Bloodstained: Curse Of The Moon bola príjemná jednohubka pre hráčov odkojených starou Castlevaniou. Alebo teda skôr „dvojhubka“, osobne som ju dorazil za dva večery. Hra vznikla ako drobná 2D odbočka väčšieho titulu Bloodstained: Ritual of the Night a jej vývoj trval len 6 mesiacov. Aj napriek tomu ale zozbierala veľmi slušné známky, ešte lepšie predaje a nejednému fanúšikovi pripomenula spomienky na Castlevania III: Dracula's Curse z roku 1989. Teraz tak vlastne ani neprekvapil, že namiesto pokračovania Ritual of the Night tu máme Bloodstained: Curse of the Moon 2 a s oveľa väčšími ambíciami.

Pri tvorbe hry spojili sily Koji Igarashi a štúdio Inti Creates a opäť priniesli hru presne v štýle Dracula's Curse, ktorá stavia na temnej 8-bitovej estetike, pomerne jednoduchom príbehu a čoraz náročnejšej hrateľnosti a tiež vetvení, ktoré vám pri ďalšom hraní ponúkne viac z príbehu, viac z hrateľnosti a aj viac postáv. Je to tak pestrý a rozhodne zaujímavý mix, ktorý možno prejdete pomerne rýchlo, no prvým prejdením to rozhodne nekončí, skôr práve naopak, začína. Pritom ak ste si po prvých dvoch hrách príbeh série obľúbili, určite oceníte bližšie previazanie tejto hry na ostatné.

Vracia sa Zangetsu, bojovník z ďalekého východu, ktorý loví démonov a spolu s ním sa vydávate na ďalšiu výpravu. Tentoraz sa ale príbeh trochu viac zamotáva a vidno, že na ňom Igarashi výraznejšie zapracoval. Aktuálna výzva je na nášho hrdinu trochu priťažká, takže musí prijať pomocnú ruku od ďalších postáv, aj keď z toho príliš nadšený nie je. Zvlášť, keď je jednou z týchto postáv aj Dominique Baldwin, čo je postava, ktorú fanúšikovia série už dobre poznajú z Ritual of The Night a vedia, čo je zač.

Hra je tak opäť založená na princípe viacerých hrateľných postáv prakticky súčasne, kedy sa medzi nimi môžete kedykoľvek prepnúť (ak sú nažive). Zangetsu je základnou postavou, ovláda meč a v zásade je takou priemernou postavou (čo sa však časom môže zmeniť), ktorá sa síce hodí na všetko, ale jednotlivé jej atribúty majú iné postavy lepšie. Dominique tu má zaujímavý súbojový štýl, v ktorom využíva kopiju, vďaka čomu zbraňou dosiahne najďalej, čo sa často hodí pri prekonávaní niektorých prekážok. Taktiež vyskočí najvyššie, čo sa hodí v platformingových pasážach, ktoré tu neraz vedia byť dosť náročné.

Ďalším nováčikom je snajper Robert, ktorý taktiež životom nevyniká, no ak potrebujete odstreliť nepriateľov niekde v diaľke, toto je postava, ktorá vám poslúži najlepšie. Taktiež dokáže skákať po stenách a plaziť sa, vďaka čomu sa dostanete na zdanlivo nedostupné miesta. Priamo v akcii som ho však osobne využíval menej. No a poslednou novou postavou je Hachi, čo je vlastne Corgi pilotujúci obrovského parného mecha. Je to taktiež prakticky najsilnejšia a aj najzaujímavejšie navrhnutá postava v hre, ktorá vás taktiež dostane na niektoré nedostupné miesta, no získate ju z tejto základnej zostavy najneskôr. Dlho však na ňu čakať nebudete, keďže prvé tri postavy vám hra sprístupňuje pomerne rýchlo.

Každá postava je svojská nielen dizajnom, ale aj vlastnosťami. Inak sa pohybujú, majú iné útoky, rôzne úrovne života a taktiež inú ponuku sekundárnych zbraní a schopností, ktorých tu má každá z nich hneď niekoľko a hra je stavaná tak, aby ste sa naučili, kedy sa oplatí využiť dané postavy. Dominique dokáže napríklad spawnovať srdiečka na doplnenie života, takže ak má niekto z vašej zostavy málo života, vytvoríte si srdiečko a jednoducho prepnete postavy. Hachi zase dokáže byť dočasne obrnený, čo sa môže hodiť proti niektorým bossom. Sami musíte spoznávať tieto postavy, učiť sa ich schopnosti a tiež ich vedieť správne využiť. To všetko vám totiž pomôže pri prechádzaní dosť náročnej hry.

