Na Nintende je zaujímavé aj to, ako si dokážu postrážiť kvalitu svojich hier. Napríklad zoberú také obyčajné štúdio, ktoré má za sebou zväčša porty, licencované tituly a menej známe hry, no a pod ich krídlami z tohto štúdia dostanú kvalitnú hru, ako napríklad Luigi’s Mansion 3. O to viac ma osobne fascinuje fakt, že si už takmer 10 rokov nedokážu ustrážiť kvalitu crossover hier so Segou. Veď im predsa prepožičiavajú svojho maskota, tak ako je možné, že väčšina olympijských Mario & Sonic hier fakt nestojí za veľa a pri šťastí jemne preliezli priemer?

Mario & Sonic at the Olympic Games Tokyo 2020 v tomto bude trochu výnimkou, ako ste si už asi všimli v čísle vyššie. A to, bohužiaľ, hlavne tým, že aj túto neslávne nízko nastavenú latku dokonca ešte podlieza. Áno, vyšli tento rok aj horšie hry, ale asi žiadna z nich za sebou nemá také silné mená a toľko peňazí. Akoby v Sege celý rozpočet vytrieskali na licenciu Olympiády v Tokiu a na samotný vývoj už nič nezostalo. Vo výsledku tu tak máme hru, pri ktorej trpíte nielen vy, ale aj vaša konzola a to dosť výrazným spôsobom. Že zbytočne predbieham? Nevadí, aspoň si verdikt prečítajú aj tí, ktorí v recenziách nezájdu za prvé dva odseky.

Pritom je tu veľa vecí, kde vidno snahu niečo dosiahnuť a spraviť niečo dobre. Bohužiaľ sú ale totálne zabité inými zlými rozhodnutiami. Alebo ešte inak. Tie dobré veci sa neraz netýkajú priamo hrateľnosti, ale vrstiev okolo. Práve to jadro, hrateľnosť samotná, nie je vôbec dobré a to celú hru sťahuje tam, kde je. Hra sa snaží robiť dobré meno Tokiu, snaží sa hráčom priblížiť históriu letných olympijských hier v krajine, dokonca chce ulahodiť aj nostalgikom a pamätníkom 8-bitovej éry, ktorí by si chceli zahrať športové hry v retro štýle. No a na tom všetkom je zbytočne veľa balastu a neodladená hrateľnosť.

Začnime tým najhorším a najzbytočnejším – príbehovou kampaňou. Vysávala zo mňa život, fakt ma naozaj neuveriteľne nudila a aj keď od niektorých hier fakt neočakávam zložité príbehy a občas tomu všetkému stačí dať len jednoduchú zámienku (ako napríklad skákačkám), tu som mal dojem, že ma herný príbeh vyslovene uráža. Eggman a Bowser prišli s plánom, ako raz a navždy poraziť Maria a Sonica. Lsťou ich lapili do útrob retro konzoly, no nešťastnou náhodou tam skončili s nimi. Teraz je to tak o tom, kto sa dostane von.

Keby to skončilo týmto a potom by hra pred hráčov sypala jeden šport za druhým, som spokojný. Ale autori to chceli rozvetviť a vytvorili niečo neskutočne hlúpe, naťahované ako sopeľ, až frustrujúco nudné a prepchaté dialógmi, ktoré sa nedajú preskočiť. Keďže nie sú dabované, tak sú to len statické obrazovky sprevádzané textovými bublinami, ktoré musíte odklikávať. Na záver príbehu budete mať ovládače rozbité a jedným z dôvodov bude aj fakt, že musíte tak často stláčať tlačidlo na ďalšiu bublinu v rozhovore. Neustále sa snažia prinášať nejaké zvraty a to v oboch rovinách, kde sa príbeh odohráva, no celé to len prehlbuje vašu agóniu. Je tu celkovo 20 kapitol a niektoré sú tak zbytočné, že počas nich ani len nehráte a len klikáte na dialógy. Okrem toho je to ešte na drobnejšie porciované častým nahrávaním. Pri dohraní máte dojem, že ste síce začali kedysi dávno v mladosti, no zatiaľ ste stihli dosiahnuť dôchodkový vek.

Prečo sa vôbec tak rozčuľujem nad kampaňou v hre, ktorá o nej vôbec nie je? No lebo ju musíte prejsť, aby ste si odomkli všetky postavy vo všetkých športoch a k tomu aj všetky minihry. Inak sú tieto veci zamknuté. To je OK pre masochistov, ale už nie pre ľudí, ktorí si svoj čas aspoň trochu vážia. Druhým dôvodom je, že práve kampaň vás prevedie Tokiom a ukáže vám miesta, ktoré by ste radi navštívili v skutočnosti, lebo ich mapa herného sveta reprezentuje pomerne dobre. Taktiež sa tu dozviete viac o histórii olympijských hier a aj postavičiek. To sú ale len malé veci zasypané bordelom.

