Chceli by ste pomerne rýchlou cestou zistiť, ktorým smerom sa uberali videohry a ako veľmi sa za tých pár rokov zmenili? Či hrateľnosť a atmosféra naberala na intenzite, alebo platí otrepané „kedysi to bolo lepšie“? Ak momentálne nechcete siahnuť po žiadnom z početného zástupu remakeov, remasterov a rečohokoľvek, je tu Shenmue 3. Hra, ktorú môžete v jednej chvíli milovať a v druhej kontrolovať kalendár, ktorýže rok nám to práve dosluhuje. Až sa človeku derie na jazyk otázka, či to takmer nekonečné čakanie na vytúžené pokračovanie Shenmue stálo naozaj za to.

Verte, nostalgia je zradná mrška. V našich končinách, kde sa sérii Shenmue nedostalo tak kultového statusu ako na západe, je navyše ovplyvnená názormi iných. Zo všetkých kútov sa ozývajú priaznivci prvých dvoch dielov, poukazujú na prínos, bohaté možnosti, niekedy až romantický, no stráviteľný príbeh o pomste. Všetko super. Pred dvadsiatimi rokmi. Priznám sa, že som prvé dve hry nehral, básnenie o dokonalej hre ma nechávali chladným, no na disku mi zhodou náhod pre týždňom pristála remasterovaná edícia a čaká na pohodové, vianočné hranie. Nostalgickým spomínaním nepobozkaný som oprášil teoretické znalosti o príbehu, prehral si video s pripomenutím predchádzajúcich udalostí priamo v hre a zistil, že sa trojka s vami vôbec nemazná a vhodí vás len tak do deja ukončeného predchodcom. Akoby sa nechumelilo. Prešlo síce bezmála 17 rokov, ale tu máš, dej pokračuje ďalej. A hra žiaľ ostala v časoch takmer zabudnutých.

Tento prístup si zaslúži obdiv i pozdvihnuté obočie. Obdiv nad starostlivosťou Yu Suzukiho, tvorcu Shenmue, ktorý sa rozhodol tvrdohlavo prerozprávať príbeh o hlavnom hrdinovi Ryo Hazukim. O ceste za pomstou zavraždeného otca, o učení sa skutočne dôležitých súčastí života, o boji a úcte, rešpekte i karme. Napriek tomu, že to vlastne celkom dobre funguje a užívate si inak nie príliš komplikovanú, zamotanú alebo ľahko neodhaliteľnú, no stráviteľnú zápletku. Ono vás tá béčkovosť akčných filmov vlastne aj baví. Závan pohodového nasávania klasického príbehu o chlapcovi, ktorý putuje z miesta na miesto (z Japonska cez Hong Kong v predchádzajúcich dieloch, v trojke z čínskej dedinky Bailou do mesta Niaowu) má svojské čaro. Dej, kde musí dobro znovu zvíťaziť nad zlom však má aj svoje trhliny. Výrazné, ale o nich neskôr. A to pozdvihnuté obočie? Za naivitu, ktorá začne liezť po desiatkach hodín krkom aj tomu nostalgiou najviac zasiahnutému fanatikovi.

Shenmue 3 je skôr adventúra ako akčná hra. Znamená to, že sa nebudete na každom rohu mlátiť s príslušníkmi gangu, ktorí vydierajú miestnych kamenárov a nie je to teda trochu iná Yakuza, aj keď vlastne trochu áno. Len s minimom bitiek. Spraviť zo seba kung fu majstra si žiada nemalú investíciu času. Jeho väčšinu strávite behaním medzi postavami, pre ktoré musíte niečo spraviť. Priniesť správu, dozvedieť sa niečo viac o príbehu, pomôcť, kúpiť, presvedčiť, nájsť. Okrem toho sa cvičíte v samotnom kung fu, dostanete k dispozícii rôzne herné automaty či možnosť gamblingu. Alebo zbierate bylinky, neskôr ich predávate, rúbete drevo, aby ste si zarobili na jedlo. Ak je toho málo, tamto sa dajú chytať ryby. Možností je neskutočne mnoho a stará pravda, ktorá vraví o tom že v Shenmue nenájdete jeden zásuvku, ktorú by ste nevedeli otvoriť, sa opakuje. Lenže ich otváranie už taká zábava nie je. Hlavne ak musíte.

