Herné tituly z oblasti ďalekej Ázie sa pomaly, ale isto začínajú presadzovať aj na Európskom trhu a vlastne, niet sa čo čudovať. Zatiaľ čo sa svet počítačových hier tu na západe dostáva do krízy, usilovní japončíci a im podobní neustále produkujú originálne a zábavné tituly, často doprevádzané kvalitnou dejovou zápletkou a dychberúcou atmosférou. Za hlavnú príčinu tohto stavu považujem rozdielne zmýšľanie oboch kultúr, kde západný svet pod ťarchou materializmu sa ženie za čo najväčšími ziskami, nehľadiac na túžby spotrebiteľa, zatiaľ čo východ, založený na osobných pocitoch jednotlivca a spoločnosti, sa orientuje predovšetkým na umeleckú stránku hry s cieľom zanechať hlboké zážitky u samotného hráča. Predchádzajúca veta možno vyznela ako poučka zo skrípt, ale verte mi, že akákoľvek nedôvera voči takýmto titulom je absolútne bezpredmetná, čoho dôkazom sú aj u nás obľúbené série, ako Final Fantasy či Silent Hill. A prečo takýto úvod? Pretože dnešná novinka s názvom Blood Will Tell je práve ten prípad, ktorý predstavuje východoázijských vývojárov v tom najlepšom svetle. Ale poďme poporiadku.

Najnovší titul z dielne Sega sa radí medzi akcie z pohľadu tretej osoby, ale v skutočnosti však ponúka omnoho viac, než len bezduché kosenie netvorov a sem tam nejakú skákaciu pasáž. Ako som už spomínal, ázijské vývojárske štúdia si veľmi zakladajú na príbehu a Blood Will Tell nie je žiadnou výnimkou. Ocitáme sa v bližšie nešpecifikovanom období (pravdepodobne starovek až stredovek), kedy sa v jedno krásne ráno objavia na oblohe hneď dve slnká. Klasické žeravé a po novom, aj kompletne čierne, ktorého prítomnosť neveští nič dobré. Opak je ale pravdou a tento prírodný úkaz dáva ľudom na známosť, že kdesi na svete sa narodilo dieťa, ktorého moc a sila prinesie koniec všetkému zlu a opäť tak nastolí mier a poriadok. Táto veštba však neunikla pozornosti 48 tvorcom zla, ktorí sa rozhodli jej naplneniu zabrániť a tak náš hrdina prichádza na svet bez 48 častí tela, úplne bezbranný voči silám zla. Našťastie sa jeho praví rodičia nad ním zmilujú a tesne pred zásahom temných pánov ho posielajú po prúde rieky, dúfajúc, že ho ktosi objaví a vychová k tým najlepším mravom.

Hyakkimaru sa vplyvom osudu dostáva k osamelému mužovi, ktorý je ale zdatným majstrom a tak sa náš budúci záchranca sveta môže tešiť z celej rady protéz, ktoré mu nahradia chýbajúce časti tela a aj keď nepozná pojem zrak, jeho vnútorná sila ho ženie neustále ďalej. Po dosiahnutí potrebného veku sa Hyakkimaru konečne dozvedá, čo sa stalo s jeho chýbajúcimi časťami a tak sa vydáva na strastiplnú púť s cieľom poraziť všetkých 48 bossov podsvetia a získať tak svoj stratený život späť. Ako vidíte, dej je naozaj zaujímavý a to som vám prezradil iba jeho hlavné rysy. Samotný Hyakkimaru by ale so svojimi protézami nemal šancu postaviť sa zoči-voči zlu a tak ho jeho pánešek obdaril viacerými užitočnými násadcami. Jeho paže sa tak stali domovom pre dvojicu ultraostrých mečíkov, ktoré je v prípade nutnosti možné jednoducho zakamuflovať nastoknutím umelých rúk, pozornosti majstra neuniklo ani koleno, ktoré sa po zalomení pod určitým uhlom zmení na extrémne účinný kanón a nesmiem zabudnúť ani samopal, ktorý je súčasťou jednej z rúk (tak ma napadá, odkiaľ asi tamojší vývojári berú inšpiráciu… človek a v ňom dômyselne poskrývané viaceré účinné hračky… žeby švajčiarský nožík Victorinox?).

