Keď sa nečakane zjavil drsný zážitok v podobe Dark Souls (démonického predchodcu mnoho ľudí po vydaní nepoznalo), mnohým hráčom zachutila výzva v podobe akčnej hry, ktorá vám nič neodpúšťa. Vlastne priniesla herné prvky, na ktoré by sa v iných hrách zniesla lavína kritiky. Ale v Dark Souls to fungovalo a neustále zomieranie vytvorilo medzi hráčmi neobyčajný fenomén. Pokusov o zopakovanie podmanivej hrateľnosti sme tu mali hneď niekoľko. Niektoré boli úspešne viac a niektoré menej: pozeráme na teba, Lords of the Fallen a vlastne aj The Surge, kde až pokračovanie uspokojí skúsených harcovníkov. Avšak okrem Niohu to skutočne vedia len mágovia z From Software.

Ponechajme však tentoraz zasnené rozjímanie nad Souls sériou, Bloodborne či Sekiro. Sú to herné klenoty, o tom žiadna. Strávite s nimi desiatky až stovky hodín, avšak zábava to bude len v prípade, že máte radi výzvy. Hry, v ktorých je každá chybička potrestaná a aj bežný nepriateľ vám vie ukrojiť riadnu porciu zdravia, sú obľúbené práve pre ich nekompromisnosť. Ale férovú nekompromisnosť. Namco Bandai prichádza so svojim pokusom – a úspešným. Dá sa mu vytknúť mnohé, avšak drží si vysokú úroveň v segmentoch, ktoré sú dostatočnou zárukou kvality. Bolo by jednoduché sa zaradiť do zástupu hráčov kritizujúcich po desiatkach hodinách hrania, že to vlastne nie je ono a na Souls sériu to nemá. Nemá, avšak tie desiatky hodín si užijete.

Príbehové pozadie je spočiatku lákavým sústom a je obrovská škoda, že časom rozprávanie poľaví a naberie skôr tuctový až patetický nádych. Dystopická budúcnosť v japonskom štýle prináša do civilizácie v rozklade revenantov. Ľudí, ktorí potrebujú k prežitiu krv, boli vytvorení z vojakov chrániacich posledné zbytky ľudstva. Nadpozemské schopnosti z nich spravili skvelých pomocníkov a zároveň nesmrteľných polobohov. Červená tekutina sa stala najžiadanejšou komoditou, bez ktorej revenanti zomierajú, avšak zároveň sa od nej stali závislí. Každou smrťou navyše prichádzajú o časť svojich spomienok a úbohé prežívanie sa zvrháva v hľadanie ďalších a ďalších ľudských konzerv. Aby toho nebolo málo, zamotá sa nám do toho božská podstata, nejaká tá zrada a mikropríbehy niekoľkých hrdinov vystupujúcich po vašom boku.

Svet, do ktorého sa hlavný hrdina Code Vein prebudil nie je vôbec príjemným miestom. Má však šťastie, je iný – a ako jediný dokáže vracať spomienky revenantom. Jeho (alebo jej) jedinečnosť sa postupne začne rozplietať, avšak na to si budete musieť zopár (desiatok) hodín počkať. Zápletka je však tuctová. Respektíve jednotlivé segmenty niekedy tlačia tak zúfalo a až umelo na pílu, snažia sa vzbudiť akékoľvek emócie (nenávisť, pomsta, smútok), že sa ste voči nim imúnni. Je úplne jedno, že sa flashbacky odohrávajú v imaginárnych svetoch so zamrznutými momentkami, ktoré sprevádza len dabing – a vyzerá to vskutku vynikajúco. Čert vezmi aj to, že hromada animácií je skvelá – a je úplne jedno, či je to v engine hry alebo sa pozeráte na pohupujúce sa poprsie prírodou nadmierne obdarených manga postavičiek v sekvenciách s dobrou výpravou a kamerou. Je to zbytočné, ak je scenár žalostne plytký. Ostatní vám neustále pripomínajú ako musíte držať spolu a ste skutoční priatelia na život a na smrť. Tak často, že by ste ich najradšej sami zaškrtili.

