Slová majú veľkú moc. Dokážu liečiť aj ublížiť. Dokážu vytvoriť obrovské fantazijné svety plné neuveriteľných stvorení a je len na autorovi, ako budú tieto svety vyzerať – či budú plné radosti a svetla alebo depresie a temnoty. Jeden takýto známy a skúsený autor pochádza z ďalekého severu, konkrétne z Fínska, a nám hráčom robí radosť už od roku 1996. Jeho meno je Sam Lake a celosvetovo sa preslávil prvými dvoma časťami noir akčnej série Max Payne. Podľa môjho skromného názoru však jeho doteraz najlepšie dielo vyšlo v roku 2010 a stal sa z neho taký kult, že má haldu fanúšikov aj dnes a aj keď je pokračovanie stále v nedohľadne, môžeme sa naň pripraviť prostredníctvom Alan Wake Remastered.

Sam Lake v hre naozaj vytiahol svoj najlepší príbeh doteraz a svedčí o tom aj fakt, že aj po 11 rokoch príbeh stále dokáže zarezonovať a to v každej zo svojich vrstiev. Hru môžeme vnímať v dvoch hlavných. Tá jedna je to, čo vnímate v prvom pláne – psychologický triler o autorovi, ktorý trpí tvorivou krízou, ktorú sa spolu s manželkou snaží prekonať na vzdialenom a neznámom mieste, no pohltí ho temnota, ktorá tu prebýva. V druhom pláne je to metapríbeh o autorovi a jeho tvorbe, ako nielen autor formuje svoju tvorbu, ale aj o tom, ako tvorba ovplyvňuje samotného autora.

Ak si aj príbeh rozoberieme na drobné – protagonistu, antagonistickú silu, ďalšie postavy a logiku sveta, všetko tu funguje na výbornú. Dokonca aj herné prvky sú zapracované do logiky sveta – ako je možné, že sa hrdinovi v ceste objavujú akoby zázrakom predmety, ktoré potrebuje vo svojom boji proti temnote? Je tu tomu venovaný krátky úsek, ale funguje to. Dokonca funguje aj protagonista, aj keď ho hra nevykresľuje možno v najlepšom svetle. Občas práve naopak. Alan Wake je síce hrdina, ktorého už 11 rokov hráči obľubujú, ale zároveň je to arogantný egocentrik s problémom s alkoholom, ktorý nie je príjemný k fanúšikom, priateľovi či manželke.

A možno hlavná postava funguje aj vďaka tomu, že nie je úplne niekým, s kým by sa hráč chcel stotožniť, ale časom sa na niekoho takého pred vašimi očami mení. Alan musí čeliť vlastnej predstavivosti a postupne zisťujete, prečo a ako sa hrdina do takejto situácie dostal, čo je taktiež veľmi zaujímavé. Navyše je hra obohatená o prvky nelineárneho rozprávania, keďže v priebehu hrania zbierate stránky z Alanovho rukopisu a tie vás dostávajú hlbšie do príbehu. Obsahujú však nielen časti príbehu, ktoré sa už udiali, ale aj také, ktoré sa ešte len stanú. Vám tak zostáva čakať, ako pre vás dopadnú. Radosť je potom prečítať si niečo ako „Alan započul zvuk motorovej píly“.

Remastered k základnej hre pripája aj dve expanzie The Signal a The Writer, nie však akčný spin-off American Nightmare, čo je možno trochu škoda. Z príbehového hľadiska však sú dôležité práve tieto dve expanzie, ktoré pokračujú po základnom príbehu. Musím povedať, že základný koniec hry považujem za výborný, keďže sa mi v ňom páči výrazný fatalizmus, a teda ani nepatrím k tým, ktorí by chceli pokračovanie. Možno aj preto som si príbeh expanzií už až tak neužil. Nie sú zlé, len už v porovnaní so základnou hrou nepadnete na zadok a sú aj naozaj krátke. Len také jednohubky, ktoré pridajú trošku viac hĺbky k niektorým udalostiam a postavám, ale nedá sa povedať, že by vám výrazne niečo chýbalo, ak by ste ich nehrali.

