Vždy keď sa objaví po dlhých rokoch nová zabudnutá hra z Japonska dorazí aj malá veľká udalosť. Na rozdiel od súčasných remakov nedokážete posúdiť jej kvality kedysi a dnes. Pristúpite k nej ako novej hre s vedomím, že vypadla z archívu. Ale Nintendo sa pre pár hier Famicom Detective Club rozhodlo vyhradiť aj väčší rozpočet, čo značí, že nebudete hrať starinu s rozpadnutými pixelmi, ale reálne novú hru s peknou grafikou, profesionálnym dabingom, no hrateľnosť i scenár datujú rok výroby pred 1989.

Aby toho nebolo málo, čakajú vás dva tituly: The Missing Heir je jednotka v sérii (a preto som ju hral ako prvú), The Girl Who Stands Behind vznikla o rok neskôr a slúži ako prequel. Pokiaľ si zaobstaráte obe naraz, čaká vás veľká dilema, ktorú hrať prvú. Ak sa budete rozhodovať, či kúpiť iba jednu, dorazí ešte zásadnejšia voľba. The Missing Heir ako debut je azda pomalší, no má veľmi dobre prepracovaný dej so serióznou sériou vrážd a udalosťami naprieč tromi generáciami. The Girl Who Stands Behind je skôr kriminálka s tínendžerským podtónom a veľká časť vychádza z diania na strednej škole.

Je sčasti prekvapivé, že hrdinom je vyšetrovateľ v tínendžerskom veku. Pri stredoškolskej krimi to tak nevadí, pri dospeláckej spočiatku bije do očí. Nehovoriac o zápletke: The Missing Heir alias chýbajúci dedič má zvláštnu prvú kapitolu, ktorá vás nemusí chytiť za srdce: hrdina trpí amnéziou, lebo spadol z útesu a teraz sa snaží postupne rozpamätať na udalosti. Zároveň sa musí ponoriť do vyšetrovania, na ktorom už začal robiť. Iné postavy ho vítajú ako známu osobu a pýtajú sa ako stihol pokročiť – a nie je ľahké im povedať, že si zrazu nič nepamätáte. Tento lacný trik sa našťastie po prvej kapitole stiahne a začnete naplno makať a odkrývať súvislosti.

Zomrela Kiku Ayashiro, 78-ročná prezidentka korporácie a čo je bizarné – stalo sa tak v deň čítania závete, pri ktorej boli synovci a neter, ale nie vlastná dcéra, ktorej má pripadnúť veľká časť dedičstva. Váš hrdina začína pátrať po okolnostiach smrti starej pani, no vyšetrovanie sa zvrtne, keď obetí začne pribúdať aj v radoch osôb, ktoré stretávate aj vy. Do toho sa stávate účastníkom legendy, podľa ktorej rod Ayashiro nahonobil majetok utrpením iných ľudí. Nenávisť však spôsobí, že členovia rodu dokážu vstať z mŕtvych a preniesť hnev na iných žijúcich. Spoznáte členov rodiny, rezidencie (upratovačka, komorník), doktora i cudzincov, obyvateľov dediny, strážnika na stanici či kňaza. Neskôr sa objavia ďalší – a našťastie máte zápisník, ktorý vám v priebehu hry vytvára záložky ku každej postave s aktualizovanými údajmi, ktoré ste zistili, ale niekedy si dajte pozor na poznámku pri fakte. Vybrané údaje sú totiž určitým svedectvom, treba ich zvážiť a chápať, v akom kontexte ste k nim dospeli.

