Existuje niekde nejaká tajná skupinka herných masochistov, ktorí naozaj radi hrajú videohry vychádzajúce z licencie olympiády? Pre koho tie hry vlastne tvoria? Lebo mám taký dojem, že pre fanúšikov športových hier rozhodne nie. A pre nefanúšikov športových hier asi tiež nie, lebo mi napadá len málo vecí, ktoré by tu takých hráčov vedeli zaujať. A aj tá jedna, ktorá tu vždy fungovala, teda potenciál na párty s priateľmi pri nejakom tom pivku, je v Olympic Games Tokyo 2020 – The Official Video Game prakticky zabitá výrazným obmedzením lokálneho multiplayeru.

Už roky rokúce viem, čo od takejto hry čakať. Recenzoval som Peking, Vancouver a Londýn a neviem ktoré ďalšie v rámci regulárnej licencie, no a k tomu aj kopu arkádových Mario & Sonic olympiád. Aj napriek tomu som sa na Tokio tešil a je to pravdepodobne tým, že ako športový fanúšik po minuloročnom pandemickom pôste žeriem každý jeden živý prenos, ktorých je tento rok kopa, pričom olympiáda mi nesmie ujsť. Tak sa na ňu takouto hrou aspoň navnadím, no nie? No, nie.

Ale teda nech nie som len negatívny, poďme na niečo pozitívne. Olympiáda v Tokiu začne už o nejakých 20 dní a 20 hodín. Niežeby som to až tak detailne sledoval, ale hra sama v úvodnom menu obsahuje odpočet do začiatku. Takže aspoň niečo táto hra robí dobre – dáva vám na oči, kedy začne športový sviatok roka. Len je škoda, že aby ste ten odpočet videli, musíte túto nešťastnú záležitosť zapnúť. Ale zas aj úvodné intro je pekné, úvodná pieseň je síce generická, ale nepočúva sa to zle. Rozhodne vám to celé hru dokáže predať, až si sami pomyslíte, že by vás to predsa len mohlo baviť. Potom sa ale pustíte do prvých disciplín a zistíte, že ste zase v tej istej rieke, kde ste sa vykúpali už mnohokrát.

Celkovo hra obsahuje 20 disciplín, čo nie je zlé číslo. Navyše pridala športy, ktoré v sérii dlho chýbali a hráči po nich volali - to sa týka hlavne tímových športov. Avšak na druhej strane odbudli iné populárne disciplíny a tým ubudlo aj z rôznorodosti hry. Nenájdete tu prakticky žiadnu streľbu či lukostreľbu, chýba hod oštepom, úplne absentujú aj kajaky a ďalšie podobné vodné športy. Počet tak síce sám osebe nie je zlý, ale trochu už škrípe to, čo v hre je. Namiesto niektorých tímových športov, ktoré autori fakt nevedeli spracovať, mohli dať priestor tej streľbe, ktorá je jednoduchšia a dovolím si povedať, že by mohla byť aj zábavnejšia. Poďme si detailne rozobrať jednotlivé disciplíny, čo v nich funguje a čo naopak škrípe.

Začnime atletikou, ktorá je na olympiáde vždy sledovaná a v takýchto hrách je odnepamäti. A to je možno aj chyba. Od éry Track & Field alebo Summer Games sa koncept virtuálnych atletických disciplín prakticky nezmenil a stále sú len o ničení ovládačov – niečo zbesilo stláčate, niečím zbesilo kývate či točíte. A ovládač tým trpí, vy sa až tak nebavíte, no na čo je to dobré? Šprint je prakticky o jednom tlačidle, ale ak chcete ísť hlbšie, objavíte tu ešte tri mechaniky – nie veľmi podarené či komplexné a prakticky to nijako výraznejšie nemenia. 110 metrov cez prekážky k tomu pridáva výskok v pravý čas. Štafeta 4x100 je zase to isté, ale zbytočne skomplikované odovzdávaním. Akoby si autori nevyskúšali či schéma, ktorú vytvorili, je vôbec hráčsky prívetivá. Skok do diaľky je rovnaký ako v Decathlone na Atari, ibaže môžete roztlieskať divákov. No a hod kladivom ma fakt baví. Síce hlavne preto, že je jednoduché kladivo hodiť pomaly až na tribúny, ale fakt ma baví. Len z toho krútenia analógmi začnú driftovať odhadom tak pozajtra poobede.

