Nápadité skákačky dnes už vychádzajú s takou frekvenciou, že mnohé z nich ani nedokážete zaregistrovať. Netvrdím, že sú všetky z nich kvalitné, ale nápadov v nich rozhodne nie je málo. Niektoré sa nepresadia kvôli tomu, že nápady nie sú podporené kvalitou, iné zas kvôli tomu, že je na hernom trhu pretlak. Našťastie nastanú aj chvíle, kedy môže pár týchto prehliadaných hier dostať druhú šancu zažiariť. Buď na inej platforme, v novej verzii, alebo v novej edícii. No a v ojedinelých prípadoch sa to všetko zmieša naraz. Ako napríklad teraz.

Po roku od digitálneho vydania Octahedron: Transfixed Edition sme sa teraz dočkali aj vydania limitovanej retail edície pre Nintendo Switch s nejakými tými bonusmi navyše. Hra samotná sa však v základe nezmenila, respektíve sa nezmenila jej Transfixed edícia, ktorá oproti tej pôvodnej priniesla niekoľko vylepšení a rozšírení, čo sa aj odrazilo na jej vyšších hodnoteniach. Ako dopadla na Switchi? Stále je to hra kvalitná, chytľavá, ale občas aj poriadne ťažká, takže ak máte problémy s vysokým tlakom, s ňou si ich len zhoršíte.

Ak ste o hre doteraz nepočuli, jej základný mechanizmus vás možno aj prekvapí. Je tu aj nejaký ten príbeh o mužovi, ktorý sa z opustenej lesnej chatky dostane do podivného pulzujúceho podzemného sveta Veetragoul, no na ten zabudnete hneď, ako začne samotná hra. Osobne som si ho dokonca musel pripomenúť screenshotmi už len kvôli týmto dvom vetám, keďže je tu tak nevýrazný a vlastne aj zbytočný. No akosi to neprekáža, keďže vás hra aj tak okamžite chytí svojou chytľavou hrateľnosťou a neobyčajným vizuálom.

Vaša postava sa z tohto podzemia chce dostať späť na povrch a to znamená vyskákať až niekam hore. V neónovom prostredí plnom rôznych nástrah to môže znieť ako problém, no našťastie ste po tomto páde získali jednu zaujímavú schopnosť – dokážete si pod nohami vytvárať vlastné plošiny na skákanie. Nevydržia vo vzduchu dlho a ich počet je limitovaný, no na začiatok to stačí. Predsa len zo začiatku je vašou hlavnou úlohou práve preskákať cez rôzne prekážky a dostať sa niekam hore k portálu, ktorý vás prenesie ďalej.

Takže skáčete niekam, kde si rovno pod nohami „vyčarujete“ vlastnú plošinu stlačením jediného tlačidla. Presnosť a správne načasovanie sú tu kľúčom k progresu ďalej, no postupne do hrateľnosti pribúdajú ďalšie prvky. Veľmi skoro sa napríklad naučíte, že so svojimi platformami viete aj „surfovať“. Takže v momente, keď si platformu pod nohami vytvoríte, viete s ňou prejsť aj nejakú kratšiu vzdialenosť. Opäť si však musíte všetko správne vymerať a načasovať, aby ste nespadli niekam dole. Pravdou však je, že je na tomto princípe vystavaný prakticky len prvý herný svet, ktorý sa skladá z pár levelov. Berte ho ako akýsi rozšírený tutoriál, kde sa máte naučiť herné princípy a pripraviť sa na to, čo vás tu čaká neskôr, keďže krivka náročnosti v niektorých ohľadoch ide prudko hore a ani sa nestihnete diviť, ako spolu s tým rastie vaša chuť hodiť konzolu o zem.

Na konci každého z herných svetov sa totiž vždy dočkáte novej schopnosti, respektíve novej variácie na plošiny, ktoré pod nohami vytvárate. Spolu s tým ale rastie aj variabilita prekážok a nebezpečenstiev, ktorým musíte čeliť. Dokonca tu pribudnú aj rôzne druhý nepriateľov a pascí. S niektorými sa dá bojovať, pred inými sa dá len utekať. Aj ten boj ale berte skôr v úvodzovkách, keďže tu sa nedá priamo bojovať. Namiesto toho ale môžete napríklad vytvoriť platformu, ktorá spadne na zem. Vytvorte ju takto nad „hlavami“ nepriateľov a keď na nich spadne, máte o jeden problém menej. Postupne dostanete k dispozícii rôzne typy plošín, ktoré tu môžete vytvárať a využívať ich podľa potreby, niektoré sú energetické, iné „útočia“ do strán a podobne.

