Svet sci-fi Warhammeru dostal poriadne krvavý biftek, v ktorom vás čaká masaker na každom rohu. Priblíži sa arkádovou hrateľnosťou k fenomenálnemu Doomovi?

Univerzum sci-fi Warhammeru má dostatočne veľké množstvo fanúšikov, avšak skromný počet kvalitných titulov z neho. Kadejaký prídavok do neľútostného sveta je vítaný s otvorenou náručou. Tobôž ak ide o akčnú hru, strieľačku z vlastného pohľadu, v ktorej sa to lietajúcimi hlavami, odseknutými končatinami a inými krvavým masakrom končiacimi animáciami len tak hemží. Presne taká tu chýbala, Doom je už poriadne unavený. Priznajme si to, ani Space Marine, ktorý má už nejaký ten rok za sebou, nebol v čase vydania ktovieakou bombou

Necromunda: Hired Gun sa snaží ponúkať hromadu možností, herných prvkov a kopa obsahu je niekedy na škodu. Je totiž primárne arkádovou strieľačkou doomovského štýlu, v ktorej nejde o nič iné ako o brutálny masaker. Rozstrieľať, rozdrviť, rozsekať. Všetko, čo sa hýbe, musí padnúť. A keď nie, majú postavy viditeľne zelenú siluetu, aby ste likvidáciu orientovali na správne persóny. Pretože všetci okrem vašej maličkosti sú nepriatelia, ktorí vám pôjdu po krku. Skrývanie sa za prekážky a kradmý pohyb? Na to zabudnite a práve naopak: zúrivé tempo naberá na obrátkach pri dvojitých skokoch alebo šprintovaní po stenách v štýle, pri ktorom aj šialené kung-fu filmy spred troch, štyroch dekád blednú závisťou. Ani na chvíľu sa nezastavíte.

Ale máme tu dokonca i príbeh, pričom jeho úloha je rovnaká ako vo vy viete akých videách s inštalatérmi: industriálna planéta, gangy a do toho hrdina, ktorého si na začiatku zvolíte, absolvujete s ním množstvo (zbytočných dialógov), dočkáte sa zajatia, zrady, tajného spolku v pozadí, avšak v podstate len napredujete a plníte úlohy v rozličných prostrediach. Príbeh, žiaľ, nemá žiadny epický rozmer a nedokáže vtiahnuť. Nech je však zápletka akokoľvek drsná, nedarí sa jej prirodzene zapadať do celkového feelingu hrateľnosti. Minimálna empatia hlavného protagonistu, ploché postavy a príliš mnoho informácií v úvode dokonale odradí nováčika v sci-fi univerze Warhammeru. Bezpečné stanovisko v podobe útočiska Martyr´s End síce ponúkne zopár postáv, avšak dialógy s nimi sú patetické až nudné, obsahovo bezvýznamné. Skrátka obeháte všetkých a hor sa do ďalšej misie.

Misií je celkovo trinásť, aspoň čo sa týka hlavnej, príbehovej linky. Kvantitatívne dostatočný počet prostredí nie je jediným plusom. Práve naopak, zobrazenie fantastického sveta Warhammeru v jeho sci-fi podobe má doslova gule ako máloktorá iná hra. Ide o dizajn prostredí, samotné zasadenie do jednotlivých scenérií, výber konkrétnych miest a atmosféra, ktorou dýcha každá úroveň. Vyslovene slabú tu nenájdete, pričom je úplne jedno, či sa snažíte zastaviť pekelný vlak, beháte a skáčete v industriálnych komplexoch, motáte sa po podzemných továrňach – všetko odeté do tmavých, hnedých farieb. Zároveň je prostredie ohromujúco obrovské, s fanaticky preexponovanými rozmermi, pretože Necormunda je priemyselné centrum, ktoré zabezpečuje dostatok surovín a produktov pre všetkých, ktorí zaplatia. Žiadna zeleň, žiadna príroda a žiadna morálka. Grétu by roztrhlo. Ťažké mechanizmy, gigantické stroje, mechanické súčiastky obrovských rozmerov, všade neporiadok a beznádej. To v Necromunde nájdete na každom kroku.