Dejiskom hry a aj jej rozšírení sa stáva horské mestečko Bright Falls niekde na americkom stredozápade. Jeho pokojnú, takmer idylickú atmosféru naruší nielen vás príchod, ale hlavne prenikanie temnoty, ktorá postupne mesto ako také mení. A rovnako aj jeho obyvateľov. Čím ďalej ste, tým menej to pripomína realitu, ale začína sa to meniť na pokrútenú knižnú fantáziu, ktorá vás začína obklopovať a z ktorej sa musíte vymaniť. Svet navyše aj bez toho prezentuje svoje dve tváre – jedna bezpečná cez deň, druhá nebezpečná v tme a v noci.

Alan Wake je úspešným spojením viacerých prvkov. Žánrovo je to mysteriózny triler o nadprirodzených silách, jadro hrateľnosti tvorí akcia, no ak sa práve neodohráva noc a nemusíte bojovať proti kopám nepriateľov, je tu aj nejaké to ľahšie adventúrenie, takže chodíte po lokalitách, tu a tam s niečím interagujete a chodíte sa rozprávať s postavami (dialógy nijako neovplyvňujete). No a aby to bola aj trošku výzva, nechýbajú ani prvky klasických survival hororov. Čím vyššiu obťažnosť si zvolíte, tým jasnejšie ich kontúry sú.

Väčšina hry spočíva v tom, že sa brojíte temnotou a bojujete proti nepriateľom, ktorých posadla. Sú to obyčajní ľudia a keďže sa hra odohráva v horskom mestečku, často bojujete proti drevorubačom, poľovníkom, stavbárom a podobným ľuďom, avšak v nie veľmi ľudskej podobe. Keďže sú ale posadnutí temnotou a aby hra nebola až tak akčnou, musíte z nich najskôr tú temnotu dostať – na to slúži baterka. Svetlom ich oslabíte a až potom sú nepriatelia zraniteľní bežnými zbraňami, takže na nich môžete vytiahnuť revolver, brokovnicu či loveckú pušku. Táto akčná slučka sa opakuje neustále, rovnako ako sa neustále opakujú aj nepriatelia. Ich typov nie je veľa, čo je trošku na škodu. Ešte horšie je však to, že svoj príchod na scénu musia uvádzať vždy nejakou trápnou hláškou, ktorá vôbec nedáva zmysel.

Okrem týchto niekoľkých typov nepriateľov čelíte aj posadnutým veciam, ktoré na vás útočia. Niekedy sú to len kolesá, sudy, debny a podobné. Inokedy je to napríklad kombajn a vtedy už máte dosť problém a musíte si na tieto posadnuté predmety poriadne posvietiť. Našťastie v boji nie ste odkázaní len na baterky a strelné zbrane. Svetlice alebo zábleskový granát vám neraz dokážu zachrániť krk, keď sa na vás vrhne viac nepriateľov súčasne. Nehoriac o ohňostrojoch alebo aj halogénových svetlách či reflektoroch. Aj také auto sa v hre vďaka diaľkovým svetlám môže zmeniť na zbraň a hlavne v základnej hre budete jazdiť aj pomerne často.

Pri baterke si musíte dávať pozor na batérie, bez svetla ste totiž nahratí. Rovnako si musíte dávať pozor aj na muníciu, no ak budete poctivo skúmať prostredie, narazíte na relatívne dosť zásob a možno aj nejaké tajné úkryty bohaté na svetlice a náboje. No a ak sa vám už nepriatelia dostanú k telu, máte možnosť skúsiť sa im vyhnúť, no chce to dobré načasovanie. Alebo to spravíte ako ja a niekedy jednoducho zoberiete nohy na plecia a utekáte k najbližšiemu svetlu pomedzi nepriateľov, lebo svetlo predstavuje záchranu a checkpoint – drobný bezpečný prístav, ktorý poskytne chvíľku oddychu a uvoľnenia napätia. Niektoré checkpointy si navyše musíte sami rozsvietiť nakopnutím generátora.

Expanzie bohužiaľ len veľmi málo obmieňajú tento princíp a v momente, keď sa k nim dostanete, už ste ho možno aj trochu prejedení. Jediný ich príspevok k hrateľnosti je to, že zásoby nahradili temnými slovami – svetlom ich dokážete premeniť na náboje, batérie alebo čokoľvek, čo predstavujú. V zopár prípadoch to expanzie umne využívajú a takto nájdete aj slová reprezentujúce nepriateľov – skúste na ne nesvietiť a možno to prežijete bez škrabanca.

