Ako často pri hraní nejakej hry vyslovujete želanie, aby toto bolo trošku inak, toto bolo lepšie dotiahnuté, toto bolo spracované len o kúsok lepšie a hneď by sa priemerná hra zmenila na dobrú, ak nie na výbornú? Je MetalHeart: Replicant Rampage (MH), vytvorený štúdiom Numlock pre ruskú distribučnú spoločnosť Akela vzorným príkladom takéhoto titulu, alebo sa naopak všetko v tejto hre vyvíja ako po masle? Ak ste si už pozreli záverečné hodnotenie, je vám odpoveď zrejmá. A v nasledujúcej recenzii si zdôvodníme, prečo to tak je.

Vesmírna loď Gloria letí na pravidelnej obchodnej linke, všetko prebieha normálne, systémy pracujú na 100% a posádka je v poriadku. Kapitán lode Lanthan a jeho zástupca, resp. zástupkyňa Sheris, si užívajú pokojnú plavbu, keď tu sa zrazu bez varovania pred Gloriou otvorí priestorová anomália a loď začne spolu s okolitými asteroidmi vťahovať do svojho stredu. Lathan a Sheris sú nútení nasadnúť do záchranného modulu a vydať sa napospas osudu. Po nie príliš vydarenom pristávacom manévri sa ocitajú na povrchu nehostinnej planéty Procyon, zastrčenej kdesi v kúte slnečnej sústavy s jedinou myšlienkou – vrátiť sa späť do civilizovaného sveta.

Prvé sekundy z hrania sa odohrávajú v nádhernej eufórii, pretože všetko na obrazovke sa podobá legende a klasike najklasickejšej Falloutu. Prostredie planéty vyzerá ako Zem po nukleárnej katastrofe a v okolí stroskotaného modulu pobehujú zmutované škorpióny. Dokonca aj postavičky hlavných hrdinov, užívateľský interface, ktorému dominujú sloty pre dve zbrane a zelené guličky reprezentujúce akčné body, ťahový systém, to všetko pripomína božský Fallout. Lenže prvý dojem zvykne klamať a platí to aj v prípade Metalheart.

Ako ste si už iste domysleli, MH je ťahová RPG, kde hráč (spočiatku) dostáva pod kontrolu dvojicu vesmírnych dobrodruhov s úlohou dostať ich z bohom zabudnutého Procyonu. Pohyb v meste sa odohráva v reálnom čase, hrdinovia sa rozprávajú s obyvateľmi, nakupujú a predávajú zbrane, či vybavenie alebo plnia questy. Na presun medzi mestami slúži globálna mapa celej planéty, na ktorej je váš tím krúžkom a jednoduchým kliknutím sa presunie do zvolenej destinácie. Najzaujímavejšou časťou sú samozrejme boje, ktoré prebiehajú v ortodoxnej ťahovej podobe. Každá postava má určitý počet akčných bodov (ich počet závisí od vlastností) reprezentovaných zelenými guličkami v dolnej časti užívateľského interfaceu. Jednotlivé úkony (vybranie zbrane z inventára, streľba dávkou, hodenie granátu, použitie lekárničky) vyžadujú iný počet akčných bodov. Po minutí všetkých bodov celého tímu končí kolo hráča a začína kolo nepriateľov riadených počítačom. Klasika.

Systém perkov z Falloutu bol v MH nahradení implantátmi. Ako správne tušíte, na výber je niekoľko rôznych implantátov, ktoré sú určené na rôzne časti tela a po ich aplikovaní postava získava špeciálne schopnosti (videnie cez steny, rýchlejší pohyb, vyššia odolnosť a pod). Implantáty sú rozdelené do troch skupín podľa účinnosti a ich použitie závisí od inteligencie postavy. I keď som sa snažil plniť všetky postranné questy, nepodarilo sa mi so žiadnou postavou dosiahnuť v kolónke inteligencia žiadanú hodnotu 80, a teda som si nevyskúšal žiadny implantát tretej triedy. Navyše, implantátov je žalostne málo a tie najlepšie majú veľkú spotrebu tactonia (vysvetlím neskôr), takže ich používanie nemá takmer vôbec zmysel.

