Brigandine je pre európskeho hráča nový titul, lebo prvý diel sa k nám pred 20 rokmi nedostal a užili si ho na prvej PlayStation iba japonskí a americkí hráči. Tí aj vehementne porovnávajú novinku s originálom a vypisujú si na fórach, aké by bolo super, keby urobili autori radšej remake toho dielu a nešli do novej časti. Na druhej strane, európsky hráč sa nemusí boriť s minulosťou a môže ísť do hrania s úplne sviežou hlavou. Až na jeden obrovský element...

Brigandine: The Legend of Runersia je na pohľad skrytý kúsok v siahodlhej knižnici Switch, nejeden marketingový materiál ho však môže porovnávať so sériou Fire Emblem, čo je však mohutná chyba. Najmä po príchode poslednej časti Three Houses, ktorá prekopala viaceré elementy série a dokonca aj žánru taktických stratégií. Brigandine je hutná takticko-strategická hra, ktorá ponúka veľa obsahu, ale aj na japonské pomery (ktoré mám relatívne zvládnuté) veľmi pomalé tempo, takže niektoré fázy sa ťažkopádne prechádzajú. A dokonca ani boje nemajú taký náboj, aký by ste čakali.

V zásade vás čakajú veľké kampane a vojna šiestich národov, pričom mnohé z nich majú aj artefakty zvané Brigandine (odtiaľ názov hry). Každý národ by chcel ovládnuť čo najväčšiu plochu kontinentu, ale v tom sa mu snaží brániť iný – štart na iných častiach máp je zrejmý. Autori napísali aj zaujímavé dôvody pre štart ústrednej vojny: séria zvláštnych udalostí ženie každý národ do vojny, niekomu zomrel vládca, inde zmizol prezident alebo prebieha občianska vojna či revolúcia. Každý národ je aj sčasti pútavý tým, že má iné usporiadanie vlády (niekde sú králi a princovia, inde prezident alebo len veliteľ) alebo dokonca viery. To sa celkom dobre využíva v deji, lebo niekde nájdete usporiadané armády pod jasným vedením a inde skôr divoké zoskupenia, ktorým ide čisto o zisk z boja.

Brigandine obsahuje dve zásadné fázy hry: plánovaciu a bojovú/realizačnú. Ak sa radi prehrabávate v štatistikách a obstojnej grafike, plánovacia časť s robustnými tutoriálmi vás poteší najviac. Nájdete tu rôzne povolania, armády a ich veliteľov (tzv. Rune Knights) a máte viaceré aktivity na výber: čistý boj, naháňanie úlohy alebo diplomatické snahy. Mapy sú často veľké a vidíte na nich rôzne skupiny, tak sa snažíte angažovať ich čo najviac a potom čakáte na to, ako sa im bude dariť. Hoci je ideálne miešať všetky aktivity dokopy, v prvých hodinách som sa najviac venoval len bojom, ale tie môžu byť zradné, ak narazíte na silnejšie armády. V tom smere je lepšie naštudovať si šance voči protivníkom, lebo obťažnosť vás veľmi nešetrí – nečakajte zázraky pri početnej presile, tam určite stratíte vojská či jednotky. Ale aj pri vyrovnaných šanciach má nepriateľ často navrch. Akurát je škoda, že úlohy či diplomacia slúžia skôr do počtu a nemáte v nich veľa realizácie, skôr si počkáte na výsledok a dúfate, že bude lepší ako v tých tuhých bojoch.

Bojová časť sa približuje klasickým ťahovým súbojom, ktoré poznáte z iných strategických RPG. Na oboch stranách sú solídne poskladané armády, avšak tu spestrené rôznymi fantasy jednotkami alebo aj ich špeciálnymi vlastnosťami. Variabilita je pomerne vysoká, aj po niekoľkých dňoch stále narazíte na zaujímavý typ bojovníka či príšeru, ktorá sa snaží brániť isté územie alebo veliteľa. Lenže zatiaľ čo pohľad na jednotky a bojisko je celkom potešiteľný, samotné boje sú ukrutne naťahované a chýba im potrebná dynamika. Nejeden ťah sa neskutočne vlečie, bez problémov trvá medzi 5 a 10 minútami a po istom čase strácate chuť hrať ďalej. Možnosti jednotiek sú síce výborné a pokiaľ máte aspoň istú šancu vyhrať, určite sa chcete dostať aspoň na koniec boja a splniť úlohu. Ale je to neskutočný žrút času a bez väčšej dynamiky sa motivácia postupne vytráca.

Jednotky sú pritom krásne animované a ich paleta úderov je výborná: môžete kombinovať boje na blízko, do toho zapojiť luky či kuše, osoliť to dobrou mágiou či rôznymi plošnými efektmi. Akurát po čase sa ukáže aj interface sčasti nevľúdny a oproti Fire Emblem či iným titulom tu skrátka nenájdete ten potrebný náboj. Zároveň titulu chýba aj istá štylizácia alebo nejaký punc originality, ktorým by sa vymkla iným hrám v žánri – napríklad Valkyria Chronicles mala skvelý dej, grafiku i prostredia – ale oproti nim je Brigandine iba ďalšia hra, kde sa mastia rozličné národy o kúsky máp.

Koncept tejto hry sa ukazuje byť výborný, ale čím dlhšie sa ponárate do jednotlivých bitiek, tým viac sa vytráca chuť hrať. Pritom všetky herné pravidlá fungujú, hra nemá zásadné nedostatky, je funkčná a má zaujímavú grafiku. No niekedy máte pocit, že by bolo lepšie, aby celú túto porciu práce dostalo do vienka iné štúdio, ktoré by dokázalo vytiahnuť hru ešte vyššie. Môžete skúšať hru za ďalšie národy zo šiestich a dočkáte sa ďalších jednotiek, iných bojových pozícií a možno vás zaujmú aj kúsky deja, ale nestačí to.

V Brigandine je krásne vidieť, ako jednotlivé zložky dobre fungujú – námet, národy, motivácie, jednotky, plánovanie i boje. Ale keď ich dáte dokopy, nespája ich niečo extra a nedostaví sa ďalšia chuť hrať ďalej – či kvôli ďalším možnostiam, vyústeniu deja alebo inej motivácii. Takže na Brigandine sa môžete pozerať ako na celkom dobrý titul, ktorý má v žánri dobrú pozíciu (a najmä nie je preplnený), ale v rámci celej hernej produkcie má náročnú situáciu. Pre fanúšikov môže byť dobrou voľbou, no aj u nich sa zrejme vytvoria dva tábory. A neznalosť značky u nás je tiež ešte výzva...