Nebudeme si klamať, Tokyo Mirage Sessions #FE nepatrí k najväčším bestsellerom minulej dekády, čo je súčasne veľká škoda. Jeho štart na Wii U prišiel už relatívne v neskoršej fáze vývojového cyklu, kedy už mnohí konzolu aj odpísali. Preto bolo otázkou času, či Nintendo dá hre druhú šancu na Switch – a je tu, v tzv. Encore verzii a dobrá správa na začiatok znie: je to rovnako uletená vec ako pred štyrmi rokmi, nič nestratila zo svojho čara a dve série Shin Megami Tensei (SMT) a Fire Emblem (FE) mieša vskutku originálne. Na druhej strane, za pár rokov sa čosi v hernom biznise zmenilo a vyšli mimoriadne kvalitné hry z oboch sérií: Persona 5 i Fire Emblem: Three Houses posunuli série do úplne novej roviny.

Tokyo Mirage Sessions vás v prvých hodinách rozhodne nešetrí odkazmi na rozmanité formy kultúry v Japonsku, pričom J-Pop a idoly jasne vedú. Hra ostala veľmi lojálna k Tokiu a odohráva sa v rôznych reálnych štvrtiach ako Shibuya, Harajuku či prológ na Odaibe. Základná štylizácia odkazuje k sérii SMT – vidieť to na postavách, aj vzájomných interakciách. Väčšina hrdinov patrí do kategórie študentov, tak sa nezľaknete, že hneď prvá trojica sa priatelí zo strednej školy. Hlavný hrdina Itsuki je správny chalan, ktorý sa ocitol v nesprávnom čase na nesprávnom mieste: je svedkom ako zrazu démoni začali ovládať casting na najnovšiu idol dievčinu. Zhodou okolností tam išla Tsubasa (ktorá sa zapýri už pri jeho mene) a démoni sprevádzajú jej rodinu už pár rokov – pred istým časom počas divadelného predstavenia zmizla jej sestra i obecenstvo. A prológ ešte ani nekončí a už sa rúti na pomoc ich kamoš Touma, chrabrý typ, ktorý sa hodí do každej partie a zaručene sa nebudete nudiť.

Keď prológ končí, dostanete sa do základne, zábavnej agentúry na idoly a nájdete tu aj star menom Kiria a postupne sa pridajú ďalšie postavy. Nie je ich príliš veľa, aj s Encore prídavkami do desať a bohato to stačí na kombinácie mimo bojov i v nich. Ak nie ste v zápale súbojov, venujete sa dialógom, interakcii medzi hrdinami a tá je realizovaná okrem klasických dialógov aj cez smartfóny v podobe košatej línie messagingu. Smartfón je šikovná pomôcka, lebo okrem konverzácií núka aj výborný pohľad na mapu, ktorá má často niekoľko poschodí kvôli dizajnu bludísk či prostredí alebo aj rýchle zhrnutia diania, pokiaľ sa dostanete k hre po istom čase. Delenie na kapitoly je šikovné, vhodne rozlišuje témy a často si šetrí dejové zvraty na ich konce. Raz sledujete kariéru herca, potom speváka či moderátora. A kruhové predstavenia sú ideálny spôsob ako získavať fanúšikov, ukázať pieseň či získať nové schopnosti.

Mimo bojov máte pocit, že ste sa ocitli v ďalšej časti SMT či Persony. Pestré charaktery, tajomní démoni a vzájomné konverzácie v civilných štvrtiach sú dobrým základom. Postavy sú totiž dobre napísané a aj postupne objavujúca sa mytológia dáva zmysel, len ju treba vstrebať. Každý hrdina má v sebe energiu označenú Performa – po nej prahnú démoni z inej dimenzie v červených hábitoch. Tínendžeri sa vedia prepojiť s fantastickými postavami Mirage a potom sú z nich tzv. Mirage Masters. Sami by nedokázali urputne bojovať alebo mať špeciálne vlastnosti, ale spolu sa dostávajú na vyššiu úroveň. Tajomstiev je v deji viacero: prečo zmizli kedysi ľudia, ako to súvisí so sestrami a prečo sa točia okolo šoubiznisu?

Ak nie ste fanúšikmi J-Pop scény či Tokia, šokuje vás prehnaná farebnosť hry, fascinácia popularitou či iné elementy. Idoly sú reálne prepojené s hrateľnosťou, snažíte sa konaním naberať fanúšikov a navyše aj viaceré lokality alebo bludiská sú prepojené s kultúrou: TV, hudba, koncerty, elementy sú badateľné v bossoch (zlý moderátor či producent) či dizajne labyrintov. Často sú dlhé, košaté, obsahujú rôznorodé puzzle a čím ste ďalej, tým sú ťažšie. Po pár kapitolách cítite, že symbióza démonov a udalostí nechce iba šokovať, ale povedať čosi viac. (I keď Persona 5 je v tom smere ešte ďalej s vykreslením problémov v spoločnosti.) Množstvo referencií na Tokio a jeho kultúru je obrovské, avšak ak vás príliš nezaujíma, prídete o cenný element a plusové body. Potom sa budete sústrediť skôr na bludiská a súbojové časti.

Úvodný dungeon vás cez portál vedie do neutrálneho prostredia, kde sú rozličné plošiny, výťahy, sféry, ale aspoň môžete vstrebať jednotlivé fungovanie súbojov. Prvé hodiny sú náročné na vstrebávanie, ale stoja za to, všetko je originálne a do veľkej miery nevídané. Keď sa hýbete po mape, vidíte démonov a môžete sa im teoreticky vyhnúť alebo to napálite do nich, aby ste odštartovali súboj. Ten je na pohľad štandardná ťahová záležitosť: striedate sa vy, súperi a na výber máte rozličné formy úderov, mágie (tu v podobe špeciálnych schopností, ale za špeciálne body) či predmetov. Vo vrchnej časti displeja vidieť poradie postáv a interface je spočiatku prepchatý, ale užitočný. A vtedy prídu na rad vaši sprievodcovia.

