Ako funguje myseľ? Presnejšie na základe čoho rozhodujeme, kam bude smerovať náš život? Ako funguje zdravý rozum a rozhodovanie? Keď vidíte vo výklade limitovanú edíciu nejakého veľkého hitu, prečo vám jeden hlas hovorí, aby ste ju okamžite kúpili a druhý si klepe na čelo ,,k čomu ti ta plastová soška vlastne bude?" A kam vás toto rozhodnutie nakoniec dovedie? Budete mať plnú izbu plastových figúrok, ktoré vás jedného dňa zavalia a pochovajú? Alebo budete mať síce krásnu snehobielu izbu, ale prázdne nudné steny a istotu, že umriete na prachobyčajnú starobu? A budete si aj potom pamätať ten deň, kedy ste opustil herný obchod s obyčajnou verziou hry namiesto nabitej zberateľskej edície? O tomto je prakticky Headspun, o spomienkach, ktoré nás formujú, o rozhodnutiach, ktoré robíme, o krehkosti ľudskej mysle a o snoch, ktoré si buď plníme, alebo ich necháme zapadnúť prachom, povinnosťami a mienkou ľudí okolo nás.

Prebúdzate sa ako Ted, riaditeľ organizácie Cortex a okamžite zisťujete, že sa niečo vážne muselo prihodiť. Máte okno ako po tom najdivokejšom fláme, okolo zúria požiare, pobehujú potkany a povaľujú sa mŕtvoly vašich podriadených. Po preskúmaní oboch podlaží zariadenia zisťujete, že všetky oddelenia sú nečinné. A to, že majú tie oddelenia zvláštne názvy...Imaginarium, Dream Theatre, Memory Bank...až po chvíli zistíte, že ste vlastne správcom vedomia človeka menom Theo, ktorý leží v nemocnici po vážnej autonehode. Strávil niekoľko týždňov v kóme a až po vašom prebudení je pripravený sa prebudiť aj on sám, ako vám objasní váš kolega, jeden z mála preživších, Teddy. Ten vám takisto vysvetlí, že nielen Theo bol niekoľko týždňov v bezvedomí, vy ste takisto s veľkou hrčou na hlave ležali v posteli a Teddy musel zatiaľ aj s minimom personálu udržiavať Thea aspoň ako-tak nažive.

Teraz už teda neostáva nič iné, len pacienta prebudiť a zistiť, čo sa vlastne v osudný deň udialo. Tu prichádza na rad FMV časť hry (full motion video - je to technika rozprávania príbehu v hrách, pri ktorej sa používajú vopred zaznamenané videosúbory a nie renderované scény). Totiž zatiaľ čo prostredia a postavičky v Cortexe sú spracované ako 2D objekty (veľmi pripomínajúce kapelu Gorillaz), na svet ,,tam vonku" sa pozeráte cez Theove oči, vidíte reálnych ľudí, knihu na nočnom stolíku, televíziu, či svoje vlastné nohy. Spočiatku to pôsobilo trochu divne (možno preto, že dnes je FMV hier málo a ja osobne som napríklad nikdy žiadnu nehral), ale už po prvých pár minútach a rozhovore s celkom sympatickou neurologičkou sa mi tento štýl rozprávania rozhodne zapáčil, pridal na atmosfére naliehavosti situácie v ktorej sme sa v Theovej koži ocitli. Verím, že klasické predrenderované scény by tento atmosférický punc hre nedodali, nedokázali by vás tak vtiahnuť do udalostí, ktoré majú prísť.

