Nádeje hráčov vkladané do Disintegration boli obrovské, porovnateľné so sľubmi vývojárov z V1 Interactive. Posúďte sami: akčná hra spojená s real-time stratégiou, v ktorej ovládate robota na vznášadle a zároveň komandujete menšiu skupinku spolubojovníkov. To všetko pod taktovkou ľudí stojaci za sériou Halo. Sci-fi prostredie zničeného sveta, kde má umelá inteligencia v podobe robotov zálusk na vyhubenie ľudstva, by mohla stačiť na epickú výpravu za slobodou. Tobôž, ak kampaň je len prípravou na multiplayerové bitky. Znie to famózne.

A dostali sme – no, ako to prezentovať? Fajn hru. Fajn hru, ktorá zúfalo nenudí a doklepnete ju do úspešného konca, avšak zapamätateľných momentov alebo dôvodov, prečo s ňou tráviť ďalší čas, mnoho nenájdete. Je to fajn, taká milá takmer šestka, no nič viac. Pritom stačilo možno skutočne málo. Napríklad to, že ak nám tu chce niekto nahovoriť niečo o multiplayerových radovánkach, mohli by existovať. Po celý čas testovania som desiatky minút strávil čakaním na matchmaking a spokojne pri tejto záživnej činnosti prečítal bežnú tlač. Pritom beta napovedala, že budeme môcť obsadzovať dôležité body, alebo sa len tak killovať, a to všetko prostredníctvom deviatich klanov, ktoré sa od seba zásadne odlišujú a sú správne šialené. Lenže v ostrej verzii je v Disintegration pusto, hrateľnosť je pomalá a ťažkopádna.

Ale dobre, je tam predsa aj kampaň, ktorá nemá byť len nutným príveskom. Akcia spojená s RTS elementami znie celkom dobre, no nie? Znie. Lenže v Disintegration vlastne nič poriadne nefunguje a nielen spoločnosť je v rozklade, ale ani samotná hra nedrží pohromade. Príbeh nás zavedie do ďalekej budúcnosti, kde ako robot Romer Shoal s ľudským vedomím hádžete flintu do žita a hor sa nakopávať plechové zadky v spoločnosti ľudského odporu s ďalšími odpadlíkmi. Pretože tak je to správne a tie krehké bytosti si zaslúžia žiť. Zápletka je plná pátosu, ničím nezaujme, nemá žiadne wow momenty a ani keď sa hrá na city, neobjaví sa slza dojatia, ale len znudené zívnutie. Príbeh je tuctový, nepodstatný, nezaujímavý a vlastne sa ho ani neoplatí sledovať. Záver navyše príde tak nečakane, že po tucte levelov som očakával viac, pretože som ukončenie dojímavej story postrehol až so záverečnými titulkami.

Napísať scenár, ktorý by sme ak už nevideli, tak aspoň dokázal zaujať, je pre sci-fi hru náročnejšie. Pretože vždy bojujete o záchranu, nezvratný osud v podobe smrtky vám klope na dvere a vy to vždy nejako otočíte, vyženiete pliagu z ďalekých vesmírov späť do svojich garsóniek. Tu to vôbec, ale vôbec nefunguje. Postavy sú ploché, nemajú žiadny charakter (dobre, sú to robotické mašiny, ale aj na ich chladnej vypočítavosti by sa dalo niečo postaviť), necítite s nimi a zápletka poriadne ani negraduje. Čo však musím oceniť, sú animované sekvencie: nie obsahom, dialógy sú ukrutne predvídateľné a nudné, ale ich spracovanie. Spôsob snímania scény a zmeny uhlov kamery sú excelentné, len samotná výplň je dutá.

Aj to by sa dalo odmávať, ide predsa o hrateľnosť – držme sa tohto archaického pravidla, ktoré je dnes nahlodávané z každej strany. Hrá sa to... fajn. A nič moc zároveň. Pri poletovaní na vznášadle som si spomenul na starý a dobrý Descent, avšak s dodatkom, že plachtíte len v obmedzenej výške a väčšinou v otvorenom priestore. Ovládanie počíta aj so zvislým pohybom a boostom. Prirodzené splynutie so strojom, ktorý však nie je príliš mrštný a rýchly, vyžaduje citlivé manévrovanie okolo skupiny nepriateľov, hlavne čo sa týka ťažkotonážnych mechov, lietajúcich stíhačiek alebo neskôr bossov. Prítomnosť v epicentre paľby je rýchlou vstupenkou k reštartu, preto je vhodné si niektoré misie preletieť najprv na „story“ obťažnosť. Nekladie príliš veľké nároky na hráča a osvojíte si zbrojný arzenál, ktorý sa pre každú úroveň obmieňa.