I keď na prvý pohľad Procyon vyzerá neobývane, postupom hry sa na planéte stretnete s ľuďmi, cyborgami a mutantami. Tieto tri frakcie žijú v neustálom napätí a vzájomnej nenávisti. Navyše celý Procyon je pod vládou všemocného impéria, pretože len na tejto jedinej planéte v celej Galaxii nachádza tactonium, látka umožňujúca fungovanie kybernetických implantátov v ľudskom tele (žeby inšpirácia Herbertovou Dunou?) No a aby toho nebolo málo, medzi domorodcami sa šíria správy o starodávnych Nomádoch, žijúcich uprostred púšte.

Najväčšie mesto na planéte, Fortune City, do ktorého sa dostanete takmer ihneď po stroskotaní, ponúka základné questy typu odnes niekomu niečo, od niekoho niečo získaj, niekoho zabi a podobne. Questy (okrem hlavných) sú neustále generované, takže tá istá osoba vám môže dať aj 10 podobných úloh za sebou. Po odchode z Fortune City sa dostanete do mesta cyborgov, osady mutantov, navštívite Nomádov a finále sa odohrá v tajnej základni impéria (kde sa zároveň ukáže, že nie všetci zlí, sú skutočne zlí a opačne). Odvíjanie príbehu je striktne lineárne, nie je možné si vyberať spôsob plnenia jednotlivých misií. Sem-tam narazíte na logickú hádanku, ale nemusíte sa báť, že by vám z nich v tomto teple explodoval mozog. Jedná sa o jednoduché úlohy typu nastav tri spínače, prípadne zaťaž správne miesta na podlahe.

Aká by to bola RPG bez levelovania charakterov a zvyšovania ich vlastností. Tu sa MH drží zabehaných postupov. Za plnenie questov a elimináciu nepriateľov sa postavám pripočítavajú experience body. Ak ich súčet prekročí určitú hranicu, postavička sa dostane na vyšší level a dostane 5 bodov, ktoré môže rozdeliť medzi rovnú desiatku vlastností (obratnosť, sila, šťastie, zdravie, tolerancia na implantáty, sniper, inteligencia, ochrana, vôľa, výdrž). Na začiatku hry si nie je možné vygenerovať postavu podľa vlastného uváženia, ale každá postava dostane 25 bodov, ktoré si môžete ľubovoľne rozdeliť.

Od hry podobného zamerania by sme očakávali veľké množstvo rôznych tradičných aj exotických zbraní. Bohužiaľ to tak nie je. Po zabití prvých pár vojakov budete mať dosť peňazí na zakúpenie toho najlepšieho a do konca hry to nebudete musieť vymeniť (ani nebude za čo). V hre je veľmi málo typov zbraní (cca 8 projektilových zbraní, 2 laserové, nejaké raketomety, zopár chladných zbraní) + niekoľko typov granátov (nikdy som ich nepoužil). Aj s ohľadom na to, že to najlepšie sa vám dostane do rúk už takmer na počiatku hry musím skonštatovať, že hra je NEUVERITEĽNE ľahká. Paradoxne najťažšie sú úplne prvé boje so škorpiónmi a počiatočné strety s imperiálnymi vojakmi. Za všetko hovorí fakt, že záverečného bossa som zložil dvoma ranami.

Mimo Lathana a Sheris môžete do tímu prizvať takmer ľubovoľného obyvateľa Procyonu (podľa toho, aké máte s danou frakciou vzťahy). Niekedy je naverbovanie ďalšej postavy nevyhnutné pre pokračovanie v queste (napr. zvárač sa musí postarať o zamrežovaný vchod do podzemného sejfu). Ja som do partie pribral cyborga Croma a ak vám môžem poradiť, nerobte to. Crome nevie bežať a aj keď ho vybavíte implantátmi na rýchlu chôdzu, jeho pohyb je pomalší ako pomalý. Častokrát som pri čakaní, kým sa Crom dostane z jedného okraja mapy na druhý, kde už na neho netrpezlivo čakal zvyšok skupinky, rozmýšľal, prečo som ho už dávno nevyhodil. Nuž, pomerne veľa unesie a bolo mi ľúto nechať ho samého uprostred púšte :). Postavy okrem behu zvládajú aj plazenie a kľačanie, ale až na jednu výnimku som tieto „vymoženosti“ nikdy nepoužil.