Theo si zo dňa havárie nič nepamätá, je zmätený a vystresovaný. Bude vašou úlohou nielen oživiť Theove spomienky, ale aj obnoviť všetky funkcie v jeho poškodenom mozgu, najať nový personál a zabezpečiť, aby bol z neho znova ten cieľavedomý mladík plný života, elánu a plánov do budúcnosti. K tomuto vám dopomôžu nielen pravidelné návštevy vášho blízkeho priateľa Jacka či rozhovory s neurologičkou, ale aj rôzne aktivity, ktoré budete vykonávať. Od jednoduchého čítania knihy, cez lúštenie krížoviek, až po meditáciu. Každá z týchto aktivít slúži na zarábanie Neuro Creditu, univerzálnej meny, ktorou platíte za najímanie nových členov personálu z podvedomia, obnovu zničených mozgových stredísk či nákup položiek v obchode (darček pre kolegu, budík do izby či nový kávovar na chodbu).

Každý nový člen personálu, každá opravená miestnosť Theovi obnoví časť mozgových funkcií, prinesie novú spomienku alebo posun v príbehu. Bohužiaľ sú tieto aktivity primitívne jednoduché, triafate v zrýchľujúcom sa tempe ikonku mozgu, dopĺňate chýbajúce písmenko v slove, či len stláčate myš na určitom mieste na obrazovke. Všetko sú to len QTE na rôzne spôsoby, takže tu žiadnu výzvu nečakajte. Okrem toho sa niekedy hra zabuguje, prestane počítať denný čas (Theo musí večer o deviatej ísť spať) a vtedy sa dajú zarobiť obrovské hromady peňazí prakticky bez žiadneho postihu. Potom ako Theo zaspí ešte môžete prebehnúť Cortex, hodiť reč s personálom, skočiť si do baru na panáka a ísť  takisto spať.

Bugov je v hre naozaj veľa, okrem zastavenia času sa občas Ted zasekne a nedokáže sa pohnúť, Teddy zmizne uprostred rozhovoru s vami, alebo sa objavujú prázdne dialógové bubliny. A to nie sú jediné negatíva, ktoré, bohužiaľ, treba spomenúť. Okrem nudných minihier a bugov je v hre ťažkopádne vyriešené aj zadávanie úloh personálu, kedy každý jeden člen personálu musí osobne prísť do hlavnej kontrolnej miestnosti a tam mu zadáte úlohu. Je to pomalé, neefektívne a aj v kontexte toho, že pracujete v mozgu, s myšlienkami, vlastne úplne nereálne.

Čo pôsobí reálnejšie, sú témy, ktoré hra načrtáva a otázky, ktoré vyslovuje. Rozhovory medzi Tedom a Teddym sa dotýkajú viacerých tém: stresu na pracoviskách, zmien priorít v živote, vplyvu spomienok na našu osobnosť, rozdielnosti medzi našim racionálnym a impulzívnym ja. Ted je práve ten racionálny, kalkuluje, plánuje zadné dvierka pre čo najlepšiu budúcnosť. Teddy naopak je ten tichý hlas na našom ľavom pleci, ktorý hovorí ,,ale čo keby...", koná inštinktívne, výbušne, priamočiaro. Obaja majú síce rovnaký záujem, zabezpečiť Theovi krásny a spokojný život, ale to je tak všetko. Príbeh hry sa tak točí nielen okolo okolností Theovej havárie, ale aj okolo porozumenia medzi Tedom a Teddym, na ktorom záleží, či a v akom stave nakoniec Theo nemocnicu opustí.

FMV žáner má svoje najlepšie časy za sebou a ani nikdy nebol na poli videohier nejaký veľmi úspešný. V dnešnej dobe, kedy máme k dispozícii kvalitný motion-capturing a štúdia dokážu vyčarovať takmer realistickú grafiku, sú tieto staré interaktívne filmy z 90-tich rokov vlastne tak trochu na smiech. Headspun ale dokázal, že ak sa FMV použije zmysluplne, dokáže to byť stále zaujímavá a relevantná technika rozprávania príbehu. Škoda, že inak sľubný príbeh nesprevádza aj lepšia hrateľnosť a menej bugov. Takto som si Headspun užil naozaj skôr ako film než ako manažmentovú hru.