Nie je to tak dávno, čo sme mali na webe štatistiky tržieb štúdia Timi Studios. To má na konte Call of Duty Mobile alebo Arena of Valor. No hlavne má na konte miliardy dolárov zo svojej mobilnej produkcie, keďže ich tržby boli minulý rok väčšie ako celý Activision alebo celá EA. A vy sa ešte stále sami seba pýtate, prečo vydavatelia svoje známe značky tlačia do mobilných hier? No kvôli vidine podobných tržieb. A určite si Activision od svojej mobilnej novinky Crash Bandicoot: On the Run! sľubuje podobné divy vo finančnej správe.

Mnohí si ale teraz asi kladiete otázku, prečo píšem o novinke, keď o hre čítate prakticky už rok a už dávno sme tu mali správy o tom, že hráči môžu hru hrať. Mobilný trh funguje trošku inak. Vydávanie hier neraz využíva takzvaný soft launch model, kedy vydavateľ vyberie niektoré trhy, kde hru vydá, no do širšieho sveta ju nepustí. Sú to špecifické trhy s lacnejšou akvizíciou hráčov, kde si môžu otestovať mechaniky, spôsob monetizácie, reakcie hráčov, jednoducho všetko, čo robí rozdiel medzi úspechom a neúspechom. No a mobilný Crash to testoval posledný rok, až u nás vyšiel v podobe, aká má vyhovovať hráčom na západných trhoch.

Podobne ako ja môžete mať predsudky voči mnohým mobilným hrám, no nedá sa uprieť, že fungujú. Príkladom môžu byť mnohé endless runner hry, napríklad Temple Run séria, prípadne Subway Surfers. V týchto a aj iných podobných hrách sa inšpiruje práve tento Crash. Trochu pripomína staré Crash hry na PS1 a prvé momenty s ňou vôbec nie sú zlé, ale čím viac času s ňou strávite, tým viac sa um vzďaľuje. A tým viac by ste si želali, že ak už máte hrať Crash hru na telefóne, nech to je na telefóne s tónovou voľbou, kde tlačidlom 1 idete vľavo, tlačidlom 2 zas vpravo a 9 skáčete. A určite by vás to aj vyšlo lacnejšie, ak by ste sa dovolali do Maxihry.

Mobilné štúdio King však len nevykradlo iné žánrovky. Prišlo aj s vlastným príbehom, kde nechýba Crash, Coco a na druhej strane Neo Cortex s armádou prisluhovačov. Dvojica hrdinov má však tentoraz výraznejšie náročnejšiu situáciu, keďže nebojujú len proti jednej armáde, ale proti nepriateľom naprieč multiverzom. Crash a Coco ich tak musia poraziť, zatvoriť portály medzi jednotlivými univerzami a eventuálne sa aj porátať s Cortexom. Ak dovtedy s hrou vôbec zostanete a neotrávi vás nekonečným grindom.

V mnohom hra naozaj pripomína Crasha v ére Maxihry, keď postavička sama bežala vpred a hráči ovládali len to absolútne minimum. Podobné je to aj tu, keďže Crash sám beží vpred a vy postavu ovládate ťahaním prsta po displeji. Potiahnete vpravo a postava ide doprava, potiahnete vľavo a postava beží doľava. Potiahnutím hore vyskočí, potiahnutím dole zas využije šmyk, no a ak potiahnete hore a následne dole, Crash vyskočí a hodí sa o zem. No a nakoniec je tu aj jednoduché ťuknutie do displeja, pri ktorom sa postava roztočí. Teda mechaniky, ktoré poznáte aj zo základných Crash hier, no tu je to všetko pod vaším palcom. Doslova.

A naozaj to hrateľnostne nie je až také zlé. Uvedomte si, že toto nie je hra, ktorú by ste si doma zapli a strávili pri nej hodinu či dve. Toto je hra na hranie niekde vonku medzi dvoma zastávkami MHD a ak už si ju doma pustíte, tak je to spravidla na tých pár minút v jednej konkrétnej miestnosti a obývačka to nie je. A na tých pár minút hra vie zabaviť, pričom ani nemusí byť nejako veľmi originálna. Nemyslím tým len fakt, že hra vykráda Temple Run a ďalšie, ale aj to, že sa nesnaží priniesť niečo nové v porovnaní s pôvodnou trojicou hier na prvú PlayStation. Jednoducho beháte, roztočením likvidujete nepriateľov a aj debničky a tiež stále zbierate Wumpa ovocie. Rozdiel je ten, že tu vám sto kusov ovocia nepridá život. Na životy sa tu totiž nehrá a ak sa vám náhodou v nejakom leveli podarí zomrieť, na checkpoint sa dostanete po pozretí reklamy (alebo po zaplatení formou kryštálov).