Oficiálne fóra hry sú plné otázok a nespokojných dotazov hráčov hry, ktorí sa sťažujú na bugy, prípadne si nevedia poradiť s nejakým questom. Veľmi častým problémom býva, že si hráči nepreštudujú manuál a (keďže to nie je vysvetlené v tutoriále) tým pádom nevedia, že verbovanie do tímu sa uskutočňuje podržaním ALTu a kliknutím na danú osobu. Taktiež sú niektoré questové predmety len tak pohodené na zemi a totálne splývajú s prostredím a tak neostáva nič iné, ako prechádzať obrazovku kurzorom milimeter po milimetri. Často sa stáva, že sa počítač počas nepriateľského ťahu zasekne a neostáva nič iné, než load. Možno sa isté veci upravia po aplikovaní patchu, lenže hoci ruská verzia sa dočkala už štyroch záplat, ich anglická verzia je stále v nedohľadne. Autori sľubujú odstránenie bugov a taktiež vybalancovanie hrateľnosti.

Aj k technickému spracovaniu mám niekoľko výhrad. Samotná grafika je síce príjemná a určite neurazí žiadneho priaznivca tohto žánru. MetalHeart je koncipovaný ako hra s 2D izometrickým pohľadom na scénu, takže sa nedočkáte žiadnej rotácie ani zoomu kamery, čo by som skôr označil za plus. Prostredia sú staticky renderované, pričom kvôli oživeniu sa na každej obrazovke (rozumej lokácii) objavuje aj nejaká animácia, napr. točiace sa guľometné vežičky, pohybujúca sa para atď. a celkovo pôsobia príjemným (v grafickom zmysle) dojmom. V tomto prostredí sa pohybujú postavičky, ktoré sú už ale spracované priemerne, rovnako ako ich animácie. Aj na hlavných hrdinoch je minimum rozpoznateľných detailov a NPC sa podobajú ako vajce vajcu. Úplne mizerne sú spracované efekty výbuchov, takú oranžovo-žltú machuľu by nakreslilo aj 6 ročné dieťa v paintbrushi a netrvalo by mu to viac ako 3 minúty. K lepšie zvládnutým efektom patrí striedanie dňa a noci na Procyone. Pozitívne hodnotím snahu autorov o ozvláštnenie hrania, ak máte práve aktívnu postavu mutanta (celá obrazovka zčervenie) alebo cyborga (obrazovka je modrá), lenže tieto efekty postupne začnú nudiť a v neskorších partiách hry aj vadiť a nanešťastie sa nedajú vypnúť.

Hudby je v hre pomenej, je príjemná a nevtieravá, dokonca sa sem-tam hudobníci presne trafili do prostredia a tak hudba podfarbuje atmosféru. Bohužiaľ, technické problémy sa nevyhli ani audiostránke hry: hudba sa vypne po vstupe do menu, po odchode z menu sa však zapne až o hodnú chvíľu. No a úplne ma dorazila (ne)kvalita nadabovania. Nahovorenie MetalHeart má veľmi ďaleko od profesionálneho dabingu, a to nie len tým, ako nezáživne postavy rozprávajú. Majstri zvukári totiž zabudli zostrihať niektoré stopy a tak sa počas rozhovorov stane, že sa „herec“ pri čítaní textu zakokce, potom sa sám na sebe zasmeje a začne čítať text od začiatku. Neodpustiteľné!

Ak by som mal túto recenziu skončiť v takom duchu, ako som ju začal, skonštatoval by som, že pri hraní MetalHeart som podobné želania vyslovoval až príliš často. Príliš veľa nedotiahnutých vecí, príliš veľa nedopracovaných dobrých nápadov a príliš veľa technických chýb neodvratne hru stiahli do priepasti zvanej „priemerné hry“. A pritom stačilo tak málo, možno ešte pár týždňov testovania. Nič sa nedá robiť, na pomyselnom tróne RPG hier stále pokojne sedí Falloutu (spolu s Baldurs Gate) a my si na jeho zosadenie budeme musieť ešte počkať. Otázne je, kedy sa dočkáme, a či vôbec...