Zároveň sa prostredníctvom príbehovej kampane zoznámite so všetkými disciplínami a to ako v modernom prevedení, tak aj v 8-bitovom retro prevedení. To je fajn, keďže si ich aspoň vyskúšate a osvojíte si ich ovládanie. Lenže na rozdiel od ostatných herných režimov tu musíte trpieť sami. Zároveň aj sami prídete na to, že autori zase raz úplne nevyladili ovládanie. Našťastie v niektorých prípadoch máte na výber z niekoľkých rôznych schém, kedy dokážete ovládať disciplíny klasicky tlačidlami, prípadne jedným či dvomi Joy-Conmi. Takže ak aj jedna schém nefunguje ideálne, vyberiete si druhú.

Tu už ale závisí na tom, ako si sami vážite svoj Switch. Tí starší z vás si možno spomenú na dnes už legendárnu športovú hru Decathlon, ktorá doslova lámala ovládače na konzole Atari 2600. Už asi tušíte, kam tým mierim. Vyberiete si niekde napríklad ovládanie tlačidlami a daný šport od vás vyžaduje až šialene rýchle točenie analógom, aby ste do cieľa dorazili na prvom mieste. Takto sa priam sami postaráte o to, aby vám Joy-Con začal driftovať. Iné športy sú zas o stláčaní toho istého tlačidla čo najrýchlejšie, čo tiež konzole pravdepodobne neprospieva. Alebo tu nájdete rôzne kombinácie točenia, stláčania a podobne.

Potom je tu ešte ovládanie pohybom, ktoré je oveľa lepším riešením, no musíte si uvedomiť, že všetky disciplíny nepodporujú všetky možnosti ovládania. Hlavne pre multiplayer v až štvorici na jednej konzole je to však ten lepší variant, ktorý ukazuje párty potenciál titulu. Stačí si totiž ku hre sadnúť s partiou a hneď to je aj podstatne zábavnejšie. Aj pohybové ovládanie však má svoje problémy a tie spočívajú najmä v tom, že kým v niektorých disciplínach je pohybové ovládanie vyladené pomerne dobre, v iných je až pekelne nepresné a opäť je to vec, ktorá len frustruje. Môžete tak nadobudnúť dojem, že viac rozhoduje náhoda a nie vaše schopnosti.

Okrem príbehovej kampane a multiplayerového hrania až pre štvoricu hráčov na jednej konzole tu nájdete aj lokálne hranie s viacerými bezdrôtovo prepojenými Switch konzolami, čo sa taktiež hodí. A kvitujem tiež prítomnosť online multiplayeru spolu s tabuľkami, rýchlymi zápasmi a aj ranked zápasmi. Hraním príbehu si potom môžete odomknúť 10 minihier a tie sú ako v modernom, tak aj v retro štýle. Je tu napríklad drobná stealth minihra, variácia na SHMUP, streľba z luku a ďalšie. Všetky minihry sa dajú ovládať len tlačidlami a sú bohužiaľ len pre jedného hráča, aj keď aspoň zbierajú vaše skóre, takže sa tu dá aspoň takto súperiť.

Výber samotných športových disciplín je už skôr lepší. Nájdete ich tu 21 a je to prierez toho najznámejšieho z letnej olympiády spolu s nejakými novinkami. Nechýba tak šprint, kanoistika, lukostreľba, hod oštepom, trojskok, box, karate a ďalšie. A kým výber je to zaujímavý, všetko tu stojí a padá na tom, ako je v danom športe vyladené ovládanie. Niekedy sa tak zabavíte, inokedy zúrite. Zaujímavým prídavkom je trojica „dream“ disciplín – futuristické pretekanie, streľba na ciele na zaujímavej mape a karate na dynamicky sa meniacej podložke. Hru to ale rozširuje pekne a možno by ich nezaškodilo aj viac.

Nájdete tu tiež 10 športových disciplín v 8-bitovom štýle, napríklad šprint, maratón, skeet, volejbal, kajak, judo a iné. Tieto retro disciplíny sú bohužiaľ len maximálne pre dvoch hráčov a dajú sa ovládať len tlačidlami. Ich koncept a aj ovládanie vychádzajú z toho, čo poznáte z iných známych športových hier tejto éry, napríklad zo Summer Games, Track & Field a ďalších. Nie je to teda žiadne terno, je to veľmi jednoduché a stále len o rytmickom stláčaní, ale stačí to na to, aby ste si s priateľmi na chvíľu zahrali, jednoducho sa zabavili a s nostalgickou slzou v oku na chvíľu zaspomínali na to, ako ste podobné hry hrávali kedysi a stačilo to.