Strašidelné návštevy domov, v ktorých sa udiali nie práve najpríjemnejšie veci, zaplavujú s nástupom stále silnejúcej nezávislej scény častejšie virtuálne poličky obchodov. Základné stavebné kamene sú zväčša totožné: walking simulátor, z tmy vyskakujúce mátohy a nejaký strašne až strašidelne smutný príbeh na pozadí prezentujúci sa prostredníctvo zápiskov z denníku. Infliction, ktorý v rozšírenej podobe prichádza na konzolové trhy, nie je žiadnou výnimkou. A ničím podstatným ani po dvoch rokoch nevyniká.

Začnem nezvyčajne, a to technickým spracovaním. Subjektívne na mňa pôsobí snaha malých vývojárskych tímov zaujať grafikou skôr úsmevne. To, že vezmete Unreal Engine a všetko ponoríte do tmy, ktorú osvetľuje len skromné svetlo baterky, nerobí z hry vizuálne orgie. Tie v Infliction vôbec nečakajte. Práve naopak, absolútne tuctový level dizajn s až podpriemernou kvalitou objektov a mizernými interiérmi skôr odradia. Strašidelný dom vyzerá pusto, umelo a bez života. Napriek tomu, že sa vo flashbackoch pozriete aj mimo obmedzujúceho príbytku (chatka, psychiatrická liečebňa/mučiareň), je všetko fádne. Nevyzerá to ako dom, objekty sú jednoduché, bez detailov a za oknami je prostredie ako spred 15 rokov. Nelogický pôdorys domu a rozmiestnenie predmetov nekomentujúc.

Keďže všetko sledujete z pohľadu manžela vracajúceho sa domov, nečakajte rozhovory, ale len nadabované útržky. Zosnulá manželka čítajúca svoje zápisy z denníkov, televízne programy v šialene lynchovskom prevedení či rozhlasové správy. Okrem toho sa o slovo prihlásia aj ruchy okolia, pretože ako to už v strašidelnom dome býva, vyčíňa tu duch. Po šťastnej štvorčlennej rodinke totiž ostali len krvavé spomienky a letenky, po ktoré sa manžel vracia a, samozrejme, nájde ich až v poslednej izbe svojho domu. Dabing celkom ujde, respektíve na seba nepriťahuje negatívnu pozornosť, avšak ostatné audio nemá dostatočnú silu na budovanie atmosféry. Ambientné zvuky tvoria základ hororov, v Infliction: Extended Cut sú počúvateľné do momentu, kedy sa začnú opakovať a nemajú dostatočnú energiu na udržanie pozornosti hráča v strehu.

Keď už Infliction: Extended Cut nemá dostatočne lákavý vizuál, musí zaujať hrateľnosťou, príbehom, pohltením – a to sa, žiaľ, nedeje. Buďme k sebe úprimní, už pred dvomi rokmi to bolo skôr tuctové a občas frustrujúce behanie po dome, v ktorom na vás skáče čiernovlasá mátoha. Tradičné kombo: otec alkoholik + nešťastná matka + smrť malého dieťaťa vyústi v tradične krvavý masaker, kde sa o slovo prihlási pomaly plaziace sa šialenstvo, ktoré nenápadne, ale o to silnejšie zarezáva svoje ostré nechty do podvedomia rodiny. Čo sa napokon stalo, prečo ten masaker a ako z toho vlastne von, sa dozviete behom približne 3-4 hodín pohodového hrania. A občas znechuteného vypnutia hry s krvavými očami – avšak nie od strachu.