Mohlo by to vyzerať tak, že hra sa sama recykluje a využíva nový mechanizmus, ktorý uvedie do hrateľnosti len raz za jeden svet, no nie je to pravda. Je tu 50 levelov, štandardné a aj bonusové svety, a každý jeden z levelov je unikátny. Nehovorím len o dizajne, ale hlavne o hrateľnostnom zážitku a výzve, ktorým čelíte. Je to prekvapivé a hlavne v príjemnom svetle. Nikdy úplne neviete, čo vás teraz čaká. Hra môže nejako modifikovať plošiny, ktoré môžete používať, či pred vás predostrie úplne nové nástrahy. Napríklad odstráni limit na plošiny, ale musíte sa poriadne ponáhľať vpred. Alebo si plošiny dokážete vytvárať len vďaka orbom, ktoré nazbierate, pričom jeden orb sa rovná jednej plošine. Týchto obmien je tu hromada a starajú sa o neustále nový zážitok.

Navyše, ako som už spomínal, je ten zážitok aj poriadne ťažký. Nemôžem povedať, že by náročnosť nejako kontinuálne stúpala. Niekedy level prejdete na prvý pokus, inokedy sa v ňom poriadne potrápite. Vyššia náročnosť je tu ale štandard. Táto edícia navyše obsahuje aj nižšiu, ktorá ale stále poctivo preverí vašu rýchlosť a načasovanie. O to viac, ak sa pokúsite vyzbierať po leveloch všetko, čo sa tu zbierať dá. A prípadne popri tom ešte vytvárať čo najmenej plošín, lebo hra vám tu doslova všetko počíta. Jednoducho vám tak pripomenie, že ste na niečo zabudli, ak by ste náhodou zo seba chceli mať dobrý pocit, že ste na 15. prešli nejakú náročnú pasáž.

Aj kvôli tomuto všetkému je ťažké odhadnúť hernú dobu. Záleží to od mnohých faktorov – od toho, ako sa s hrou budete trápiť, no tiež od toho, či budete chcieť plniť aj veci navyše, získať bonusové medaily, prípadne sa trápiť v špeciálnych leveloch. Môže vám to ísť pomerne hladko a hrou preletíte za nejakých 7-8 hodín. Pravdepodobnejšia je ale možnosť, že sa minimálne na niektorých miestach potrápite, takže počítajte skôr s takými 10 hodinami. Ale môže to byť pokojne aj viac.

Veľká časť herného čara spočíva v tom, ako dobre sa tu snúbia hrateľnosť a audiovizuál prakticky hneď od úvodu. Grafika sa trochu snaží pôsobiť retro, ale zároveň moderne. Hre naozaj veľmi pristane neónový vizuál, ktorý je jednoduchý, no zároveň účelný a prekvapivo bohatý. Neprejete sa toho tak jednoducho a ak si k tomu pripočítame hudbu, tak to platí dvojnásobne. Tá je totiž snáď ešte lepšia a miešajú sa v nej rôzne žánre elektronickej hudby, či je to house, trance, synthwave, alebo podobné. A niet sa čo čudovať, keďže za herným soundtrackom stoja mená, ako napríklad Chipzel (Super Hexagon), André Sobota a Monomirror.

Octahedron nie je revolučná hra, no je to kus poctivej roboty a je len super, že hra dostáva druhú šancu v podobe nového vydania. Nie je pre tých, ktorí hľadajú nejakú jednoduchú a viac príležitostnú skákačku na vyplnenie voľných chvíľ. Je skôr náročná, vyžaduje si od vás presnosť, no občas to možno trochu preháňa. To isté platí aj pre niektoré efekty, ktorých je niekedy možno trochu veľa a stratíte prehľad o detailoch v obraze, hlavne pri handheldovom hraní. To však nie sú tak veľké chyby, aby pokazili celý zážitok. Klady tu stále obrovsky prevažujú.