na miesta, ktoré zo základnej polohy neboli dobre dostupné. Nehovoriac o tom, že hru ovládate Dualshockom a musíte tak dbať na to, aby kamera stále priamo videla jeho svetlo. Takže ak siahate po niečo do strany, ovládač musí byť ku kamere stále čelom. Autori tieto veci mohli vyriešiť tým, že by ste sa k veciam nemuseli priamo naťahovať, ale stačilo by použiť kurzor, ako keď bojujete.
SUPERHOT VR a ďalšie úspešné VR hry nám ukázali, že čistá akcia a vysoká dynamika môže byť cestou k tomu, ako hráčov nielen pohltiť do virtuálnej reality, ale ich tam aj udržať tak, aby sa hraním bavili. Z odseku vyššie ste asi pochopili, že tu to príliš nehrozí. Čo je škoda, lebo akcia, aj keď je jednoduchá, má stále taký ten dynamický id Soft štýl, kedy sa vám do cesty stavajú nacistickí vojaci v rôznej podobe spolu so svojimi bojovými strojmi a vašou úlohou je likvidovať ich. Akurát tentoraz nie zbraňami, ale výbavou stroja, ktorý práve ovládate. Sú tu tri, ktoré môžete poznať z ostatných hier: Panzerhund, Dron a Zitadelle.
V každom z týchto strojov strávite jednu misiu a nakoniec ich v poslednej misii všetky skombinujete a prestriedate tak, aby ste si nimi pomáhali v postupe vpred. Panzerhund je menší a agilnejší, nepriateľov likviduje hlavne plameňometom a dokáže v boji využiť aj autá v prostredí. Dron je určený na stealth a s ním sa budete pohybovať poza chrbty a ponad hlavy nepriateľov, aby ste ich buď obišli, alebo zlikvidovali nenápadne. No a Zitadelle je obrovský, no ťarbavý kolos s veľkou palebnou silnou. Každý stroj má vlastnú výzbroj, špeciálnu schopnosť a musíte si v nich sami dopĺňať život
Akcia v hre je pomerne priamočiara. Chodíte uzavretými uličkami Paríža, kde likvidujete nepriateľov a bez ohľadu na obťažnosť nekladú veľký odpor. Samozrejme, vydržia toho pomerne dosť, no sú pomerne statickí. Je to ako klasické on-rail hry, akurát tu sa hýbete sami. Vo svojej jednoduchosti je to však zábavné. Problém s nepriateľmi je však očividnejší v misii za Dron. Stealth predsa nemá byť o tom, že obídete postavu, ktorá sa takmer nehýbe. Výzvou nie je ani hackovanie, pri ktorom len točíte ovládačom. Opäť až na konci hra ukazuje svoj potenciál a ak by takto prebiehala celá hra, dopadla by výrazne lepšie. Striedate stroje, tým sa mení aj hrateľnosť, má to lepšie tempo a aj sa bavíte.
No dobre, tak je hra krátka a sčasti vyplnená zbytočnou vatou. Krátky bol napríklad aj spomínaný SUPERHOT VR, no ďalšie hodiny ste si v ňom vedeli užiť vďaka výzvam, takže ste za svoje peniaze dostali slušnú hodnotu. Bohužiaľ, tu nič také nenájdete. Je tu len singleplayerová kampaň so spomínanými 4 misiami a žiadna pridaná hodnota. Dokonca ani len nejaké odbočky v hre nenájdete, kde by ste napríklad zbierali tajné dokumenty.
Z audiovizuálu mám naozaj rozporuplné dojmy. Už skôr som naznačil, že je PSVR verzia trošku zázrak. Hýbe sa veľmi dobre, nevyzerá najhoršie. Ale zároveň hra nevyzerá dobre. Art tu výrazne predbieha technickú kvalitu. V uliciach Paríža totiž narazíte na momenty, kedy sa budete len obzerať a užívať si ich herné stvárnenie. O to viac, ak nad vami lietajú vzducholode a v okolí sú ďalšie veci, ktoré pekne dotvárajú naozaj slušnú atmosféru. Akurát je to všetko veľmi rozmazané, čo strašne sťahuje celkový dojem dole. Vzhľadom na absenciu postáv tu dabingu veľa nie je, zato hudbu si užijete a ak máte radi synthwave, prídete si tu na svoje.
Nemám rád, keď písaním recenzie strávim viac času ako hraním hry. Nestáva sa to často, predsa len takto krátke hry až tak často nevychádzajú. Aj preto mi celú dobu behalo po rozume len jedno slovo – techdemo. To je Wolfenstein: Cyberpilot. Náznaky potenciálu tu sú, rovnako ako svetlé momenty, pri ktorých sa naozaj dokážete zabaviť. Len je ich vzhľadom na krátku hernú dobu a dosť veľa vaty pomerne málo. Je fajn, že Bethesda stále verí VR, ale mali by sa viac snažiť. Treba si zobrať to dobré zo svojich doterajších 4 pokusov a nabudúce to snáď dopadne lepšie. Toto je len veľmi smutná ukážka toho, ako pochovať potenciál sveta, značky a aj hry ako takej.