Aby toho nebolo málo, hlavný hrdina je nemý. Dá sa to pochopiť v akčných hrách, kde ide predsa len o strieľanie po emzákoch, náckoch a inej hávedi. Lenže v dialógoch sa hráčom vytvorená postava iba nemo prizerá, kývaním hlavy súhlasí a občas sa dokonca zmôže na podanie ruky. Ostatní sú niekedy ukecaní až hrôza, takže odhryznutý jazyk hlavného protagonistu pôsobí podivne, vytrháva z ponorenia do deja. Všetko je nadabované, dokonca sa nemusíte obávať ani o anglický preslov, netrhá uši. Zamrzí to, dvojnásobne pri vynikajúcej hudbe kombinujúcej piano a čelo. V animovaných sekvenciách nemá chybu, inak sa spúšťa pri boji. Hrdinu si poctivo vytvoríte pomocou pomerne detailných editačných nástrojov. Plastická chirurgia v cene a nezabudnite na obliekanie do podivných handričiek a kostýmov.

To dôležité sa však deje priamo na bojisku. Vo svojej podstate neponúka Code Vein nič nezvyčajné, originálne alebo objavné. Výber spôsobu boja záleží na vašich preferenciách a tzv. Blood code. Povolanie si nevolíte, ale meníte podľa toho, ktorú zbraň ste si práve vybrali a čo za kabát si na seba obliekli. Každý z oblekov totiž ovplyvňuje boj tradičnou úpravou štatistík, no práve Blood code od ostatných postáv dodáva boju šmrnc ďalšími vylepšeniami postavy a výberom aktívnych či pasívnych schopností. Výber povolania v štýle Code Vein je dôležitou voľbou pre boj ušitý na mieru vášmu štýlu. Netreba zabúdať ani na zbrane. Tých nie je mnoho, nehrajú sa na strakaté druhy toho typu – proste sú s fixnými štatistikami, no vy si ich za zozbierané suroviny môžete vylepšovať. Každý tento upgrade je cítiť a vyplatí sa rozumne investovať: surovín nie je na rozdávanie. Taktiež je možné dočasne zlepšiť čísla zbraní alebo im pridať bonus do vybraného segmentu poškodenia (oheň, elektrina, krv,...).

Na začiatku skúšate a nevyhnete sa školáckym chybám. Teda pokým nemáte Souls hry v malíčku, potom vás zomieranie po hlúpych chybách neprekvapí. Bojový systém spoločne so získavaním skúsenosti a vylepšovaním postavy je totožný s neustále spomínanou modlou hardcore hráčov – len miesto táborákov tu máme tajomné korene a duše nahradili opar (haze). Pozbierané duše po mŕtvych nepriateľoch suplujú ako skúsenosti (levelovanie na novú úroveň prebieha ich „nakupovaním“, kedy každý level stojí nejaký počet haze) a zároveň menu, za ktorú nakupujete i vylepšujete. Ak chcete poskočiť na novú úroveň, môžete tak spraviť iba pri miestach odpočinku, ktorý slúži aj ako teleport, save point. Zároveň sa vám obnoví zdravie a doplnia estusy, vlastne krvné banky. Aby to nebolo také jednoduché, po každom oddychu sa respawnujú nepriatelia a putovanie vlastne začína nanovo. Niekedy je potrebné oživiť padlých iba preto, aby ste získali ďalšie a ďalšie skúsenosti. Pretože bossovia vám nič nedarujú – podaktorí.

Bojový systém sa spolieha na hráčovu trpezlivosť. S každou zbraňou máte na výber slabý alebo silný útok, ktoré sa od seba odlišujú poškodením, ktoré spôsobujú a taktiež samotnou rýchlosťou útočenia. Zbraň má navyše svoje štatistiky, takže  betónovým pilierom to chvíľu trvá, ale je to riadna bomba posielajúca démona rovno na stomatoprotetiku. Do úvahy je nutné brať aj pohyb a útočenie nepriateľov, takže je nutné ako odrážať útoky blokovaním a hlavne metať kotrmelce do všetkých možných strán, aby vás protivník nezasiahol. Aj obyčajná zmutovaná opica sa vám môže nepríjemne zahryznúť do zadku a ani sa nenazdáte a polovicu zdravia je v čudu. Odozva na vyvolanie akcií je spomalená, avšak nie je to chyba systému: hra vás núti premýšľať, plánovať a hlavne rýchlo reagovať na každú situáciu.