Práve v tom je zásadný problém Shenmue. Dnes už málokoho ohromí fakt, čo všetko môžete v hre robiť. Áno, je tu skriňa a hneď vedľa druhá, takže takmer 30 zásuviek, poličiek a dvierok, ktoré preskúmate a otvárate. Fajn, spravíte to, desať minút sa zabávate sledovaním opakujúcich sa animácií a nájdete jedno veľké nič. V každej skrinke je síce predmet, ale len mizerná časť z nich je interaktívna a Ryo k nej niečo povie. Takmer vždy v štýle „Hmm, predmet xy“, „Zaujímavé“ alebo „Čo to je?“ a ide sa ďalej. Žiadna väčšia interakcia, tisícky zásuviek a vy ich môžete otvoriť a zatvoriť. Nuda, príšerné zúfalstvo s opakovaním toho istého dokola, kde výsledkom nie je absolútne nič. Aký zmysel potom má vykonávanie činností, ktoré vám nič nedajú. Len preto, aby sa tým mohla pochváliť v propagačných materiáloch? To fungovalo kedysi. Dnes už akosi automaticky vyžadujeme aj to, aby daná činnosť mala zmysel. Oponovať tým, že hrateľnosť Shenmue je pomalá a pokojná? Dobre, to je, nie je to zápor a vítam to s otvorenou náručou, ale zároveň to v prípade Shenmue nudí.

V Shenmue sa často zdá, že zmysel nemá nič. Dialógy sú neskutočne naivné, často hlúpe, odpovede a otázky nedávajú zmysel, čo je spôsobené podpriemerným prekladom. Stráž na moste vám presvedčivo hovorí, že keď dostane pod ruku tých darebákov, zakrúti im krkom a vy od nich dostávate nakladačku, lebo nemáte dostatočnú zručnosť a otravujú ľudí na konci dediny. Dabing v štýle japonského prednesu má všetko, len nie charizmu. Rapkajúce repliky pripomínajú skôr Dankove príhovory, často aj s obdobnými myšlienkovými pochodmi a myšlienkou ukrytou hlboko, nesmierne hlboko v záplave slov. Niekedy sú to až logické hádanky. Ale aspoň sa dozviete smer, ktorým sa máte vydať. Žiadny žiariaci bod na mape, šípka ukazujúca smer, ale sa pekne spýtate, kde sa nachádza postava alebo miesto. NPC vám poradí alebo nie, vy sa orientujete podľa smerových tabúľ a hľadáte. Tento archaický prístup na začiatku prekvapí, neskôr som si ho obľúbil a mapu sa skutočne naučil a nie len behal za šípkou.

Lenže presúvanie sa z miesta na miesto sa začne časom opakovať. Je jedno, že odhaľujete stále nové miesta a občas vás hra umelo drží v danej lokácii a nepustí vás preč, až pokým nesplníte úlohu. Musíte si to odkráčať alebo odbehať po svojich, pričom čas stále plynie a za jeden deň nestihnete všetko, čo by ste chceli. Chvalabohu. Takto si môžete plánovať, čomu sa budete venovať a nie ste umelo tlačení do striktného zoznamu činností. Chcete dnes doobeda cvičiť alebo sa chcete prejsť? Obchodovať, hrať sa? Je to len na vás, čas letí a niekedy nesmierne rýchlo. Tak ako v skutočnom živote. A niekedy sa príšerne šuchce. Instantné cestovanie na miesto určenia je prítomné len raz za čas, pri špeciálnej príležitosti príbehové posunu alebo ak sa zotmie, sa môžete presunúť domov.

Možností, čo robiť, je teda dostatok. Ak chcete premôcť silného protivníka, ktorý spoločne s kumpánmi terorizuje miestnu dedinku, musíte mať dostatočnú silu, ovládať bojové umenie na omnoho vyššej úrovni, než si myslíte. Inak dostanete riadne po papuli. Takže ideme trénovať a majster nás naučí zopár trikov. Lenže to nebude zadarmo: najprv musíte poraziť jeho žiakov. Zvyšujúca obtiažnosť vás napokon vhodí do náruče samotného majstra. A ten vás zopár kopancami do zadku pošle trénovať. Tak trénujete formou minihier, ktoré sú prvýkrát zaujímavé. Desiatykrát sa usmejete, že fajn, ale to, čo nasleduje potom je skúškou trpezlivosti a pevnej vôle nezaspať. Dávno sa mi nestalo, aby mi zrazu hlava nepadla a ja som sa zdesene prebral, čo sa deje a kde to som. Ryo trénoval.