V každom prípade vás čakajú tuhé detektívky, balansujú medzi žánrami vizuálnej novely a tradičnej adventúry. Vďaka novému vizuálu sa od intra môžete tešiť na krátke animácie s dobre vykreslenými postavami, grafikou i miestami. Atmosféra navštívených miest je výrazná: pri prvej návšteve sa ukáže názov miesta (rezidencia rodiny, detektívna kancelária, apartmán známeho, chrám s jeho správcom) a akoby fotografia. Potom sa môžete dostať dnu – veľká časť hry sa odohrá v interiéroch, rezidencia má viac miestnosti: lobby, obývačku, spálňu a môžete sa medzi nimi pohybovať. Dôjde i na exteriéry: spomínaný chrám, útes (kam často chodíte), záhrada za domom či železničná stanica (tá ma aj interiér v podobe čakárne). Lokality sú prepracované s detailmi – v obývačke je stôl, pohovka, kreslo, ale aj telefón či poznámkový blok. Na klinike môžete sledovať vyšetrovaciu časť, röntgen, kanceláriu a pod.

Interface je jednoduchý – v ľavej vrchnej časti displeja máte cca desať možností, ktoré môžete použiť. Niekedy sú k dispozícii všetky, inokedy niektoré. Hra necháva veľa rozhodnutí na vás, ale napríklad ak vyčerpáte možností dialógu a ste pripravení posunúť sa ďalej, žltou farbou zvýrazní kľúčovú tému alebo naznačí, že máte niekam cestovať (môže aj priamo napísať kam). Rovnako funguje spomínaný zápisník – žltá farba vysvieti čerstvé fakty, ktoré ste len nedávno zistili. Niektoré miestnosti od vás pýtajú skúmanie predmetov a okolia, hrdina ich komentuje – ale v celej hre ich nie je veľa.

Väčšinu hry tvoria siahodlhé dialógy, ktoré sa odohrajú na istom mieste s jednou osobou. Musíte ju ísť poriadne vyspovedať, aby ste zistili všetko podstatné. Hra priamo núka témy, ktoré máte prelúskať a niektoré položky prechádzate aj opakovane, lebo postava na prvý raz nemusí/nechce povedať všetko. Z niektorých osôb cítiť opovrhovanie či dešpekt (predsa len, kto berie vážne 17-ročného detektíva) a je na vás, akým spôsobom sa vám ich podarí presvedčiť. Nemusí sa to podariť, tak odídete s dlhým nosom – ale možno aspoň malou nádejou či štipkou informácie. Aj pri odvrknutí sa totiž môže osoba  prerieknuť správnym smerom.

Najmä nové postavy sú vítané pre konverzácie, hra núka aj 8 až 12 tém – časť odpovedí je otvorená, lebo respondenti netušia, na čo sa pýtate, ale možno 1-2 témy im rozpletú jazyk. Nehovoriac o starej pani, ktorá často zabúda a viac ako 4-5 tém pri jednom dialógu nezvládne. Ak je na mieste viac postáv, môžete sa medzi nimi prepínať funkciou Zavolať/Zapojiť – často to zaberá na stanici, kde sa striedate medzi pokojným strážnikom a stresujúcimi vidiečanmi, ktorí vás neustále varujú, aby ste do dedinky nechodili, lebo je tu tá prekliata rodina.

Niekedy môžete podporiť dialógy aj inými voľbami. Nosíte pár predmetov (pohľadnicu, doklad i foto) a funkcia Show možno vypáči postrehy pri pohľade na ne či vyčarí spomienku. Ak si postava nevie dať rady (alebo ani vy), zaberá často aj voľba dialógu Čo viete alebo Spomínať. V hrách sú aj rýdze adventúrne prvky – môžete pozerať alebo skúmať okolie (často aj obete a miesta činu), funkcia Zobrať slúži na zber predmetov z terénu: aj uchopenie telefónu, kde môžete vyťukať zistené číslo a niekam sa dovolať. Občas je aktívna funkcia Otvoriť (najmä ak vidíte dvere či nejaký zatarasený otvor). 

Na konci každej kapitoly chodíte zväčša do detektívnej kancelárie zoradiť si fakty i poznatky z daného dňa a tu je výborná funkcia Špekulácie, kde spolu s dievčinou Ayumi rozjímate čo kto zistil a spájate dôležité fakty. Po tomto dialógu sa zväčša prehupnete do novej kapitoly a vyšetrovanie ide ďalej.