Okrem týchto zabudovaných zbraní sa náš hrdina počas svojej púte dostane k celému radu samurajských mečov, ktoré mu pridávajú určité špeciálne schopnosti, či zvyšujú silu útoku. Avšak najdôležitejšiou novinkou, vďaka ktorej sa Blood Will Tell odlišuje od zbytku akcií, je získavanie stratených častí tela. Ako príklad uvediem hneď prvý kúsok a síce ucho. Hru začínate v čiernobielom prevedení, navyše aj zvuky, ktoré počujete (reč, pokryky atď.) znejú ako v dutom sude. Avšak po niekoľkých krokoch a tucte zabitých na vašom konte, sa stretávate s vaším prvým bossom. Po jeho eliminácii sa vaša postava začne zmietať v agóniach, po ktorých ale nasleduje okamih pravdy a vaše umelé ucho sa zmení na to skutočné, prinášajúc tak reálnu reprodukciu zvukov, oprostených od nereálneho podtónu a zafarbenia. Ale pozor! Stále ešte vidíte len čiernobielo. Až absolvovaním ďalšieho úseku hry sa dostávate v poradí k druhému bossovi a ten vám po vlastnom skone daruje vaše ľavé oko, s ktorým už je svet pre Hyakkimaru farebnejší a tým aj zábavnejší.

Úvodné dve časti tela predstavujú len malý príklad toho, ako sa vaša postava s každým novým kúskom zmení. Z ďalších kľúčových orgánov spomeniem napríklad ľavú nohu, ktorá vám umožní robiť bleskurýchle výpady, či nos, vďaka ktorému vaša postava vycíti ďalšieho šéfa zla nablízku a dá vám to vďaka vibrovaniu DualShocku aj značne najavo. Ostatné menej podstatné orgány a údy vám natrvalo zvýšia jeden či viac atribútov (napríklad zdravie, sila útok, šťastie, rýchlosť a pod.), pričom o straty zabudovaných zbraní sa nemusíte báť, pretože tie vám ostanú po zbytok vášho dobrodružstva.

Zbraňový arzenál tu nie je len tak pre okrasu, ale dajú sa s ním robiť parádne psie kusy. Pomocou vašich ramenných mečov dokážete okrem slabšieho a silnejšieho útoku, ktorý predstavuje smrteľnú pireutu, využívať aj tzv. slice útok, ktorým vášho nepriateľa omráčite a spustíte tak akúsi minihru. V nej to potom do chudáka režete hlava-nehlava a to stláčaním série symbolov, ktoré sa vám postupne objavujú na obrazovke. Týmto spôsobom sa tak dokážete bezbolestne zbaviť akéhokoľvek súpera (s výnimkou bossov), ale keďže sa slice útok musí nabíjať, často sa vám stane, že toto kombo vypálite do prázdnoty, pretože vám protivník zmizol zo zorného poľa.

Samurajské meče, ktoré nachádzate počas hry, sú oproti tým ramenným pomalšie, ale na druhú stranu poskytujú väčšiu útočnú silu a v neposlednom rade aj sadu zdrvujúcich komb. V prospech vašich telesných mečov hovorí aj fakt, že sa používaním zlepšujú, čím sa dostávate k stále lepším a účinnejším útokom. Poslednou možnosťou, ako sa vysporiadať s dotrenými protivníkmi, je použiť ručný samopal, poprípade kanón a v najnutnejšom prípade aj spirit attack, čo je finálna varianta bojového amoku, pri ktorom sa Hyakkimaru zmení na besnejúce tornádo, likvidujúc tak rady nepriateľov bez akéhokoľvek pudu sebazáchovy. Spomínané získavanie nových orgánov sa taktiež premieta aj do bojových schopností a ak ste sa zo začiatku nevedeli nabažiť vzdušného útoku, v neskorších častiach hry vám bude pripadať ako rozprávka pre malé deti. Z vyššie spomínaných faktov teda vyplýva, že vaša postava bude podliehať zmenám relatívne často a práve vďaka tomu si hra drží svoj spád aj v neskorších častiach, kde by mohlo dochádzať k úpadku hrateľnosti v prospech nudy.

Všetky tieto bojové kombá dokonale zužitkujete pri stretoch s protivníkmi, ktorí svojou rozmanitosťou presahujú číslo 100. Okrem 48 bossov sa budete neustále stretávať aj s hordami kostlivcov, zombíkov, všakovakých démonov a inej hávede a verte mi, že autori sa na ich designe poriadne vyšantili. Ešte väčší dôraz na rozmanitosť bol kladený na spomínaných bossov, vďaka ktorým hra získava neopakovateľné čaro, pretože s toľkými šéfmi ste sa ešte v žiadnej inej hre nestretli. Tieto kreatúry pritom prokrývajú všetky možné druhy živočíšnej a monsterskej ríše a nájdu sa medzi nimi, ako obrovské a značne pomalé čudá, tak aj drobnejšie a mrštnejšie exempláre a osobne mi v pamäti utkvela jedna obzvlášť hnusná monstrozita, ktorá mala na chvoste ešte druhú príšeru, takže namiesto jedného boss fightu ma čakali hneď dva.