A to nie je všetko, nájdete majstra, alkoholika, ktorý vie špeciálny chmat, ktorým v QTE pošlete hlavného banditu k zemi. Musíte mu priniesť alkohol za dve tisícky, čo je nemalý obnos, hlavne na začiatku. Akonáhle to spravíte, pošle vás naháňať sliepky. Alebo si zahráte jednu z minihier, v ktorej už máte dávno vysokú zdatnosť. Zvládnete to za pár minút a pošle vás preč, na dnes stačilo. Samotné cestovanie na určené miesto bolo niekoľkonásobne dlhšie ako výcvik. Takto to pokračuje trikrát, až sa niečo naučíte, niekomu natlčiete, potom zopár QTE, ktoré sa na prvýkrát nedajú stihnúť, zopár hľadaní v skrinke, hlavolam s otáčacím mechanizmom – áno, toto je Shenmue. Skôr adventúra ako akcia v štýle Yakuzy. Tempo je však niekedy kvôli presunom zbytočne slimačie.

Najhoršie na princípoch trénovania (alebo rúbania dreva, čím si zarábate), je celkovo monotónnosť a časové obmedzenie. Trieskaním do dreva (v správny čas stlač tlačidlo) zvyšujete svoju úroveň výdrže, celkový kung fu level a narastie vám počet životov. Žiadne sofistikované RPG prvky, ale v podstate primitívne navýšenie číselka, ktorého prínos ani nespozorujete. Teda až na to, že vydržíte dlhšie. Nové pohyby a manévre sa učíte postupne, ale ani ich trénovanie nie je postrehnuteľné a netuším, aký je rozdiel medzi kopancom z otočky na prvej a maximálne, majstrovskej úrovni. Potrebujete hlavne viac zdravia.

Ale dobre, trieskam do dreva, lebo ma majster ponížil: spustím minihru, čakám na animáciu, Ryo dačo múdre povie, hra sa ma spýta, či chcem fakt trieskať do dreva. Fakt chcem, lebo veď čo môže byť väčšia zábava? Znovu sa načíta rovnaká animácia, už chýba len to, aby si Ryo napľul do dlaní a povedal niečo drsné. Chvalabohu len zaujme drsnú pózu, oči mu horia Seagalovským „kukám do diaľky a rozmýšľam aké vianočné pečivo dnes upečiem“. Tresk. Tresk. A teraz megasupertresk, lebo som si to správne načasoval. Cink-cink, rank-rank, minúta prešla. Minihra sa ukončí, znovu animácie. Ryo sa spýta, či chcem ešte trieskať do dreva. No jasné, veď to je zábava. Znovu animácia. Trieskam. Ale tentoraz gamepadom o stôl a pýtam sa, prečo tú minihru nemôžem ukončiť ja sám kedy chcem, ak naberiem dostatočnú zručnosť alebo ma to prestane baviť?

Bojový systém sa tvári nesmierne precízne, avšak trpí ovládaním. Pohybové animácie samotných útokov vyzerajú dobre, postupne sa učíte nové. Po ich vykonaní sa postava vráti do drevenej polohy, akoby postavy mali miesto chrbtice dosku. Pády sú taktiež úsmevné. Útoky musia dokončiť svoju animáciu, hoci dostávate do tela, postava sa zbytočne zasekáva o neviditeľné hrany – čo oceníte hlavne v otvorenom svete, keď máte prejsť napríklad medzi stoličkami. Alebo udierate do miest, kde nik nie je či zásahové zóny akoby nereagovali. Ale vráťme sa k boju: žiaľ prevedenie zaspalo dobu, celé to vyzerá ako súboj robotov, v ktorom je najlepším riešením opakovať zopár známych kombinácii útokov, stiahnuť sa, počkať, kým sa protivník vybúri a opakovať. Pri boji proti viacerým nepriateľom je to neprehľadné až hrôza. Animácie sú strnulé – nie samotný útok či špeciálny úder, ale po vrátení sa do statickej polohy to vyzerá zle.