Môže to znieť divne, ale občas je malý rozpočet oslobodzujúci. Len si spomeňte na niektoré skvelé nezávislé filmy, ktoré vznikli doslova za pár drobných, lebo namiesto rozhadzovania peňazí stáli na kreativite a talente. Taký Turbo Kid považujem za snáď najlepší a najnápaditejší nezávislý film v poslednej dekáde a pritom stál menej ako byť v bežnom slovenskom okresnom meste. V hernom svete to bohužiaľ až takto nefunguje a nedostatok financií nedokážete úplne nahradiť odhodlaním. Aj napriek tomu ale existujú hry, ktoré to aspoň čiastočne dokázali. Autori poľského hitu SUPERHOT napríklad nemali prostriedky a skúsenosti na to, aby vytvorili realistické postavy, čím vznikol unikátny vizuál hry. No a Deadly Premonition je ďalší zaujímavý príklad.

Je to budgetový japonský horor z roku 2010, pod ktorý sa podpísal svojrázny Hidetaka Suehiro, známy tiež pod prezývkou Swery. Už vtedy hra pôsobila veľmi zastarane a vizuálne vyzerala ako o generáciu pozadu, čo bol dôsledok slabšieho finančného zázemia, ale inak to bol parádny hororový počin, ktorý zmiešal to najlepšie z Lyncha s hrôzami z mysle japonského tvorcu. Nebola to hra pre každého a jej hodnotenia lietali ako na horskej dráhe hore a dole. No ja som si ju zamiloval. Aj preto som sa tešil na dvojku. Nečakal som adepta na hru roka, nie som predsa blázon, ale dvojka je nakoniec asi ešte viac rozporuplná.

Deadly Premonition 2: A Blessing in Disguise totiž robí veľa vecí veľmi dobre a veľa vecí veľmi zle. Pre fanúšikov prvej časti je pozitívne, že ešte viac zamotáva dej. Nie je to len pokračovanie, je to zároveň aj prequel. Jej dej sa odohráva po prvej časti, ale zároveň väčšinu hrania strávite vo flashbackoch, ktoré sa odohrávajú ešte pred jednotkou. Tým pádom sa dostávame k bodu, keď by som túto hru neodporučil úplným nováčikom, lebo jednak v nej môžu byť trochu stratení, no zároveň im pokazí zážitok z veľkého zvratu prvej hry, keďže sa k nemu vracia, ale už predpokladá, že si ním hráči predtým prešli.

Takže ak čakáte na dvojku a ešte ste nehrali prvú časť, rýchlo to napravte a zoznámte sa so špeciálnym agentom Francisom Morganom. Ten v roku 2019 čelí tieňu svojej minulosti a síce v týchto pasážach preberáte inú postavu, Morgan je tu stále stredobodom hry. Vo svojich spomienkach sa vracia k jednému z dvoch svojich najväčších prípadov, ktorý vyriešil ešte v roku 2005. A pritom to ani nebol jeho prípad, v malom zapadnutom mestečku Le Carré neďaleko New Orleans bol na dovolenke kvôli jeho južanskému šarmu.

Stala sa tu však ohavná vražda, ktorá až tak zaujala pozornosť tohto naozaj špeciálneho agenta, že prípad prevzal od miestnej polície a začal ho riešiť na vlastnú päsť. Nie však úplne sám. Vždy je s ním jeho najlepší priateľ Zach, ktorého povaha je, povedzme...veľmi tajomná. Zach mu pomáha s dedukciou, vždy dokáže nejako prispieť k riešeniu prípadu, no a nakoniec je to neoceniteľný spoločník. Pri vašom putovaní uličkami Le Carré vás ale bude sprevádzať aj mladé dievča Patricia, ktoré je až pozoruhodne všímavé a inteligentné, no a už zo začiatku sa nebudete vedieť zbaviť pocitu, že jej previazanie na celý prípad bude výraznejšie než sa zdá.