Pri sledovaní zápletky síce cítiť základ, ktorý má uchopiteľný potenciál a nešťastie v komornom prevedení dokáže byť lákavé i ľakavé, spomeňme na The Shining alebo z herného prostredia fantastické Resident Evil VII či PT od Kojimu a  del Tora. Len musíte vedieť dej správne prerozprávať. To je, žiaľ, dlhodobý problém nezávislých vývojárov, ktorí sa utápajú v pateticky nudných scenároch. Tie skrátka nefungujú. Je vidieť, že Infliction malo veľký vzor v skromnom PT, avšak rozdiel je markantný. Nielen z produkčných dôvodov, ale práve pre správne načasovanie a dávkovanie strašidelných momentov. Lacné vyskakovanie spoza rohu nepotrebuje strašidelné pozadie a nefunguje.

Navyše je umelá inteligencia nepriateľov, pred ktorými môžete len utekať a skrývať sa, žalostne stupídna. Často sa stane, že vás nočná mora v podobe strapatej ženy s krvavými šatami zlikviduje a ani neviete ako a prečo. Inokedy na ňu natrafíte ako stojí a nehýbe sa ani v momente, kedy vás musí vidieť. Ukrývanie sa pod posteľ je až detinské – dokonca raz som sa tu ukryl a 10 minút sledoval nohy mátohy, ktorá sa zasekla na mieste, vyšiel spod nej a nič, otáčal som sa a pozeral na ňu a nič. Musel som sa pohnúť, aby ma zaregistrovala, hoci som jej baterkou svietil rovno do tváre. V skrini zas nevidíte, či môžete bez obáv vyjsť. Momenty zakrádania nie sú zábavné a už vôbec z nich nebudete mať pocit ako pri hraní Alien: Isolation alebo Outlast, kde bolo prostredie dostatočne zaujímavé a pomáhalo v postupe, ponúkalo mnoho možností ako sa nepríjemnému stretu vyhnúť. Tu nič, len frustrácia a následný návrat k checkpointu a ak sa vydáte rovnakou cestou, nemusí sa nič z predošlého hrania strať. Ignorujete zopár ruchov v pozadí, škriabanie a plač, skrátka si idete sa svojím.

Jedným zo spestrení je používanie Polaroidu, avšak nečakajte dokonalé previazanie s hrateľnosťou ako v prípade Fatal Frame. Poloraidové fotografie vám odhalia stopy, po ktorých sa môžete vydať k cieľu. Krvavé striekance vás navedú na správne miesto, nápisy na stene zas prinútia spraviť konkrétnu akciu. Keď zamierite na konkrétnu stenu, nájdete na nej napríklad kľúč, ktorý vám odomkne dvere alebo sa premiestnite do minulosti prostredníctvom obrazu. Ďalšou zaujímavosťou, tentoraz skôr úchylnosťou, je televízny program Cooking with Masimo. Zasadenie deja na prelome 80. a 90. rokov funguje na výbornú, hoci Alan Wake ostáva logicky neprekonaný. Bizarné scénky s kuchárom sa stávajú temnejšie a temnejšie, no zároveň im nechýba tarantinovská prehnanosť a krvavosť. Žiaľ, je to na úplné pohltenie zúfalo málo.

Po celý čas teda dostávate jednoduché úlohy v štýle hľadania predmetov (žiadny meniaci sa kurzor pri aktívnych predmetoch, všetko musíte preklikať), ktoré vám osvetlia temnú minulosť, do toho snoríte okolo seba, nachádzate zápisky z denníku, predmety odkazujúce na minulosť. A po pol hodinke je to celé tak trochu nuda. Nepomáha skákanie ducha spoza rohov, nepomáhajú výlety mimo obyčajný a pustý dom. Dej sa nemá čoho poriadne chytiť, nepriateľ vystraší raz, potom je skôr otravný a nič vás neženie vpred. Obmedzujúce koridory sú zúfalo fádne, niekedy až zbytočne zdĺhavé. Je to často osudom nezávislých hier, v ktorých nadšený rozjazd napokon vyústi do šedivej nudy. To je aj prípad Infliction: Extended Cut a nepomôže ani rozšírená edícia, na ktorú po pár dňoch bez výčitiek svedomia zabudnete.