Veľmi sa mi páči, že aj keď sú levely horizontálne veľmi úzke a rozdelené len na tri línie, medzi ktorými sa pohybujete pohybom prsta, tak vertikálne sú členitejšie. Nie je tu tak len jedna rovina, na ktorej štartujete, ale pomocou plošiniek, mostíkov a iných prvkov sa môžete dostať aj niekam vyššie, pričom aj tam sa môžu levely ešte rôzne vetviť. Alebo môžete spadnúť niekam dole (zase nie úplne vždy), kedy zase objavíte časť levelov aj v podzemí. Navyše sa tu levely delia na tie „príbehové“ a na tie, kde zbierate zdroje. Tie sú vetvené, môžete si v nich vyberať z rôznych ciest, aby ste sa dostali k rôznym zdrojom. No a myslím si, že dizajnovo, aj keď veľmi simplexné, to vôbec nie je zlé.

V leveloch nechýbajú rôzne pasce a tie sa líšia podľa prostredia, v ktorom sa aktuálne nachádzate. Vychádzajú pritom najmä z pôvodnej trilógie, ktorá je ikonickým štandardom medzi skákačkami. To isté sa však už nedá povedať o súbojoch s bossmi. Tí prichádzajú spoločne v pätici, keď najskôr musíte poraziť štyroch malých a následne jedného veľkého. No kým klasické Crash hry boli s bossmi vždy nápadité a chytľavé, tu je to strašná nuda. Musíte jednoducho dobehnúť na koniec levelu, kde sa musíte uhýbať generickým útokom generických postavičiek (krab, mravec...) a potom v správnu dobu ťuknúť do displeja, aby ste zoslali útok. Po úvodnej štvorici idete na hlavného bossa, ktorý je už trochu väčšia výzva, no stále ten istý nudný koncept. Akurát tu už proti vám stoja Dingodile, Scorporilla, Nina Cortex a iné známe tváre.

Často takto bojujete proti tým istým nepriateľov, hlavne v oblasti tých „minibossov“. Hra robí rozdiely akurát v tom, že raz je niekto z v toxickej variácii, inokedy v ľadovej, lávovej a podobne. A je teda len na vašej náture, ako dlho vás to bude baviť. Dookola robíte to isté a dúfate, že po tejto pätici príde ďalšia, ktorá konečne bude zábavnejšia. Prakticky celá hra je postavená len na takejto farebnej variácii.

Navyše na týchto nepriateľov nemôžete ísť len tak, ale musíte mať k dispozícii zbrane. Tie si vyrábate zo zdrojov a tie primárne získavate tak, že ich zbierate v runoch na to určených. Teda stále prechádzate dookola tie isté, aj keď vetvené levely, aby ste zbierali zelené hríby, mrazivé bobule a neviem čo všetko, z čoho si potom vyrobíte čokoľvek od skúmavky po bazuku. Teda, nemôžete ich hrať dookola. Občas tých zdrojov potrebujete fakt veľa, no ak už v nejakom rune zdroje vyzbierate, musíte počkať určitý čas, kým sa zdroje v danom leveli doplnia. Takže je hra prakticky o dvoch veciach – o grindovaní a o čakaní.

To samozrejme môžete obísť platením a nejdem hre priamo vytýkať to, že je založená na mikrotransakciách, autori predsa musia nejako zarábať. Problém je to, že zdrojov časom začnete získavať veľmi málo, potrebujete ich veľmi veľa a dokonca aj platenie za kryštály sa nestane vykúpením z toho nešťastného kolotoča. Aby ste sa dostali do tretieho sveta, chce to od vás veľa času a stráca sa pocit odmeny od hry a dokonca aj motivácie hrať ďalej. Takže sledujete notifikácie od hry v telefóne, aby ste vedeli, kedy môžete ísť na ďalší run kvôli zbieraniu zdrojov, kedy ich môžete použiť na výrobu (a čakať aj niekoľko hodín) a kedy môžete konečne ísť do nejakého konkrétneho levelu, aby ste aspoň hlúpeho chrobáka porazili.

Áno, stále si budete hovoriť, že tá hrateľnosť vlastne nie je zlá a ono to aj pomerne baví. Problém je, že sa z toho vytráca ten duch zábavnej záchodovky. Lebo keď na tom záchode sedíte a môžete si na minútku zahrať, tak zistíte, že potrebujete 15 zelených hríbov, tie vyzbierate, ale musíte 3 hodiny čakať, aby sa vám vyrobilo hento a tamto. A niekedy vtedy sa dostaví taký nepríjemný pocit, že sa sami seba spýtate, kde v živote ste spravili to zlé rozhodnutie, že teraz svoj čas trávite takto. A to pre akúkoľvek hru nikdy nie je dobrá vizitka.