Strašidelné hry majú dostatok záujemcov o desivé zážitky a tie chce ponúknuť aj 2D  rolovacia adventúra Re:Turn. S takýmto typom hier sú už všetci fanúšikovia Silent Hill série dobre oboznámení, málo ľudí je však oboznámených špecificky s týmto drobným, nenápadným indie hororom.

Re.Turn – One Way Trip sa väčšinu hernej doby odohráva v starom vlaku, ktorý bol počas vojny zbombardovaný a vy sa v úlohe Saki pokúsite odhaliť všetky jeho tajomstvá a zachrániť pritom svojich priateľov. Zároveň sa budete pravidelne vracať do minulosti ako duch a preskúmavať tento vlak počas vojny, spoznávať jednotlivých pasažierov a hľadať súvislosti medzi minulosťou a prítomnosťou.

Príbeh je vcelku dostatočne pútavý a naprieč hrou vo vás bude postupne vznikať pocit, že ste v tomto vlaku už ako doma, ale zároveň vám jeho súčasný stav a veci, ktoré sa v ňom dejú, naháňajú hrôzu. Nanešťastie, hoci atmosféru hra buduje veľmi dobre, niektoré udalosti nie sú nikdy vysvetlené a nedávajú zmysel. Napríklad v jednej časti hry sa vo vlaku zrazu pod nohami Saki zjaví priepasť vyžarujúca červené svetlo, ktorá nemá absolútne žiadny súvis či už s mentálnym stavom Saki, alebo s trápením, ktorým duchovia pasažierov stále prechádzajú a ani so žiadnym iným aspektom hry.

Sakina skupinka kamarátov je veľmi jednotvárna – Yuuta, tichý, milý a nevinný, Sen, Sakiin snúbenec, arogantný, necitlivý atď. Na druhej strane postavy ako Eiji alebo Kiyo, majú viac komplexné vzťahy a medzi pasažiermi celkovo jestvuje veľa drámy a napätia. Dvaja zaľúbenci, ktorým, žiaľ, rodičia veľmi neprajú, postaršia dáma, ktorej vadí v podstate každý vo vlaku okrem nej samotnej a zoznam pokračuje. Jediným sklamaním je asi Ayumi, ktorá mala veľký potenciál, ale prakticky nulový dopad na príbeh.

Vo výsledku sú však časti odohrávajúce sa v súčasnosti ťahané ponurou atmosférou a hudbou, ktorá sa mi počas hrania veľmi rýchlo dostala pod kožu. A hlavne zaujme fakt, že naprieč hrou vidíme všetky časti vlaku, od kabín a toaliet až po jedáleň, ako v ich pôvodnom, vyšperkovanom stave, tak aj niekoľko rokov po vojne. Vtedy sú  zničené, zaprášené, všade tečúca krv a zarastené. Zatiaľ čo vlaku vo vojnovom období pridávajú na hodnote postavy, milučká hudba plná ako veselých, tak aj smutných pianových melódií a očiam lahodiaci vizuál – pestrá farebná paleta a dojem novoty a modernosti celého vlaku.

Hoci som vychvaľoval atmosféru, samotný hororový aspekt hry má veľké problémy. Konkrétne fakt, že všetky „ľakačky" sú veľmi predvídateľné, keďže sa dejú počas naskriptovaných momentov a nikdy počas hrania. Naprieč hrou budú na Saki útočiť monštrá v tvare yetiho so žiariacimi červenými očami, ktoré sú pozostatkami hnevu pasažierky Kiyo voči jej snúbencovi Eijimu. Je to otrepaný koncept a navyše ani nie je spracovaný veľmi dobre a je priveľmi doslovný namiesto toho, aby sa viac pohral so psychikou postáv. Ibaže tu len doslova zanechá vo vlaku smiešne vyzerajúce príšery. Aby toho ale nebolo málo, aj tento koncept úprimnosti vo vzťahoch hra na samotnom konci zahodí.

Hra pozostáva z intra a desiatich kapitol, každá plná predmetov, ktoré treba nájsť a puzzle na vyriešenie. Vcelku sedí zasadenie do vlaku, keďže je to v podstate jeden dlhý, lineárny level bez akýchkoľvek vyššie položených lokácií, čo sa dá všetko krásne hodiť do 2D. Gameplay pozostáva z utekania zľava doprava a neustáleho otvárania inventára a skúšania každého predmetu všade, kde sa dá pre prípad, že by hráč vynechal nejakú interakciu a za trest zostal zaseknutý v jednej pasáži aj hodinu. Aspoň v kontexte dáva zmysel, že by si Saki vo svojom batohu so sebou všade nosila veci ako páčidlo a nožnice pre prípad, že by sa jej ešte zišli.

V posledných pár kapitolách však nastane trend, kedy hráč získa nejaký predmet a hneď v ďalšej lokácii ho jednorazovo využije, čo z môjho pohľadu zbytočne naťahuje hru. Možno by skôr pomohlo nájsť starším veciam nové využitie a prehľadávaniu prenechať skôr budovanie sveta a interakcie medzi postavami. Tie sú, našťastie, aj teraz dobre spravené – zmeny na vlaku a neprirodzené javy postavy komentujú, pričom Saki ich všetky vysvetľuje, keďže sa väčšinou udiali v predošlej kapitole priamo pred jej očami. Dialóg ako taký je, s výnimkou intra, dobre a uveriteľne napísaný.

Hádanky tiež nie sú žiadna sláva – často podivné a nezreteľné stopy a opäť tu zasahuje problém neustáleho a únavného pobehovania po celkom vlaku. Znovuhrateľnosť existuje pre tých, ktorí chcú odhaliť všetky tajomstvá v príbehu a porozumieť každej metafore a významu každého vystrašenia, ale táto vôľa u mňa veľmi nejestvuje, v dôsledku otravnej hrateľnosti a mnohých problémov, ktoré má samotný príbeh.

Stojí Re:Turn za zahranie? Nuž, Red Ego majú rozhodne veľa talentu a potenciál, lenže ich prvotina sa zatiaľ nepribližuje žiadanej kvalite. Stojí to však aspoň za jedno zahranie, ak ste veľkými fanúšikmi hororov - tento má dostatočne bohatú atmosféru a pútavý príbeh na to, aby ste si ho aspoň ten jeden raz užili. Príbehová časť sa niekam dostáva, ale hrateľnosť ešte nie je úplne tam, kde by mala byť. Rozhodne si však nechajte Red Ego vo výhľade.