Plavecké disciplíny sú tu dve a z nejakého dôvodu sa každá ovláda inak. 100m voľný štýl je o tom, aby ste striedavo analógy dávali hore vtedy, keď sa na obrazovke objaví ikonka na správnom mieste. A nie je to zábava. Na záver dostanete špeciálny boost. 200m polohové preteky prestriedajú 4 disciplíny a každá sa ovláda inak, raz analógmi kývate, inokedy točíte a, samozrejme nechýba, stláčanie „A".

Bojové športy sú zastúpené dvojicou džudo a box, kde minimálne ten prvý má aspoň nejakú taktickú aj technickú hĺbku. Opäť je síce len o stláčaní jedného tlačidla v správnom momente, ale musíte pracovať so staminou seba aj súpera, aby ste to zbytočne neprehnali. V rámci hernej ponuky patrí džudo k zábavnejším disciplínam. Box je zase len o kývaní analógmi rôznymi smermi a občas sa musíte aj kryť. Ale hĺbku by ste v tom hľadali márne, súpera dostanete 3x na zem prakticky hneď, a to aj na vyššej obťažnosti. Náročnosťou a konceptom je to niekde na úrovni boxu z Wii Sports.

Tenis aj stolný tenis si viete zahrať v dvojhre aj štvorhre a medaily sú oddelené, pričom je zaujímavé, že aj keď sú veľmi podobné, tiež sa ovládajú inak. A kým v tenise používate tlačidlá a tie zodpovedajú rôznym typom úderov, v stolnom tenise rôzne údery robíte rôznym pohybom pravého analógu. Nedá sa povedať, že by tieto športy nebavili, ale nie je to ani nejaký zázrak. Je to zjednodušená variácia na niečo, čo už poznáte z iných hier a aj zábavnejších. K týmto dvom má relatívne blízko plážový volejbal a hrá sa prakticky ako tenis, iba teda dáva možno o niečo väčší dôraz na načasovanie úderov a kým v tenise zohráva rolu aj držanie tlačidla, vo volejbale nie.

Hráči takýchto hier dlho volali po tom, aby tam boli aj populárne tímové športy, no ukazuje sa, prečo tam neboli. Ono je naozaj náročné dobre spracovať napríklad futbal a tu sa to dokonale ukazuje. V jadre sa síce až tak nelíši od toho, čo je jadrom FIFA alebo PES, ale nemá to nič navyše, len to jadro. Je to tak na kosť ohlodaná verzia futbalu na úrovni nejakej mobilnej arkádovky, na ktorú sa o týždeň po vydaní zabudne. Podobne je na tom basketbal, na kosť ohlodaná arkáda, ktorá je až primitívne jednoduchá. Baseball taktiež, ale aspoň ponúka zaujímavé mechaniky nadhodov a odpalov, aj keď by mohli byť spracované aj lepšie, ale aspoň trochu to zaujme. Rugby je tu asi najzaujímavejšie, aspoň pre mňa osobne, aj keď opäť je to len o dvoch tlačidlách a pohybe, pričom je to také jednoduché, že môžete hrať pomaly aj jednou rukou.

Zostali posledné dva športy, ktoré sa ani nedajú zaradiť k ostatným. Preteky na BMX sú veru zaujímavé, kombinujú rýchlu arkádu, ale nedarujú vám žiadnu zákrutu zadarmo, ak sa do nej vrútite vo vysokej rýchlosti. Musíte do toho navyše kombinovať skoky a dopady ako kedysi v Excite Bike, aby ste zo skokov a dopadov vyťažili maximum. No a poslednou disciplínou je lezenie, ktoré by mohlo byť zaujímavým rozšírením, ibaže pri samotnom hraní máte dojem, že bez taktiky a premýšľania dosahujete lepšie časy, ako keď naozaj premýšľate nad trasou a snažíte sa ju reálne zvládnuť. A to pre disciplínu nie je dobrá vizitka.

