K Myst V: End of Ages musíme pristupovať s úctou a rešpektom. Veď je to posledný diel legendárnej série, ktorá položila základy puzzle adventúr, dostala do povedomia CD ROM a ukázala cestu iným vývojárom. Teraz máme priestor nato, aby sme citovali slová tvorcu Randyho Millera a dumali o ich hlbokej myšlienke. Skúsme to. „Aj na psa príde mráz!“ Veď aj na teba, keď zistím, kto to povedal! „Aj majster tesár sa raz utne!“ Pri tvojej truhle to dúfam nebude! Dosť bolo irónie. Tie slová musia mať hĺbku, musia v nás evokovať dávno potlačené emócie. Po ich prečítaní sa musia po lícach kotúľať slzy nostalgie. Tak ešte raz. „Nie je všetko zlato, čo sa blyští!“

Darmo, ľudové múdrosti platia aj dnes. A platia aj v prípade Myst V: End of Ages, o čo sú slová smutnejšie. Kto vie čítať medzi riadkami, tak isto tuší, ktorá bije. A kto nie, tak mu prezradím, že to avizované zakončenie dlhoročnej série postráda grandióznosť a už vôbec nie je dôstojným. Fanúšikovia na tomto mieste zatínajú päste a oháňajú sa skutočnosťami, že hra kapitolu Myst naozaj uzatvorila. Pravda je taká, že to zakončenie, ktoré Myst V ponúka, nemožno nazvať inak než plytkým. Osobne som rád, že séria Myst ukončila svoju púť plnú úspechov, ale aj sklamaní. Až teraz ma môžete biť!

Aby som obhájil svoje odvážne slová, musím predložiť teóriu o osude kreatívneho tímu Cyan Worlds a o viac ako dekáde starej sérii Myst. Počas bohatej histórie naberali autori skúsenosti s imaginárnymi svetmi, logickými hádankami, ktorými vždy vybavili každé pokračovanie a na ktorých celá séria stála a padala. Neskôr začali uvažovať o online podpore. Snom bolo vytvoriť konzistentný online svet, ktorý by bol dopĺňaný novými knihami, aby hráči mohli preskúmavať nové miesta. Tak vznikla hra URU: Ages Beyond Myst a jej dva datadisky To D'ni a Path of the Shell, ktorá ignorovala klasické logické hádanky a nahradila ich honbou za symbolmi. Vidina hrania online zlyhala a na celú sériu vrhala zlý tieň. URU je pre Cyan Worlds ich vlastnou nemesis a tá ich prenasleduje až do dnešných dní.

Ale prečo sa vlastne zaoberám nejakým URU v recenzii na Myst V? Pretože Myst V: End of Ages je iba ďalším datadiskom k URU, ktorý bol v príprave a nikdy nebol vydaný. Ako inak vysvetliť existenciu, tu nefunkčného, zariadenia KI, ktoré sa objavilo v URU? Keď Rand a Robyn Millerovci videli, že niet nových projektov a že Cyan Worlds sa onedlho ocitne vo finančnej kríze, pretože žezlo po nich prevzal Ubisoft a ich interné štúdio v Montreali kontrovalo fenomenálnym oficiálnym štvrtým pokračovaním Myst IV: Revelation, museli niečo urobiť. Naskočili na potápajúcu sa loď, so slzami v očiach sa rozlúčili s herným svetom a so sebou zobrali aj sériu Myst.

Na skutočné piate pokračovanie nebolo dostatok času ani financií. Nebolo preto možné využiť niekoľko vrstvovú grafiku, ktorá v Myst IV dýchala vlastným životom. Cyan Worlds sa museli rozlúčiť aj s revolučným systémom zvukových hotspotov a uchýliť sa k vlastnému nedoladenému 3D enginu. To, že hra má problémy bežať plynule v obyčajných pracovných rozlíšeniach (rozumej: 1024x768) aj na výkonných zostavách, nie je dobrou vizitkou. Na dizajne jednotlivých svetov sa odrazil aj uponáhľaný vývoj. Hlavne svet Laki'ahn trápi prázdnota a scény sú poskladané z triviálnych objektov. Presným opakom je svet Noloben (mali ste možnosť vyskúšať v deme). Nič sa nevyrovná zážitku, keď z pláže vyšplháte rebríkom a ocitnete sa na zelenej lúke. Vietor sa pohráva so steblami trávy, obloha sa kúpe v západe slnka a niekde tam hore krúžia vtáci.