Proste tradičná Souls hrateľnosť, vrátane faktu, že zozbierané skúsenosti po vašej smrti zostanú na mieste, kde ste skonali a ak ich chcete späť, musíte sa k nim znovu dostať a zdvihnúť ich zo zeme. Žiadny zákon piatich sekúnd, lež krutý fakt, že ak cestou niekde znovu zahyniete, o duše ste nenávratne prišli. Tradičná dilema, kedy s vyplazeným jazykom očakávate ďalší záchranný bod, ktorý už musí byť tuná za rohom, pretože zdravia máte asi toľko, že vás zabije aj zakopnutie o maličký šuter na zemi, funguje na výbornú. Vrátite sa s balíkom haze, vylepšíte hrdinu, uložíte si pozíciu a zároveň všetkých nepriateľov oživíte? Alebo pôjdete ďalej a budete sa spoliehať na to, že korene sú fakt za rohom alebo po smrti sa znovu dostanete až na miesto vášho skonu? Práve tieto momenty vedia neskutočne chytiť a vtiahnuť ako máloktoré hry. V Code Vein to funguje.

Tak prečo len sedem a pol? A aj tá je vlastne s oškretými ušami, nosom i zopár nechtov odpadlo? Nepriateľská flotila, ktorá proti vám vyrazí je značne obmedzená a hoci je tých zopár protivníkov na prvý pohľad zaujímavých, opakujú sa až príliš často. To isté  sa dá povedať o bossoch. Navyše žiadny z nich nie je zapamätateľný a na drvivú väčšinu z nich funguje prostá taktika: poriadne ho buchni, stiahni sa, počkaj, kým sa vymláti, znovu mu daj riadnu poza uši a opakuj, kým nepadne, hlavne sa kotúľaj preč z dosahu jeho gigantickej zbrane. Jeden veľký panák ako druhý a odlišujú sa minimálne, vlastne hneď ten prvý bol najzaujímavejší – zmutovaná žena s motýľom pľujúca fialový jed, ktorý spomaľoval a larva vyliezajúca z tela nevinného monštra mal s hrdinom ľahšiu prácu. Ale stále mi chýbalo ohromenie, viac pestrosti v nepriateľskom arzenáli.

Ani zbrane nie sú nič extra. Vlastne sa opakujú a odlišujú sa iba vylepšením. Čo by nevadilo, keby nebol zozbieraný arzenál zbytočné, pretože vylepšovaná valaška (no dobre, sekerisko dlhá ako fras, že by sme ju ani traja nezdvihli) bola vždy lepšie ako to, čo zostalo na zemi. A do tretice sa fádnosť zakráda aj samotným prostredím. Ono nie, že by všetko vyzeralo rovnako. Práve naopak, svetov je hromada, od rozborených centier cez podzemné, zatopené tunely po pieskom zaviate zbytky civilizácie, zasneženú krajinu či skvostne čistú a bielu Katedrálu. To všetko je fajn. Ale v každom prostredí vám nadšenie vydrží zopár minút a aj to pozeranie z mrakodrapu do diaľky so zapadajúcim slnkom sa zunuje. Prostredie je prázdne a usporiadané zúfalo nelogicky, zložené z tunelov – bludisko spravené naschvál tak, aby hrdina, ktorý nevie vyskočiť ani pol metra, musel všetko zložito obchádzať.

A to vlastne aj stačí. Cathedral of Sacred Blood bola nádherná, prvú hodinu som ochkal od radosti. Bolo nutné nájsť cestu vpred, otvárať dvere pákami, lenže tie boli často ukryté tak, aby som musel skákať o úroveň nižšie na bezpečné chodníky, hľadal cestičky späť. Po hodine to však začne nudiť a z dôvodu opakujúcej sa metódy neustáleho sa vracania a otvárania ďalších dverí v novej lokácii aj frustrovať. Navyše to vyzerá všetko rovnako, graficky je to po čase fádne, bez akýchkoľvek predmetov v okolí a s nelogicky navrhnutými chodníkmi, slepými uličkami a podobne. Ako čiastková hádanka, to beriem. Ale nechať hráča kúpať sa v tomto absurdnom bludisku dlhšie, je otravné. Vlastne je úplne jedno, či to bludisko vidíte alebo ste len obkolesení nepriechodnými prekážkami. Stále je to o tom istom: časom to začne človeka štvať. Nie preto, že ide o lineárny postup vpred: ono je to celé hlúpo navrhnuté, bez elementárnej logiky a často je prostredie zúfalo prázdne.