Akčné hry snímajúce hrdinu filmovou kamerou, na ktorého sa púšťa jedna nepriateľská vlna za druhou, netrpia nezáujmom publika a máme ich tu už  dlhé roky. Lenže nie každá sa podarí, prinesie zaujímavé prostredie, pohltí hráča alebo mu dá ďalší dôvod skúšať to znovu a znovu. Monkey King: Hero is Back, ktorý má za sebou filmovú predlohu Journey to the West z roku 2015, na to ide celkom dobre, hoci mierne infantilným nádychom môže odradiť. Len hra trochu zaspala v čase a po dočítaní tejto recenzie si na ňu možno už nikdy nespomeniete.

Monkey King: Hero is Back nie je detskou hrou, ktorou by ste sa prerúbali za jedno daždivé popoludnie (budete potrebovať aspoň dve) a aj tou infantilnosťou skôr klame telom. Hero is Back prináša tradičný príbeh s prvkami rozprávky, množstvom gagov a postupného prerodu arogantného opičiaka na kladného hrdinu. Je to niečo iné ako rozhadzovanie čriev či iných krvavých chuťoviek v akčných hrách, avšak požiadavku na dokonalý víkendový relax, na ktorý sa môže pozerať aj niekto iný než vy, má Monkey King ako eso v rukáve. Skrátka ako akčná hra z druhej Playstation, len sa tu menej skáče a viac bojuje. Niečo podobné naposledy ukázalo Enslaved.

Príbeh nám rozpráva o Dashengovi, opičom kráľovi, ktorý bol pred 500 rokmi uväznený do kryštálu samotným Budhom za svoje agresívne správanie, snahu ovládnuť a zničiť všetko a všetkých. Chlpatý hrdina ovládajúci bojové umenia čaká na svoju šancu až do momentu, kedy ho prebudí malý chlapec Liuer. V obkľúčení gigantických ropúch mu Dasheng chtiac-nechtiac pomôže a vyberie sa s ním do jeho rodnej dedinky, kde ich čaká nemilé prekvapenie. Všetky deti sú unesené a na Dashengovi je, aby ich našiel a vrátil do rodín. Nič však nie je zadarmo.

Náš hlavný hrdina to nerobí z nudy, pretože práve nemá do čoho pichnúť a chúťky na ovládnutie sveta ním momentálne nelomcujú. Budha uväznil jeho magické schopnosti do pút z reťazí, ktoré povolia až v momente, kedy spácha dostatok dobra. Doslova spácha, respektíve tak to berie Dasheng a k celému putovaniu sa stavia s obrovským nezáujmom. Ani to však neodradí Liuera a neskôr ďalšieho parťáka v podobe urečneného prasaťa v tom, aby Dashenga neustále podporovali. A ako to už býva zvykom, napokon možno aj drsný antagonista zahodí svoj závoj arogancie.

Príbeh ale nie je príliš dôležitý, respektíve nie je v žiadnom prípade lákadlom, pre ktoré by ste sa mali do hry pustiť. Vlastne vám teraz ani neviem povedať, prečo sa pustiť do hry ako takej, pretože je... je... taká úplne obyčajná, stratená v čase, opakujúca už dávno zabudnuté koncepty, takže ani nie je dôvod to skúšať.  Iba ak preto, aby ste si nostalgicky pripomenuli časy, v ktorých vám stačilo lineárne prostredie, tupí nepriatelia bojujúci v určitých cykloch, slabá rôznorodosť, nudná krajina, ťažkopádne ovládanie a navrch tu máme kúsok akcie. Ľahký útok, ťažký útok, ale na kolená z toho nespadnete.

Môžete, samozrejme, robiť kotúle do strán, údery sa dajú zastaviť a cez QTE prefackáte nepriateľa bez úmorného útočenia klasickým spôsobom. Alebo v správnom momente použijete špeciálny atak a plesnete protivníka tak, že sa nezobudí po jedinej rane. Okrem toho sa opičí kráľ hrá aj na stealth, za nepriateľmi sa môžete zakrádať a potichu ich likvidovať zo zálohy. Málokedy to funguje a zábava to rozhodne nie je. Taktiež môžete po nepriateľoch hádzať predmety, časom používať aj spomínanú mágiu. Znovu nie je príliš o čo stáť.