Zatiaľ čo v civilnom Tokiu čerpá hra zo série SMT, v bojoch už prevážia elementy Fire Emblem. Jednak vaši Mirage využívajú dizajn a charaktery z FE série a navyše sú tu odvodené aj herné princípy: či silné a slabé stránky zbraní alebo aj vzájomné vzťahy postáv. Každá postava je prepojená s Mirage, ktorá jej dáva mocné schopnosti, rozmanité zbrane a údery. Výborný interface vás rýchlo naučí, čo platí na vašich nepriateľov: fyzické údery (a či skôr meče, kopije, sekery...) alebo typ mágie. Na niektorých stačia silné údery, na iných treba využiť mágiu a vrhať blesky či ohnivé gule. Prvé súboje s nepriateľmi sú najviac napínavé, lebo ešte o protivníkoch veľa neviete a pri ich mene čaká veľa otáznikov. A hra si pamätá, čo na koho platí, takže neskoršie boje vám už ľahšie prezradia čo používať. Každá zbraň má svoje atribúty a medzi nimi sa môžete prepínať. Zamerania mení aj predmet Master Seal a taktika je celkom bohatá. Ak využívate vhodné údery či mágiu, dostavia sa aj kritické údery či nápisy, čo je slabina nepriateľov.

A potom prídu titulné Sessions. Reťazenie úderov známe aj z iných akcií či RPG tu dáva súbojom nový náboj. Ak si naštudujete, ktorý úder sa vhodne napojí na inú schopnosť, od vašich kamošov získate veľa šancí na plošné deštrukcie – čo oceníte pri bežných súbojoch (malá reťaz sfúkne oponenta na jeden raz) a ešte viac pri bossoch, ktorí vedia byť pekne nepríjemní a používanie Sessions sa na nich priamo pýta. Bossovia pri záškodníckej činnosti radi využívajú rôzne časové limity, reflexie, privolávanie pomocníka a iné zákerné ťahy v nevhodných momentoch. Ale neskôr prídu aj ďalšie špeciality typické pre túto hru a jej J-Pop štýl: Duo-Acts umožní dvom postavám útočiť naraz, Special Performance je ako limit break z iných RPG (masívny zásah, čo príde raz za pár súbojov) a Ad-Libs sú šialené megaútoky na celej TV. Obťažnosť súbojov sa postupne zvyšuje, spolu s novými možnosťami parťákov i protivníkov. Občas je vhodné investovať do grindovania, zopár momentov hry vás poriadne preverí.

Delenie Tokyo Mirage Sessions do kapitol pomáha rozprávaniu i jednotlivým výzvam. Okrem hlavných úloh tu čakajú aj vedľajšie prosby, ktoré vás zavedú k pestrým postavám a je vhodné sa im venovať. Či už kvôli lepšiemu tréningu namiesto obyčajného grindu, cenným predmetom či iným bludiskám. Vďaka nim a dobrej základnej štruktúre sa hrateľnosť štverá na solídnych 60 až 80 hodín.

Grafika využíva na jednej strane možnosti Switch a TV mód sa posúva do trošku vyššieho rozlíšenia, tá hlavná devíza však čaká pri hraní v handheld móde. Celkovo sa hra načítava rýchlejšie. Vyzerá výborne, plynule, silná štylizácia hre sedí, aj realistické lokality krížené s fiktívnymi alegóriami ako napríklad ikonický panelák Shibuya 106. Čím viac chodíte po Tokiu, tým viac vidíte nuansy tejto hry – avšak je potrebné poznať, z čoho čerpá. Musíte vedieť pár základných vecí o J-Pop, AKB-48, systéme ich idolov, nákupov, TV programov či štvrtí a až vtedy si začnete hru vychutnávať. Čo mi subjektívne imponuje – ale nemusí vyhovovať tým, čo čakajú nejakú temnú fantasy z Japonska.

Keďže ide o cross-over, tradične sa posudzujú jednotlivé série a ich vplyv. Tu jednoznačne víťazí SMT, ktoré dianím v Tokiu i tínendžermi prebíja modely, postavy a súboje z Fire Emblem. Nie je to na škodu, hoci po druhom odohraní cítim, že hra by potrebovala nielen pestrých hrdinov, ale aj hlbší príbeh. Ako originálny zážitok zaberá aj po 4 rokoch, no samotná Encore verzia pridala len dve postavy a pár hodín hrateľnosti. Stále ide o mierne upravený variant ako pri Wii U, čo značí vyšší vek postáv či menej záberov na plavky i sporo odeté postavy, ale hopsajúce dekolty tu rozhodne nechýbajú. Encore má cennú devízu inde – tzv. Quick Sessions, zrýchlené verzie reťazových súbojov zvyšujú celkové tempo hry.

Tokyo Mirage Sessions #FE Encore je hra, ktorá od minulého priestupného roka ani tak nezostarla ako získala novú konkurenciu, ešte aj priamo na Switch či súčasnej PS4 produkcii. Napriek tomu ostáva tým bláznivým originálnym zážitkom, aký sa príliš často nevidí. A keď začnete raz hrať, chcete mať všetky postavy, zbrane, vlastnosti, plniť questy a užívať si ju plnými dúškami naďalej. Možnosť mať ju stále so sebou je lákavá – ak ste ju nehrali, oplatí sa skúsiť s vedomím, do čoho idete. Ak ju poznáte, nedodá toľko nového a je to skôr solídne repete.