Veľkým plusom Blood Will Tell je jeho nelineárnosť a fakt, že zo začiatku začínate len s umelými údmi, vám bráni k dosiahnutiu niektorých miest, kde by sa mohol eventuálne nachádzať ďalší neoprávnený majiteľ vášho tela. Ak si zoberieme do úvahy aj to, že hlavná kampaň je rozdelená do 7 kapitol, tak potom je pravdepodobnosť minutia niektorého bossa značne vysoká. Našťastie je ale hra natoľko inteligentná, že po ukončení kapitoly vám oznámi, koľkých šéfov ste v nej nechali žiť. Pri spätnom návrateí sa ich pozície zaznačia do mapky. Čo som ešte nespomenul, je rozmanitosť prostredí, takže počas svojej púte sa dostanete do začarovaných lesov, púštnych kaňonov, ale aj rôznych osád, takže stereotyp má v tomto prípade červenú.

Veľmi významnou novinkou, ku ktorej sa dostanete veľmi skoro po začatí hry, bude Dororo. Táto osoba školského veku, považujúca sa za majstra kradoša, sa na vás prilepí ako kliešť a bude vás sprevádzať po zbytok vášho questu. Dororo je výdatným pomocníkom a okrem toho, že jeho aktivity môžete ovládať štvoricou príkazov (ako bojuj, zbieraj predmety a pod.), v niektorých pasážach ho ovládate priamo. Misie za Dororo sú skôr pomalšieho charakteru a užijete si pri nich aj niekoľko čisto stealth elementov. Za jeho hlavný prínos teda považujem schopnosť odlákavať protivníkov a hlavne bossov, takže ich likvidácia sa vďaka nemu výrazne uľahčí. Aby som nejako uzavrel tento odsek, dodám, že počas hrania budete často narážať aj na všelijaké sochy, ktorých zničením objavíte nejaké to zdravie či nový meč a predovšetkým na malé zelené bobule, ktoré vám po určitom nahromadení pridajú jeden extra život naviac.

Po sérii pochvalných slov však musí zákonite nasledovať aj nejaká ta kritika, tu predovšetkým zameraná na prácu kamier a technické spracovanie. Je až zarážajúce, ako dokážu vývojári sprzniť aspekt snímania postavy. Realita je skrátka realita a my sa s tým musíme nejako vyrovnať. Blood Will Tell je však v tomto smere extrémnou anomáliou a spoľahlivo dokáže odradiť aj peknú polovicu prípadných záujemcov od hrania. Nielenže sa kamera prepína do tých najhorších uhlov, ale často vďaka nej ani neviete, koľko protivníkov vás o pár metrov čaká, či aká nechutná pasca sa pre vás o chvíľu stane osudnou. Keď to porovnám s elegantne vyriešenou kamerou v God of War, musím len žalostne zaplakať.

Naopak, pri súbojoch s bossmi je náhľad na bojisko geniálny, centrovaný na samotného bossa, takže máte dokonalý prehľad o tom, čo sa chystá v najbližších okamihoch vykonať. Ďalšie pokarhanie si hra zaslúži za slabé grafické spracovanie, jednotlivé prostredia su low polygónové, textúry postrádajú detail a sú odfláknuté. Jedinou svetlou stránkou sú postavy, ktoré ako tak vyzerajú a aspoň čiastočne opravujú dojem z inak hnusnej grafiky. V kontraste s in-game grafikou sú rozhodne animačky, ktoré sú po vzore iných východoázijských titulov prevedené na jednotku a vďaka nim sa dostáva príbeh do úplne inej úrovne. Pochváliť taktiež musím aj hudbu, zvuky a dabing, ktorý je naozaj profesionálny. Posledným zádrhelom, ktorý kazí inak slušný dojem z hry, je občasné vkrádanie sa nudy, ale našťastie sa tieto stavy úzkosti nestávajú často, takže hra vás baví s drobnými prestávkami od začiatku do konca.

A práve koniec je témou tohto odstavca. Musím povedať, že v prvotných okamihoch som k Blood Will Tell pristupoval s veľkou nedôverou, hlavne vďaka poslabšiemu technickému spracovaniu, ale stačilo len pár okamihov a moja myseľ sa kompletne ponorila do tamojšieho sveta, plného najrôznejších záhad a tajomstiev. Ak ste teda fanúšikmi akcií z pohľadu z tretej osoby a nevadí vám typické japonské spracovanie a problematická kamera, potom vám Blood Will Tell ponúkne vynikajúci herný zážitok a verte mi, že táto skúsenosť rozhodne za to stojí.