Sólo, vo dvojici a online si môžete zahrať jednotlivé disciplíny, vybrať z už predpripravených zoznamov alebo si zahrať vlastné zoznamy, ktoré nemajú žiadnu logiku a dáte si napríklad šprint a hneď po ňom futbal, bude nasledovať box a zas rugby. Musím pochváliť to, že hra vám umožní vytvárať si zoznamy športov lokálne aj online podľa vášho gusta. A musím skritizovať to, že tu nie je žiadna kampaň a ani nič iné, čo by vás motivovalo hrať sólovo. Môžete si sami hrať podľa svojho gusta, zbierať medaily a aj kredity, no to je tak všetko. Aspoň nejakú kariéru by ste hľadali márne.

A mám taký dojem, že márne by ste tu hľadali viacero vecí. Pri spätnom pohľade vlastne rozmýšľam nad tým, prečo som vlastne v hre strávil toľko hodín (okrem toho, že som za to platený). Áno, opakoval som dookola tie isté disciplíny, lebo som v nich dobrý, aby som rýchlo nahanobil kredity a za ne si kúpil kostýmy a čapice (lebo za to je achievement), no to je tak všetko. Nie je tu možnosť, aby sa dosiahnuté výsledky nejako rátali do tabuliek, čo je obrovská škoda. Lebo niekedy aj v tom šprinte chcete AI len ako kulisu, aby ste prekonávali sami seba. Ale čo z toho, keď za to nemáte ani len to meno v tabuľke.

A problém je aj samotná umelá inteligencia, respektíve stav, ako je nastavená. Ja od takejto hry fakt neočakávam realizmus, ale aby ste napríklad oproti oficiálnemu svetovému rekordu na stometrový šprint dali dole stovku o sekundu a aj tak vás AI na normal obťažnosti dorovnala, to už fakt nepôsobí dobre a vytiera si to prakticky zadok so svetovými rekordmi, na ktoré musia najlepší športovci sveta trénovať celú kariéru. Potom je jasné, že pri hode kladivom hádžete kladivo pomaly za tribúnu štadióna. Na singleplayerové sólo hranie je to tak občas zbytočne frustrujúce a nikde inde to prakticky nevyužijete.

London 2012, aj keď som hru nehodnotil až tak kladne, sme s kamarátmi hrávali dlhšie, lebo nás to aj napriek chybám bavilo. Bolo fajn si k tomu vo štvorici sadnúť a hrať, či už sme mali pripojený Kinect, alebo len ovládače v ruke. Táto hra ale lokálne hranie obmedzila len na dvojicu a to je žalostne málo. Vlastne to vo dvojici ani len nebaví. Nemôžete si poriadne zašprintovať a ani zahrať tie tímové športy, keď už tu konečne sú, v režime 2v2. To všetko je obrovská premrhaná príležitosť. Takéto hry naozaj často nie sú dobré a jediné, čo ich vie zachrániť, je lokálny multiplayer. Ak je ohlodaný na kosť, ťažko si ho užijete.

Zato sa ale tvorcovia sústredili na online hranie. Niečo v tejto oblasti vyšlo, niečo zase nie. Zaujímavý je systém hodnotených rebríčkových hier. Existuje tu totiž denný program, kedy prebiehajú určené disciplíny, ktorý je rozdelený na polhodinové sloty a môžete si vybrať, kedy sa kam pripojíte. Ibaže to veľa hráčov nevyužíva a kým napríklad na plávanie je voľných 8 miest, budete radi, ak budete dvaja-traja. Následne sa od vášho výsledku odvíja váš rating. Problém tohto režimu ale je, že sa musia prihlásiť nejakí hráči, čo je podľa mňa často hlúposť. Chápem, že baseball napríklad musíte hrať jeden na jedného a tak sa posúvať v rebríčkoch, ale prečo musíte čakať, či sa náhodou niekto pripojí do šprintu online? Ak ste sami, hra sa nespustí. Ak sa pripojí aspoň jeden hráč, ostatné postavy sú doplnené AI a aj tak ide len o výsledný čas. Prečo také podobné režimy nemôžu prebiehať aj výlučne s AI a meraním času?