Prirodzene, obe hry treba pochváliť za výborne napísaný scenár, lebo spojitosti sú neuveriteľné a tmel, ktorý scenáristi zvolili, je chvályhodný. Spočiatku môžete mať v oboch hrách výzvu pochopiť mená a zámery rôznych postáv, lebo ich je veľa a hra sa neštíti sypať ďalšie postavy, nové prepojenia a už ich je niekedy riadne veľa. Navyše sú tu japonské mená a nie úplne obyčajné – mnohí sa volajú na A alebo K (muži i ženy), v neskorších kapitolách si v nich urobíte poriadok a už cestuje do dedinky, kde sa objavujú ďalší. Na druhej strane je to skvelá vizitka – hoci budete tipovať mnohé motívy vrážd či kto má zálusk na dedičstvo, hra vás dokáže zrazu šokovať ďalším zvratom aj vo fáze, keď dúfate, že sa vám na to podarí prísť aj samostatne. Ale aká by to bola zábava vedieť koniec dve kapitoly vopred?

Famicom Detective Club sú pomerne statické hry a na tom nič nezmení ani moderný vizuál. Forma remaku je vynikajúca: pekné miesta, dobre vykreslené postavy, grafika moderná a Switch viac ani nepýta. Japonský dabing je atmosférický, každý znie inak. Kto čaká niečo dynamické, bude nemilo prekvapený – často chodíte opakovane na zhodné miesta, snažíte sa nájsť nové spojitosti s rovnakými osobami či na tie isté témy. Sú kapitoly, kedy sa hýbete medzi tromi-štyrmi miestami. Inokedy vás hra prekvapí, že idete do archívu a klikáte na regály so zväzkami, ktoré by mohli súvisieť s prípadom. A najviac vás šokuje hra, keď sa musíte pokúsiť sami napísať dedukciu! Stačí naťukať iba jedno slovo, ale gramaticky presne a vtedy už musíte presne tušiť, čo od vás chce.

Avšak ani tri dekády nedokážu zakryť mierne frustrácie v hraní, ktoré znižujú výsledné skóre. Prvým je prísne nalinkovaný systém dialógov: pokiaľ nejdete v stanovenom poradí alebo sa tri razy nepýtate na to isté či vzadu určené, neposuniete sa ďalej a hra dáva STOP. A tak niekedy klikáte tie isté voľby, skúšate rozpamätať, rozhliadať či robiť to isté. Raz sa mi stalo, že som niečo urobil v inom poradí, hra odo mňa chcela ísť naspäť a zopakovať aktivitu inde. Funguje na sériovom a nie paralelnom systéme. Druhým neduhom je hľadanie stôp tam, kde ich netušíte – nejedno telo nemá rozdelené časti, klikáte iba na jednotlivé časti a veríte, že objavíte stopu. Je to sčasti o náhode a správnom kliku kurzora. Sú to síce drobnosti, ale niekedy vás zastavujú v dobre rozbehnutom tempe. Na druhej strane, ak by sa každá hra po 32-33 rokoch hrala stále takto dobre, tých pár neduhov dokážete zvládnuť, aby ste videli finále.

Famicom Detective Club je ideálne duo hier pre milovníkov adventúr, vizuálnych noviel a japonských titulov. Má výborné scenáre, vlastné tempo, ale rozhodne sa oplatí hrať kvôli obsahu, aj keď sú to dosť statické hry a často sa preklikáte cez dialógy, postavy a obrazovky. Audiovizuálny remake sa vydaril – pod povrchom je poctivá starina, ale hrá sa na Switch veľmi dobre. Každý titul zaberie cca 12 až 15 hodín a delenie na kapitoly je ideálne aj pre chvíľkové hranie – dáte si kapitolu a zajtra ďalšie. I keď motivácia vidieť rozuzlenie je veľmi silná, takže chápem aj rýchlikov, čo budú riešiť aj hru za víkend.