Ako už býva u mindless akcií zvykom, namiesto logických hádaniek ponúkajú hráčom množstvo rozmanitých prostredí, vďaka ktorým sa zmažú aj tie najväčšie nedostatky hry (stačí napr. spomenúť úžasnú variabilitu levelov v Painkillerovi). Nanešťastie, toto pravidlo spĺňa HellForces len z polovice. Vašu strastiplnú púť začínate na nemenovanom zdemolovanom sídlisku, ktoré pripomína všetko iné, len nie miesto vhodného trvalého bydliska. Horiace autá, polorozpadnuté budovy, všade samá suť... skrátka, apokalypsa ako vyšitá. Aspoňže sa v tejto deprimujúcej lokalite dlho nezdržíte, inak by vám jej pochmúrnosť mohlo ľahko začať liezť na mozog. Vaše ďalšie kroky teda povedú cez miestny park, kanalizáciu a podzemné katakomby až do základne príslušníkov sekty, ktorá vo svojich útrobách skrýva tajné výskumné labáky, dejiská pokusov najvyššieho stupňa utajenia. A práve tu náš hrdina objaví prototyp teleportačného zariadenia, pomocou ktorého je jeho telesná schránka behom okamihu prenesená do inej dimenzie, až príliš okate kopírujúcej designy Xenu z Half Life-u jednotky.

Musím vám na rovinu povedať, že niektoré z prvých prostredí boli až neskutočne atmosferické a ešte teraz mi behá mráz po chrbte, keď si spomeniem na klaustrofobické stoky, či mŕtvolami posiate katakomby, ktoré tvorili akési základy prekliatej katedrály. Iste ste si ale všimli, že spomínam len levely v našej realite a verte mi, mám k tomu pádny dôvod. Totižto, vstupom do inej reality akákoľvek zábava konči, pretože tamojšie levely sú až neskutočne odfláknuté a slovo level design sa ich ani v najmenšom netýka. Osobne som posledné sériu misií prechádzal len z donútenia a stále nemôžem pochopiť, ako mohli autori tak trestuhodne spackať inak zaujímavo vyriešené zakončenie titulu. Ďalšia vec, ktorá mi počas hrania zožierala nervy, boli skákacie pasáže, posúvajúce slovo stupidita na novú úroveň. Práve skákanie vám prvý krát ukáže aj temnú stránku HellForces, ktorou je žiaľ bohu nedokončenosť titulu. Nemožnosť poriadneho skoku ma často krát donútila až prerušiť hru, taký frustrujúci zážitok to bol. V súvislosti s misiami sa sluší aj spomenúť, že hra má štandardnú hraciu dobu a ak zvolíte strednú obtiažnosť, mali by ste pri nej vydržať nejakých tých 10 hodín.

Aj keď sa pôvodne plánovalo umiestniť príbeh do pekelných sfér, autori sa neskôr rozhodli predsa len znížiť stupeň podobnosti s Painkillerom a z toho dôvodu sa s väčšinou príšer, prezentovaných na ranných screenshotoch, počas hrania nestretneme. To ale neznamená, že by tamojšie obyvateľstvo nejako výrazne utrpelo. Ba naopak, musím uznať, že počas vašej výpravy narazíte na skutočne rozmanitú zmes nepriateľov a z tohto hľadiska nemám hre absolútne čo vytknúť. Nechutne zdeformovaní zombies na tisíc spôsobov (obzvlášť hnusný je variant obludného mäsiara so sekáčikom na mäso), viacero typov gangstas, nesmú chýbať ani elitné jednotky New Dawn Churchu na čele s agent-style vedúcimi a nakoniec sa dočkáte aj niekoľkých mimozemských foriem s nezbitými zelenými mužíčkami. Skrátka, výber protivníkov sa skutočne podaril a nebyť nedoladenosti hry, určite by pre vás každý jeden z nich znamenal parádnu výzvu. Takto sa ale pripravte na ich nevyváženosť, ktorej kraľuje pochybná umelá inteligencia. Tá sa v určitých okamihoch predvádza v najlepšom slnku, prezentovanom v podobe ľudských protivníkov, používajúcich množstvo úhybných manévrov ale v ďalšom okamihu na vás bezhlavo pošle stádo nepriateľov, prahnúcich jedine tak po vašej krvi, nehľadiac na zachovanie svojho ja. Ďalší problém nastane pri výdrži jednotlivých živočíšnych druhov, kde vojak z povolania skape už po druhej guľke, zatiaľ čo vetchý zombík vydrží aj niekoľko sekundovú sústredenú paľbu. Vrcholom nevyváženosti sú bossovia a musím sa priznať, že bez božskej moci (rozumej GOD mode) by som nemal šancu zdolať raketometnú Linn, pred ktorej raketami som nielenže nemohol uniknúť, ale navyše jej likvidácia zabrala pekných pár minút intenzívnej paľby. Fakt netuším, ako sa s tým popasujú poctiví hráči ale zabiť tú osobu bez nelegálnej pomoci bolo priam nemožné. Ako teda vidíte, HellForces trpí jasným syndrómom predčasne vydaného titulu, o čom sa presvedčíte aj s nasledujúcich riadkov.