Z textu vyššie ste možno vyčítali, že toto nebudú jediné postavy v hre. Pravdou je, že sú to hlavné postavy a aj vaša hlavná zostava. Autori však ako bonus pridali aj postavy z prvej hry, takže tu stretnete aj Miriam, Alfreda a Gebela spolu s ich unikátnymi schopnosťami, no nedostanete ich zadarmo. Musíte hru prejsť a pri jej ďalšom prechádzaní splniť určité podmienky na to, aby sa vám tieto postavy sprístupnili. Ďalej ale spestrujú hrateľnosť a tiež ukazujú, že s dvojkou nedostanete len druhý raz to isté, ale hra sa od svojho predchodcu dosť líši.

To platí aj pre samotný koncept hry. Stále je to síce klasická 2D akcia, kde si musíte presekať a prestrieľať cestu k bossovi v každej kapitole, pričom tých kapitol je tu niekoľko a každá sa hrá trochu inak. Čakajú vás tu stovky rôznych démonov, prepadlísk, priepastí a kadečoho iného, čo vám chce sťažiť postup. To je všetko po starom. Opäť sú na výber dve úrovne obťažnosti, pričom už nižšia je ťažká a tá štandardná je ešte ťažšia, ale to je úroveň, ktorú očakávajú fanúšikovia Castlevanie. Len osobne som už mal dojem, že tu v porovnaní s prvou časťou autori až príliš tlačili na pílu. Jednotka bola ťažká tak akurát, tu je to často už zbytočne frustrujúce.

Za nejaké 4 hodiny to máte za sebou, no tým hra nekončí. Tu to totiž začína byť zaujímavé. Hra sa vlastne otvára až po prvom prejdení a až vtedy istým spôsobom začína. Určite by ste ju mali prejsť viackrát, pričom sa ale nemusíte báť toho, že bude každé prechádzanie rovnaké. Jednak dostanete nové postavy, no taktiež sa dostanete na nové miesta, narazíte na nové výzvy, ešte aj hrateľnosť sa trochu zmení, pričom sa aj príbeh viac otvorí. Istým spôsobom sa tak dá povedať, že skutočný koniec hry uvidíte až po niekoľkých prejdeniach. Možno by u však mohlo byť o jedno menej. To ďalej natiahne hernú dobu, takže ak chcete hru dohrať celú, pripravte si aspoň tých 12 hodín a pevné nervy.

Veľkou novinkou v dvojke je lokálna kooperácia pre dvojicu hráčov a tá so sebou prináša vlastné úskalia. Už v základe je totiž hra pomerne ťažká, je to naozaj stará škola, pričom od kooperácie skôr zvykneme očakávať zábavné hry, nie náročné. Čiže pridanie kooperácie rozhodne chválim, no zároveň si musíte uvedomiť, že obaja hráči musia byť dobrí v podobnom type hier, inak to je pre oboch bude len trápenie.

Inti Creates sa presne podarilo vystihnúť ducha a atmosféru 80. rokov a verne vystihli ako grafický štýl, tak aj hudbu v hre. Hra tak akoby vypadla z NESu, ponúka peknú a pestrú pixelovú grafiku plnú rôznych detailov a asi ani nebudem preháňať, keď poviem, že estetika hry je vykradnutá z Dracula's Curse. Hudba je veľmi fajn, dobre sa počúva, príjemne dotvára ako atmosféru hry,  tak aj atmosféru 80-bitov. No bohužiaľ neponúka niečo, čo by vám v hlave utkvelo dlhšiu dobu. Kým mnohé skladby zo starých Castlevanií si viete vybaviť ešte aj teraz, tak tu asi niečo podobné nehrozí, čo je určite škoda.

Curse of the Moon 2 v porovnaní s prvou časťou neprináša len vyššie ambície, ale aj ich lepšiu realizáciu. Nie je to len jednohubka, ale hra ponúka oveľa väčšiu hĺbku, komplexnejší dizajn levelov, staré aj nové hrateľné postavy a aj dlhšiu hernú dobu s naozaj prekvapivým finálnym koncom. Len je škoda, že ju niekoľko vecí ťahá dole. Robert ako postava pôsobí trochu nevyvážene a v boji väčšinou až zbytočne. Napríklad proti bossom s ním nepôjdete takmer vôbec. Taktiež tie opakované prechádzania síce majú niečo do seba, ale možno by stačilo aj o jedno menej. No a nakoniec je tu miestami až prestrelená náročnosť, ktorá kazí dojem dokonca aj z lokálnej kooperácie, ak nemáte vedľa seba schopného spoluhráča. Stále je to však parádna pripomienka zlatej éry 2D akčných hier z 8-bitov.