Výber zbraní je teda takmer nulový a nejako mi uniká prítomnosť niektorých typov zbraní (náhrada brokovnice či granátometu), ktorá sa na vznášadlo príliš nehodí, hlavne v kombinácii s rýchlou akciou, ktorá vsádza na to, že budete neustále v pohybe. Toto nie je Doom, navyše nabíjanie po šiestich výstreloch je zúfalo pomalé. Vzhľadom na to, že sa snažíte držať v bezpečnej vzdialenosti a nepriatelia taktiež nesedia na zadku, nie je táto voľba najvhodnejšia. Tobôž, ak je výsledný dojem zo streľby až príliš plochý. Pocit z likvidácie sa zmrskol na snahu dostať health bar u všetkých nepriateľov na nulu. U niektorých to trvá, ale je to jednoduchý vzorec, ktorý neskrášli ani hromada spektakulárnych výbuchov. Akcia pôsobí ako v masových prestrelkách Serious Sama a nemal som ani raz pocit, že sa snažím zubami-nechtami nepodľahnúť drvivému tlaku nepriateľa – ani pri obrane základne, kedy sa na mňa valila jedna nepriateľská vlna za druhou, časový limit sa ukrutne pomaly vliekol a... a obyčajná strelnica.

Možno to zachránia prvky stratégie alebo dokonca menšie náznaky RPG, poviete si. Môžete si to povedať a potom sa schuti zasmiať nad svojou ľahkovážnou naivitou. Svojim kumpánom dávate iba primitívne príkazy typu „poď sem“, „zaútoč na tohto nepriateľa“ alebo „aktivuj tlačidlo/rozbi skrinku/spojazdni generátor“. Sekundárne zbrane, ktoré s cooldownom ukrajujú zo zdravia protivníkov viac, sú taktiež k dispozícii, avšak mnohokrát som na ne pri tej trme-vrme zabudol. Strategické elementy sa tak okresávajú na rozdanie základných úloh, pričom neraz sa mi oplatilo nechať svojich parťákov tak a oni sa o všetko postarali bez toho, aby som im do toho kecal, maximálne ich liečil. Inak sa zo zúfalého poletovania a strieľania po všetkom stáva neskutočný chaos, ktorému by svedčalo zastavanie času alebo jeho spomalenie a zadávanie príkazov inak ako z vlastného pohľadu. Battlezone sa nekoná. Strategické prvky sú rovnako nezaujímavé, zjednodušené a tým pádom aj zbytočné, no niekto si odškrtol ďalšiu položku na svojom „to do liste“.

Prítomnosť RPG prvkov pomáha znovuhrateľnosti, pretože misie môžete opakovať s rovnakou zostavou, avšak inou obťažnosťou, ako sa vám chce. Za šrot pozbieraný po zlikvidovaných nepriateľoch získavate skúsenosti: musíte priletieť do miesta, kde ste ich zneškodnili, čo mnohokrát otravuje, a neraz som si zabudol vyzdvihnúť svoju odmenu, pretože sa bojisko značne rozšírilo. Stačí zopár misií a poskočíte o úroveň vyššie, pričom limitom je desiata a po odomknutí každej novej získate možnosť rozdelenia bodov do konkrétnych schopností a vlastností. Každý bod, v Disintegration ide o chip, ktorý musíte nájsť v danej úrovni. Často skenovaním rôznych schránok, krabíc či podozrivej kopy hliny a podobne. Chipov môžete mať hromadu, no na odomknutie nových vylepšení potrebujete aj konkrétnu úroveň – a platí to aj opačne. Dobre známy a motivujúci princíp funguje a niektoré úrovne som si dal viackrát, avšak samotný vplyv na spôsob hrania je minimálny. Distribúcia chipov nie je obmedzená iba na vašu postavu, ale rovnomerne je nutné vylepšovať aj kamarátov na bojisku.

Technické spracovanie dosahuje nadpriemernú úroveň, ale na zadok z grafiky nespadnete. Vyzerá to dobre, prostredia sa menia (les, púšť, sneh, mesto), ale stále je to príliš mŕtve, obmedzené na pohyb a zničiteľnosť objektov by mohla byť vyššia. Keď demolujete budovy v lese, ale stromy sa po zásahu ani nepohnú, nepôsobí to najlepšie. Druhov nepriateľov je málo, väčšinou sa na nich pozeráte z čo najväčšej diaľky, takže animácie pohybov príliš neoceníte a taktiež detaily interiérov vám prídu ako nepodstatné. Keby sa dala hra ovládať voľne aj mimo vznášadla, bolo by to niečo iné. Takto je grafika fajn, dabing je vynikajúci, avšak vzhľadom na fádne repliky mu nebudete venovať príliš pozornosti. Hudba je možno až zbytočne utiahnutá do pozadia, pretože ak sa už orchester ozve, znie to výborne a neuškodilo by viac motívov s dynamickou zmenou. Potenciál tam rozhodne je, skladby skvele dopĺňajú dianie na obrazovke.

Disintegration mi pripomína Pariah. Na túto sci-fi strieľačku z vlastného pohľadu si dnes už zrejme nik nespomenie – a má to svoj dôvod. Kedysi išlo očakávaný hit, ktorý mal všetkých dostať do kolien. Prvé recenzie tomu nasvedčovali, ale hra mi prišla... proste celkom fajn. Ale stále iba fajn. Aj Disintegration malo veľké plány ako si podmaní hráčov. Nie je to zlé, je to fajn hra. A to je všetko. Fajn a nič moc zároveň.