Nová bojovka Kill la Kill: IF je určená primárne pre fanúšikov mangy Kill la Kill, lebo automaticky ráta s istou znalosťou dejových pomerov. Kto nie je doma, môže s otvorenými ústami sledovať čo sa to na obrazovke všetko deje, keď sa na vás vyroja udalosti z intra či prvých kapitol. Zápletka spočíva štandardne v tom, že hrdinka Ryuko Matoi príde na Honnouji Academy, aby tu hľadala informácie ku vražde svojho otca. Lenže tu rýchlo zistí, že akadémia je pod palcom brutálnej školskej prezidentky Satsuki a jej elitnej štvorky. Tá škola pripomína japonských X-Menov: študenti nosia Goku uniformy a tie im zaručia vyššiu silu i superschopnosti. K jednej z nich sa neskôr dostáva aj Ryuko a šance na nájdenie vraha sa začínajú zvyšovať – i nádej na nájdenie vraha.

Pokiaľ túto story poznáte, budete sa cítiť ako doma. Ak nie, jednotlivé herné epizódy vám ju priblížia vrátane drastických momentov, ktoré pripomínajú pomaly Battle Royale, kde sa majú študenti mlátiť o existenciu. Alebo sú tu náhľady na vraždy, bizarné zbrane a šokujúce momenty. Ťažko o nich písať, lebo k recenzovaniu došiel taký dlhý zoznam zákazov a  možných spoilerov, že sa dá naplno poskytnúť info jedine o prvej kapitole. Napriek tomu môžem prezradiť, že sú tu veľké zmeny v rozprávaní deja a je tu najmä alternatívna cesta, ktorá sa snaží nastoliť inú príbehovú líniu...

Vo videohrách sa využíva iba zriedka, ale IF tasí alternatívny scenár, kde sa snaží navodiť situáciu, čo by bolo, ak... by sa protagonistom stala práve pôvodne iná a negatívna postava Satsuki. Samozrejme, ak vstrebávate dej po prvý raz, nemusí to byť taký šok ako pre znalcov, ale hrať za zloducha je vždy lákavou ponukou, lebo ide proti bežnému prúdu. A Kill la Kill IF je taká netradičná a uletená hra aj na japonské pomery, že taký alternatívny scenár sa sem celkom hodí.

Zámerne sa dlho rozpisujem o príbehu, lebo v prvej polhodine si veľa síl ani nemeriate, budete najmä sledovať animácie s dialógmi a predstavovaním postáv. Všetko treba vstrebať čo najskôr, nie rýchlo odklikávať, lebo potom vám nedajú zmysel ďalšie udalosti. A hra úzko prepája animáciu so súbojmi, plynulo prechádza z jedného formátu do druhého. Navyše prezentácia samotných súbojov je v animé štýle, takže už aktívne bojujete a stále máte pocit, že ešte sledujete záver animácie. Vďaka tomu, že tie scény sú zapracované priamo do in-game engine, sa rozdiely veľmi rýchlo stierajú. Zapnúť si možno japonské i anglické hlasové stopy, akurát japončina je presnejšia pri lip-syncingu.

Hlavnú porciu hrateľnosti obstará príbehový mód. Dočkáte sa delenia na kapitoly a epizódy, každú si možno zahrať aj znova, ak ste nevstrebali kus deja. Prvé dve-tri hodiny sa ukážu byť súboje nápadité, rýchle a zábavné. Bojujete v otvorených arénach, zväčša v tvare kruhu a všetci predvádzajú rozmanité útoky. Boj je zábavný, akurát si treba zvykať na ovládanie, kde treba držať dve-tri tlačidlá naraz či skladať efektnejšie kombá. Inak sú tu blízke, ďaleké, vzdušné a špeciálne útoky plus možnosť odraziť zásahy nepriateľa. V prvej kapitole sa všetko učíte v jednotlivých kolách, takže priestor na nasávanie hrateľnosti máte a vedľa príbehu si môžete zvoliť aj tréning. Mimochodom, bez absolvovania prvej kapitoly sa k iným módom ani nedostanete...

Výhoda je, že každá postava sa ovláda rovnako, hoci nájdete rozdiely v jednotlivých štýloch. Nájdete priestor pre typických búchačov, ktorí využívajú hrubú silu, sú tu rýchle obratné typy a paleta je ešte obohatená o sadistov, čo sa trýznia aj sami alebo manipulátorku, ktorá sa snaží oklamať nepriateľov a útočí z rôznych strán. Vybrať si môžete z ôsmich postáv, čo je na pomery bojovky dosť málo – dve ešte pribudnú v DLC, no zvyknutí sme aj na dva tucty...

Množstvo postáv by možno nevadilo, ale štýl hry a súbojov sa rýchlo opozerá. Bojovať ako v mange je fajn, odlišný štýl bojovníkov tiež, no hra rýchlo vystrieľa svoju muníciu. Buď bojujete na jedného, kváziférovka. Alebo sa dočkáte sériových bojov, t.j. bojujete a keď porazíte jedného protivníka, hneď nabehne ďalší – tieto sekvenčné súboje nie sú veľmi ľahké, lebo s polovičným ukazovateľom zdravia sa máte pustiť hneď do ďalšieho protivníka. Dvoch ešte zvládnete a predstavte si, že príde ešte tretí.. Ak ho nezvládnete, hra je nemilosrdná, Game Over!

Napriek tomu sú tieto variabilné súboje (všetko iné okrem 1 na 1) vítaným obohatením. Nikdy neviete čo vás čaká – občas bojujú dvaja protivníci proti vám súčasne, kedy sa o defenzívu ani nestačíte starať a musíte staviť skôr na mrštný pohyb. A dočkáte sa aj bojov proti veľkým presilám: mastíte desiatky slabších protivníkov takmer ako v Musou/Warriors hrách a skladáte obrovské kombá na bonusy...

Príbehová skladba je teda celkom zábavná a premenlivá, najlepší bol zrejme súboj proti celej elitnej štvorke – idete síce jeden proti štyrom, ale po oboznámení sa s nimi je to parádna sekvencia. Príbeh je fajn doraziť, aby ste vyskúšali všetky možnosti súbojov, ktoré tu autori nachystali. Okrem neho sa totiž núkajú klasicky ďalšie módy ako Tréning, Verzus a analógia na Hordu, kde odrážate kvantum protivníkov, kým nepadnete. Horde sa už dostala teda aj do bojoviek a ak ste dobre natrénovaní, istý čas vydržíte, pár ráz si mód skúsite a môžete ho odložiť. Z rozdelenia módov jasne vyplýva, že príbeh hrá jasný prím a celá pozornosť sa sústredí sem – ostatné módy sú klasickou výplňou bojovky. Azda by bolo fajn mať ešte vedľajšie módy, ktoré by riešili jednotlivé postavy, no počas príbehu sa dostane aj na iných. Z hľadiska rozprávania deja skutočne niet čo vyčítať.

Switch verzia zdatne zvláda in-game animácie, prepínanie do súbojov a využíva obe jazykové stopy podľa preferencií. Hudba je fajn, strih rýchly a autori z tohto brutálneho koloritu vyťažili, čo mohli. Len na pomery bojoviek treba uznať, že konkurencia býva bohatšia – viac postáv, viac možností, viac módov. Kill la Kill IF má silnú príbehovú stopu, takže na cca 8-10 hodín vás zabaví, no výzva je, ako sa s ňou popasovať potom. Hrať znova príbeh? Hordu každý večer? Ísť do on-line? Videoherná adaptácia nedopadla márne, poteší fanúšikov a nováčikovia môžu objaviť, o čom bol hit z roku 2013.