Kolísanie kvality je sprievodným efektom hrania Myst V: End of Ages. Hra vás zaskočí, ale v mnohých veciach príjemne prekvapí. Jednou z tých príjemných vecí je nový prvok v podobe kamenej dosky, s ktorou priamo súvisia aj logické hádanky. Aj príbeh Myst V je o jednej ultimátnej doske, ktorá v sebe ukrýva nepredstaviteľnú silu. Je však uzamknutá rafinovaným zámkom a iba vy môžete k nemu nájsť kľúč. Cesta k odomknutiu vedie cez šesť svetov. Z toho počtu sú štyri kľúčové a v nich si na vlastnej koži odskúšate ako funguje kamenná doska, resp. dosky nižšieho rangu ako tá ultimátna.

Dosky sú jediným spôsobom ako komunikovať s tajomnými tvormi rasy Bahro. Kto pozná znaky, tomu rasa zobe z ruky, pretože poslúcha na slovo. Každý svet ponúka vlastnú sadu znakov. Jeden je určený na manipuláciu a ďalšie na aktiváciu teleportov. Na doske stačí myšou požadovaný znak nakresliť a položiť ju na zem. Ak je znak rozpoznaný tvorom Bahro, vykoná určitú činnosť, alebo dosku zanesie na správne označený teleport, alebo ju položí na východiskové miesto, odkiaľ ste začínali s prieskumom toho ktorého sveta. Reč znakov je mocná, dokáže manipulovať s počasím, alebo vrátiť čas.

Znakov na priamu interakciu a ovplyvňovanie svetov je žalostne málo. Mohlo ich byť podstatne viac, čím by sa oživil aj systém hrania a neupadal by na úroveň hľadania zostávajúcich symbolov, aktivujúcich portály. S každým ďalším symbolom ste bližšie k riešeniu vybraného sveta, čo dáva priestor otázke: „Prečo neskúšať kresliť, možno narazím na znak, ktorý ma prenesie priamo na koniec?“. Áno je to možné, ale nepravdepodobné, aby ste posledný znak nakreslili len tak.

Myst V sa svojimi hádankami najviac podobá URU. Väčšiu časť sa budete venovať hľadaniu symbolov, ako riešeniu tradičných puzzlov. Tie pochopiteľne v hre nájdete, chýba im však hĺbka a prepracovanosť (nájdete tu tradičné lúskanie písma, hranie sa so závažiami). Hádanky sú síce jednoduchšie a podliehajú prísnej logike, ale niektoré vedia mozgové bunky aj potrápiť. Čo do počtu puzzlov je na tom nový Myst biedne. Je to zavinené koncepciou - jeden svet, jedna veľká hádanka. Napríklad zasnežený svet Taghira (ašpirant na najkrajší z hry) obsahuje jeden jediný puzzle! Svety v Myst V sú rozlohou menšie, kompaktnejšie a prakticky od počiatočného vstupu, máte celú plochu skoro vždy k dispozícii. Takto si hru vychutnajú nielen hádankári, ale aj prieskumníci, ktorí sa chcú najprv kochať a potom až pustiť do lámania problémov.

Veľmi nepríjemnou skúsenosťou je zmena funkcie fotoaparátu, čo pri početnom výskyte rôznych symbolov, znamená siahnuť opäť po pere a papieri. Môžete s ním vytvárať fotografie a pridávať im komentár, ale jeho funkcia spočíva v ukladaní pozície. V podstate sa problémom uloženej pozície nemusíte zaoberať, pretože hra po skončení vie presne, kde ste skončili, dokonca aj po násilnom vypnutí cez Alt+Tab.

O kolísajúcej kvalite charakteru hry sme si už povedali, neplatí však pre animácie postáv a hudbu, ktorá nie je tak podmanivá ako z pera Jacka Walla, ale aj Tim Larkin (autor hudby v URU) odvádza dobrú prácu. Samotné animácie postáv a špeciálne mimika tvárí si zaslúži bližší popis. Cyanu sa podarilo vytvoriť kompromis medzi polygónovými modelmi a skutočnými hercami, ktorých používali namiesto klasických herných postáv. Cez motion capture boli nasnímané pohyby a tvár polygónového modelu pokrýva filmovaná textúra. Keď začne na vás hovoriť akákoľvek postava, neubránite sa pocitu, že k vám prehovára skutočný herec. Na tvárach vidíte naťahovanie lícnych svalov, hýbanie obočí, sledovanie okolia očami a takmer dokonalú synchonizáciu pohybu pier s hovorených slovom. Spolu s animáciami je jedinečná aj simulácia oblečenia. Autori sa síce „vybláznili“ iba na Esherovi, kronikárovi D'ni, ktorý vás bude sprevádzať celou hrou. Tak verné povievanie jeho niekoľko dielneho plášťa sa nevidí každý deň. Kopíruje krivky tela a zázrakom nedochádza ku kolízii s polygónmi postavy!