Prítomnosť RPG prvkov v podobe odomykania nových schopností je skôr bonusom: môžete odhaliť slabiny nepriateľa, aby sa vám ukázal jeho život, kedy je fajn použiť counter attack alebo sa naučíte super kopanec, vyčarujete si do rúk lavičku, ktorú šmaríte po nepriateľovi. Alebo sa teleportujete k poslednému save pointu či ďalšia vec, ktorá vás vôbec, ale vôbec nebude zaujímať. Už len preto, že ich používanie je občas kontraproduktívne a najjednoduchšie a najúčinnejšie je nepriateľov jednoducho ubiť klasickým útokom. Nestojí vás to žiadny čas ani nervy, nepotrebujete prax z Dark Souls. Na druhej strane zabudnite na nádherné tance ako z Batmana.

Práve to je zásadným problémom Monkey King: Hero is Back. Akčná hra, ktorá by sa hodila na druhú Playstation, kde by zaujala spracovaním a zapadla dôstojne prachom. Takto máme pred sebou archaickú vykopávku, ktorá neponúka nič originálne, nemá čím zaujať. Bojový systém je smiešne jednoduchý, nepriťahuje prevedením, je neskutočne plochý a monotónny, reťazenie útokov je takmer nulové, variabilita na bode mrazu. Nenájdete tu žiadny ukazovateľ staminy: skrátka ťažký útok vyžaduje nejaký čas (a animáciu) a po štyroch ľahkých útokoch zas opica odmieta plieskať nepriateľov ďalej. Ťažkopádne ovládanie s príliš citlivým pohybom a akoby plávaním postavičky, na ktorú nemajú vplyv bežné fyzikálne zákony, sú ďalším dôkazom toho, že Monkey King pôsobí príliš umelo.

Nehovoriac o kamere, ktorú síce môžete ovládať aj manuálne, avšak počas boja je to niekedy skôr na škodu. Hľadanie správneho uhlu je devalvované faktom, že nevidíte odkiaľ prichádza útok a súboje s bossmi sú často založené na tom, že sa na vás rozbehnú a zvalacujú vás. Mnohokrát spadnete z prekážky, pretože si myslíte, že tam musíte doskočiť, ale hrdina spadne centimeter pred koncom strechy, lebo ste sa neodrazili presne z posledných pixelov. Predpovedanie miesta dopadu je nulové. Zasekávať sa budete o neviditeľné steny a prekážky, ktoré inak opičí kráľ zvládne, no tento kmeň naozaj nepreskočí a tamtú rozvalinu tiež nie. Radšej ju bude obchádzať v zložitom bludisku.

Mohol by som nad tým mávnuť rukou – hrateľnosť ako zo starej školy, tak teda dobre. To, že ma to bavilo pred bezmála 20 rokmi a teraz už mám vyššie nároky, je čisto subjektívna vec. Avšak Monkey King trpí monotónnosťou vo všetkom: prostredie je priemerné na začiatku, ale opakovanie rovnakých textúr, objektov, mizerný level dizajn, prázdny interiér budov, len niekoľko druhov nepriateľov, ktorí sa od seba líšia často len farbami a tým pádom iným prístupom? Sú tu žaby, prasce, krokodíl bol fakt neprijemný, nejaké opice a oživené roboty či čo. Nuda, nehovoriac o bossoch, ktorým sa stačí len dostatočne dlho vyhýbať a skrátka ich pomaly a pomaličky ufackovať. Dupľom ak sa v hre nahráva – ako za starých čas, ironické mrk-mrk – všetko, ale úplne všetko. Neviditeľné bariéry, vstúpenie do budovy a aj východ von a ani po rebríku či po strome nevyleziete, ale sa musí spustiť príslušná animácia.

Monkey King: Hero is Back nie je zlou hrou. To čo robí a o čo sa snaží, vlastne robí dobre. Len mi robilo problém zistiť, o čo v hre vlastne šlo a pre koho je určená. Občas si rád nostalgicky zaspomínam na staré časy a práve hrateľnosťou by Monkey King mohol zahrať na citlivú strunu, len keby to vlastne celé nebola nuda, nuda a ešte raz nuda. Mladších hráčov odradí bazírovanie súbojového systému na dôslednom boji, ktorý je v skupinových stretoch až príliš neprehľadný. Platiť za Monkey King: Hero is Back viac ako jeden normálny obed zrejme nemá cenu, na to je to príliš ľahko zabudnuteľná hra. A zabudnite na ňu aj vy za... tri... dva... jeden.