Samotná hrateľnosť je prostá: utekaj dopredu a strieľaj a keď náhodou narazíš čelom do steny, pozri sa hore, určite sa dá niekam vyskočiť, aby si mohol pokračovať ďalej. A popri tom vykos desiatky až stovky nie príliš inteligentných protivníkov. Je to zábava v štýle nového Dooma a funguje to na výbornú už len vďaka skvelým levelom. Čo však podráža nohy totálnemu ohúreniu po pár minútach hrania, sú zbrane. Niežeby neboli efektívne a neplnili si svoju úlohu v kúskovaní protivníkov, červená strieka na všetky strany, no zároveň sú fádne, nezaujímavé, nešpecifické a bez výrazných špecialít, ktoré by osviežili inak nudnú zásobu ohraného arzenálu. Ak už môžeme masakrovať nepriateľov obzvlášť krvavými fatalitami, prečo tu nenájdeme motorovú pílu?

Napriek tomu, že akcia nestráca dych a neuveriteľne šľape neustále dopredu, ponúka ďalšie a ďalšie zástupy nepriateľov, vydrží absolútne pohltenie asi tak hodinku, a teda maximálne dve úrovne. Čas investovaný do RPG prvkov síce poteší pri akčných tituloch, avšak radšej by sme privítali pestrejší arzenál zbraní. A nie sledovali poškodenie každej z nich, pretože odlíšiť ich od seba je obzvlášť tvrdý oriešok. Nechýbajú prvky odolnosti a rôzne podporné bonusy, no v tom chaose ich ani nepocítite. Alebo aby sa tešili z nového, špeciálneho amuletu, ktorým ste si vybavili brokovnicu. Môžete ich predávať spoločne s „vercajkom", ktorý pozbierate, pretože financie vám pomôžu v úpravách vlastného tela, a teda si zlepšujete vlastnosti a schopnosti. Tu viac vydržíte, viac poskočíte, spomalíte si čas, získate štít – a všetko sa to nabaľuje na zbesilú arkádu, kde by sa nám viac hodil väčší „kvér".

Okrem toho nesmie chýbať pokec s obchodníkom, vlastné zvieratko: mastif. Toho môžete vyvolať, poslušne zabreše a ide sa zahryznúť do zadnice najbližšieho nepriateľa. Samozrejme, aj havka môžete vylepšovať a možností je toľko, že na upgrade čo i len polovice zo všetkých skrátka nebudete mať dostatok prostriedkov. Všetko je to fajn, ale hrateľnosť na týchto elementoch nestojí, zábava padá na slabšom arzenáli a nevýrazných protivníkoch, ktorých od seba nebudete vedieť rozoznať a zlejú sa vám do obrovskej krvavej konzervy, ktorú treba rozdupať. A či pri tom použijem brokovnicu s poškodením 60 alebo 56, budem mať odolnosť na oheň +4 či nájdem o 2% viac koristi? Toto nie je Diablo. Bonusom je, že nemusíte zanechávať krvavé stopy iba v „príbehovej“ kampani, sekundárne misie ako ponuka iných klanov poslúži ako fajn výslužka. Pestrosť úloh sa drží v tradičnej schéme nájdi a znič či ubráň a rozširujú pôvodný obsah.

Obťažnosť je možné nastaviť a obracať sa musíte už pri tej najnižšej. Ale stačí trochu cviku a strieľate, skáčete, používate fatality. Hlavne sa nezastaviť, nedať zo spúšte prst, presne mieriť a podobne. Je to zábavné. Aj vďaka technickému spracovaniu. Teda grafika, samozrejme, ujde, ale skôr za to môže dizajn prostredia než fyzika či detailné prostredie a postavy. Občas vypadne textúra, občas spadne celá hra. Omnoho viac potešila hudba – za soundtrack zodpovedný Olivier Zuccaro predvádza úžasný metalový koncert. V čase kľudu (a nastanú aj také situácie) hudbu nevnímate, no akonáhle sa objaví prvý protivník, začnú vyhrávať pekelné koledy a gitarové rify s dvojkopákom idú na plné gule. Hudba vás ženie dopredu. Dabing je do počtu, hlavne že to všetko podmanivo búcha.

Necromunda: Hired Gun je podareným kúskom, v ktorom si dosýta zastrieľate. Mozog môžete uložiť bezpečne na poličku, potrebný je postreh s rýchlou a presnou muškou. Vravíte, že to nie je zábavné? Možno nejde o vašu čašu krvi, no Necromunda to v sebe má. A potom zbytočne spomalí a nechá hráča zaspávať nad inventárom, pri vylepšovaní postavy a podobne. Keby sa to dialo automaticky alebo bol model vylepšovania zjednodušený na úroveň Wolfensteina či Dooma, nik by ani nepípol. Takto je to škoda. Investovanú energiu a čas mohli vývojári zo Streum On Studio investovať do väčšej variability zbraní a nepriateľov. Ale inak chutný letný vypaľovák.