Zach má v neskoršej fáze nejaký vplyv aj na hrateľnosť, no Patricia ani nie. Tá však posúva vpred dej, ale aj hlavnú postavu. Váš agent je totiž v tomto meste cudzincom a bez lokálnej pomoci by sa ďaleko nedostal. Taktiež sa po jej boku vyvíja ako postava, čo určite oceníte, lebo v konečnom dôsledku nie je len jednorozmernou postavou, ale naozaj sa v priebehu hry posúva ďalej, budete môcť vidieť jeho mnoho tvárí a vďaka obrovskému časovému rozsahu deja aj to, ako sa na ňom niektoré veci a udalosti z Le Carré (ale aj prvej hry) podpísali. Samotný Morgan je spracovaný priam výborne v každej z týchto podôb a môžete mi veriť, že tu zažijete minimálne dve veľmi odlišné.

Celkovo sa Swery so scenárom pohral. Priniesol zamotaný dej plný pestrých postavičiek, ktoré vám skrížia cestu. Niektoré ako podozriví, iní ako priamo vrahovia, ďalší zas len preto, aby vám zlepšili deň a vás ako hráčov zabavili. No a nesmieme zabudnúť na postavy, ktoré vám pomáhajú takým, alebo aj onakým spôsobom. Nie všetko sa tu totiž dá vysvetliť racionálne a toto je hra plná nadprirodzených síl. Alebo žeby nie a všetko sa to dá vysvetliť rôznymi preludmi? Interpretácia je voľná a z istého pohľadu môžu aj udalosti, ktoré sami zažijete, dávať trochu iný význam. To isté platí aj o postavách, ktorých rozsah je šialený. Napríklad chvíľku netušíte, čo sa deje s personálom vášho hotela. Taktiež jedna zo záporných postáv je veľmi zaujímavá.

V zásade je ale príbeh hry dosť temný a to v oboch časových rovinách, kde tá budúca vlastne spochybňuje tú minulú a spolu s ňou aj prvú hru. Ide hlbšie po motívoch a psychike hlavnej postavy. Rovina v minulosti je zas čistá detektívka, aj keď teda s poriadne mysterióznymi prvkami. Stále je však o rituálnej vražde a dosť ohavných činoch, ktoré s ňou súvisia. Niektoré spojenia postáv a dejové motívy síce viete predvídať, no Swery sa postaral o to, aby ste neodhalili celé pozadie. Možno však nie je predvídateľné aj kvôli tomu, že je zvlášť ku koncu dosť pritiahnuté za vlasy. Tak japonsky pritiahnuté za vlasy, čo nemusí každému vyhovovať.

Kombinácia motívov mesta, jeho obyvateľov, agenta a aj viacerých časových rovín jedného prípadu môže vyvolávať dojem dosť unikátneho mixu prvkov z Twin Peaks, True Detective, X-Files, prípadne aj P'tit Quinquin od Bruna Dumonta. Je len potešením, že zo všetkého si hra berie len to najlepšie a spája to v neuveriteľne dobre fungujúci celok, kde ešte raz musím vyzdvihnúť kvalitu napísania hry. Dokonca exceluje aj vo chvíľach uvoľnenia, kedy vás dialógy majú rozosmiať, či Morgan vytiahne jeden z mnohých odkazov na viac či menej známe filmy, o ktorých vysype fakty, zaujímavosti a dojmy až obsesívnym spôsobom. Osobne tento variabilný mix úplne zbožňujem a bodaj by bolo viac takto zaujímavo napísaných hier a ich postáv.

Prečo teda taká nízka známka? No ono je tu okrem príbehu totiž aj hrateľnosť a technická stránka hry, kde to ide dolu vodou. Jednotku som recenzoval na X360 a hrala sa tam ako hra z PS2 a nie jedna z tých neskorších a technicky kvalitnejších. Máme rok 2020, platformu výkonnejšiu ako X360, ale hra stále vyzerá ako z PS2. Oproti jednotke sa síce nejakých vylepšení dočkala, ale ono to úplne nestačí. Respektíve záleží od oblasti a ona by aj tá hrateľnosť bola dobrá, keby ju neťahal dole príšerný technický stav.