 Ako som už teda písal, hra na vás pošle obrovské množstvo nepriateľov, proti ktorým by vaše holé päste veľa nezmohli a tak sa cestou k víťazstvu dostanete k poriadne veľkému arzenálu. Samozrejme, že úvodné okamihy hry budete prežívať v spoločností zbraní na blízko (olovená trubka, nožík, veľmi účinný sekáčik a nakoniec aj mačeta) ale veľmi skoro sa stanete vlastníkmi prvých palných vecičiek, s ktorými bude váš život predsa len ružovejší. Okrem trojice malorážok (Walther P99la, H&K MK 23 a colt Python MK2) sa tešte aj na viacero poriadnych pufátok (spomeniem napr. H&K MP6, AK-117G či lahôdku v podobe ťažkého guľometu M249), nechýba ani raketomet a experimentálna plazmovka a neskôr sa ku slovu dostane aj dvojica ufónskych vynálezov. Skrátka, variabilita zbraňovému vybaveniu rozhodne nechýba, horšie je to už s účinnosťou jednotlivých kúskov. Nemohol som napríklad pochopiť fakt, že na skolenie toho najzákladnejšieho zombíka budete potrebovať vystreliť minimálne 6 rán z Walthera, zatiaľ čo kolt ho pošle do večných lovíšť už na jeden výstrel. Podobné podivné účinky majú aj ostatné kúsky a verte mi, že v neskorších častiach hry sa brokovnica spolu s Kalashnikovom stanú vašimi najpoužívanejšími zbraňami. Zámerne tu nespomínam dvojicu rakeťák-plazma, pretože obe sú až zúfalo neúčinné a často si smrť nepriateľa vyžiada aj trojicu rakiet, ktoré sú podľa herného systému ekvivalentom jednej rany z brokovnice. Skrátka, niekto tie zbrane zabudol vyladiť. Samotný odstavec by si potom ešte zaslúžila spomínaná experimentálna plazmová puška, ktorá je prakticky na nič, pretože akokoľvek som sa s ňou snažil niekoho skoliť, nikdy sa mi to ani len náhodou nepodarilo.

Dobrou informáciou pre zbraňových fanatikov je aspoň možnosť alternatívnej streľby a tak môžete kalacha použiť aj ako granátomet, či brokovnicu ako účinný flak gun (UT rulez). V súvislosti s hračkami mi nedá nespomenúť aj 19 dômyselne poskrývaných artefaktov, ktoré vám v prípade ich nájdenia dočasne zvýšia nejakú schopnosť, pri pádne vám poskytnú iné pozitívne bonusy. Cestou tak narazíte napríklad na upírie zuby, umožňujúce dočasnú regeneráciu zdravia, lietajúcu metlu Harryho Pottera, zvyšujúcu vašu rýchlosť ale taktiež aj na Lukov svetelný meč, na ktorý hra zareaguje vetou „absolutely useless objekt“ či bakelitovú mini vežu, ktorá „just play´n rap“. Vidno, že autori majú zmysel pre humor a tieto predmety vám neraz zdvihnú náladu, za čo som autorom nesmierne vďačný.

Je na čase, aby sme sa pozreli na technickú stránku titulu HellForces, ktorá je všetko iné, len nie dokonalá. Veľmi dobrým dojmom pôsobia modely jednotlivých postáv a monštier, ktoré sú aj dostatočne detailné, takže pri pohľade na nich nebudete bádať žiadne príznaky béčkovosti. Úroveň detailov prostredí už tak úžasná nieje a až na pár výnimiek sa bude jednať len o šedý priemer. Veľmi dôležitá súčasť dnešných FPSiek je fyzika a verte alebo nie, HellForces má implementovanú aj túto vymoženosť. Tá síce nedosahuje kvalít HF2 ale postavy a väčšina objektov sa správajú takmer ako v reáli, takže aj z tohto hľadiska sa jedná o jasný nadpriemer. Je ti ale jedno ALE. Sú ním takmer neexistujúce animácie, vďaka ktorým sa postavy pohybujú takmer staticky (skrátka, vidíte postavu niekde v diaľke a v tej istej póze sa zrazu objaví pri vás). Zo začiatku som si myslel, že chyba je v mojom hardwari ale keď na mňa postava zaútočila v tej iste póze kdesi ku koncu hry, prestalo to byť už aj smiešne. Skrátka, Buka Ent. pravdepodobne akosi prekročila plánovaný rozpočet a tak sa vydavateľ rozhodol useknúť zdroj financií, vďaka čomu na prepracované animácie už nedošlo. Chudobou trpí aj audio stránka titulu, ktorá by si rozhodne zaslúžila profesionálnejší prístup a nezachráni ju ani pár dobre nasamplovaných výstrelov či občas kvalitný dabing hlavnej postavy. Ďalším a neodvratným dôkazom urýchleného vydania hry sú aj in-game lišty, ktoré pôsobia neskutočne trápne a do A titulu sa nemali v žiadnom prípade dostať (dokonca aj taký Mortyr ma elegantnejší health bar, než dnes recenzovaný titul). Medzi posledné veci, ktoré by vás mohli ešte zaujímať, je hra viacerých hráčov, ktorá ale okrem Deathmatchu a Duelu neponúka nič zaujímavé, o čom svedčí aj žalostný počet máp, ktorých je dokopy 3.