A Blessing in Disguise je žánrový mix open world detektívnej adventúry a survival hororu vo svete s dynamickým denným cyklom a veľkým počtom rôznych vedľajších aktivít. V roku 2019 vediete len výsluch, hrateľnosť je dosť obmedzená, no tieto pasáže slúžia na rozvíjanie jednej z rovín príbehu. V roku 2005 vás čaká už pestrejší mix hrania, ktorý však závisí od toho, aká časť dňa práve prebieha. A občas aj od toho, aký je vlastne deň.

Od chvíle, kedy opustíte svoje famózne raňajky, ktoré odštartujú túto časť, sa vydávate do ulíc mesta, aby ste začali s vyšetrovaním. Mesto je vám dostupné prakticky takmer celé (snáď až na jedno či dve miesta, ktoré si sprístupníte neskôr), no musíte si uvedomiť, že nie neustále. Ak napríklad potrebujete ísť do reštaurácie, tak sa tam dostanete len počas otváracích hodín. Taktiež niektorých ľudí nájdete len v určitých časoch. Niektoré úlohy sa dokonca dajú splniť len v určitý deň v týždni, keďže ste na americkom juhu, kde má stále voodoo svoju moc. Ale patrí to k jej čaru a zväčša obsah umelo nenaťahuje. Ak potrebujete čas nejako stráviť, môžete si zapáliť, či sa vyspať (v hoteli, prípadne v stane, ale tam to môže mať aj negatívne následky).

Cez deň tak ale v zásade beháte po meste, plníte čiastkové úlohy, ktoré vás posunú v prípade ďalej. Niekoho vypočujete, inde zas skontrolujete miesto činu, aby ste tam objavili stopy, prípadne si prídete po nadprirodzenú radu. Keď získate všetky potrebné informácie, príde rad aj na to, aby ste si ich nalepili na stenu a pospájali, vďaka čomu prispejete k dedukcii, ktorá vás posunie ďalej v prípade. Musíte si však uvedomiť, že toto nie je žiaden Sherlock Holmes. Hra vás tu sama privedie k riešeniu a síce sa môžete pomýliť v dedukcii, dostanete toľko šancí, kým netrafíte tú správnu možnosť. Z hľadiska naratívu tu totiž nie je možnosť zlyhania.

Po meste nielen beháte, ale aby to bolo rýchlejšie, tak aj jazdíte na skateboarde. Autori sa asi rozhodli pre túto možnosť preto, lebo jazda na čomkoľvek rýchlejšom by zvýraznila nechutné doskakovanie objektov rovno pred vami a už takto je to na hrane. Ak chcete ešte niečo rýchlejšie, počas potuliek mestom si odomknete body na rýchle cestovanie taxíkom. Naozaj mesto v rámci riešenia prípadov prebehnete krížom-krážom a toto dosť pomôže.

Okrem hlavnej príbehovej línie sa môžete venovať aj vedľajších činnostiam a keďže je toto japonská hra, aj tieto činnosti sú neraz dosť svojské. Nie sú to len nejaké obskurné vedľajšie misie, ale napríklad bowling, streľba v bažinách, hádzanie žabiek a podobne. Časť z nich vám hra predstaví v rámci príbehu dosť uleteným spôsobom, no potom vám dá možnosť sa k nim vrátiť, ak chcete. Získate za to rôzne odmeny, ktoré v jej priebehu padnú vhod. Dokonca tu môžete aj craftovať rôzne voodoo perky, ktoré vám zlepšia vlastnosti, ak sa nimi vybavíte, čo je príjemné spestrenie.

Ak v meste zostanete aj po zotmení, musíte sa mať na pozore. Temnota zahalí ulice a začnú vychádzať monštrá, ktoré vám na každom kroku idú po krku. Strety s nimi začnú byť trochu otravné a hra vás vlastne väčšinu času nenúti byť vonku po zotmení. Skôr je to niečo ako mechanizmus, ktorý vám prirodzene naznačí, že sa postava musí vyspať, najesť, dať si tabletky, ak prechladne. Sú tu totiž rôzne efekty, ktoré majú negatívny dopad na váš stav. Dokonca sa môžete aj otráviť, byť paralyzovaní a na to všetko potrebujete nejakú protilátku.