Vyššie som spomenul napätia a ak jednu vec na hre Alan Wake doteraz obdivujem a stále funguje, tak je to budovanie napätia. Buduje ho všetkými možnými prostriedkami a neraz aj súčasne – rozprávaním, dianím, hudbou vizuálom. Napríklad hra veľmi málo stavia na takzvaných jump scare momentoch, ale napínavú a desivú atmosféru buduje postupne. Skvele pracuje so svetlom, výborne aj s hudbou a zvukom. Naozaj tu nájdete momenty, ktoré vám prinesú zimomriavky, aké si budete užívať plnými dúškami. Pritom naozaj nejaké hororové momenty tu až tak veľmi zastúpené nie sú. Jedine, čo to trochu kazí, sú ojedinelé QTE momenty, kedy musíte niekde niečo stále stláčať a v hre o strachu a napätí to pôsobí veľmi neželaným dojmom.

Skvele atmosfére slúžia aj veci okolo samotnej hrateľnosti. Napríklad sú tu fiktívne televízne relácie Night Springs, ktoré môžeme brať ako istú variáciu na Twilight Zone a dopĺňajú koncept hry. Taktiež rádiové vysielanie a iné veci. Tieto prvky sú tu namiesto zberateľných predmetov a pekne dopĺňajú hrateľnosť, keďže za svoje skúmanie prostredia dostanete niečo hodnotné ako odmenu. Potom sú tu ale aj úplné zbytočnosti určené na zbieranie len kvôli achievementom – stovka termosiek, nejaké budíky, kazety a iné nezmysly. Ak ste sa ku hrám dostali len relatívne nedávno, takéto prvky sú relikvie minulosti, keďže si autori kedysi zbieraním zbytočností pomáhali nahnať dlhšiu hernú dobu a znovuhrateľnosť.

Filmový teoretik Martin Ciel kedysi o pamäti povedal, že je milosrdná. Myslel to tak, že máme tendenciu si nepamätať zlé veci a skôr tie dobré, takže nám skresľuje to, ako si veci pamätáme. A ja by som odprisahal, že si pôvodnú Alan Wake hru pamätám presne takto. Určite ma moja pamäť klame, no na druhú stranu to trošku naznačuje aj to, že remaster neprináša až také závratné grafické vylepšenia. Lepšie animácie, rozlíšenie a snímkovanie sú samozrejmosť, rovnaké nejaké iné vizuálne upgrady, ale stále je vek hry na nej badať. Navyše niektoré prestrihové scény mali v review verzii viditeľný pokles snímkovania, čo rozhodne zamrzí.

Našťastie zvuk nie je niečo, čo by potrebovalo nejaký refresh a stále je výborný naprieč celým zvukovým mixom. Dabing je skvelý, Matthew Porretta ako Alan Wake naozaj vyniká naprieč základnou hrou aj expanziami, kde spoznáte trošku iné tvár postavy. Efekty a ambient skvele budujú atmosféru a nechýba ani skvelá hudba. Fínski Poets of The Fall sa tu zhostili úlohy kapely Old Gods of Asgard a priniesli v tejto podobe tri skvelé skladby, zaujala ale aj  Anomie Belle s How Can I Be Sure a miesto si tu našiel aj David Bowie, aj keď je takéto využitie klasiky Space Oddity divnou voľbou. Soundtrack hry mám od pôvodného vydania v limitke a stále sa počúva skvele.

Už spomínaný Twilight Zone, ale aj Twin Peaks, Hitchcockove Vtáky, knižná tvorba Kinga, Ellisa či Gaimana, to všetko sú zjavné inšpirácie hry a ak ich poznáte a máte radi, prirastie vám k srdcu aj Alan Wake. Napísaný je výborne, aj keď expanziám trošku dochádza dych. Hrateľný je tiež veľmi dobre a ani veľmi nezostarol z tohto pohľadu. Z pohľadu technických kvalít sme sa dočkali nejakých vylepšení, ale stále je vidieť, že je to pôvodne hra z roku 2010. Zároveň je to ale jedna z najlepších hier, aké v tom roku vyšli a svoje kvality dokazuje aj dnes v podobe Alan Wake Remastered, kde si ju konečne môžu užiť aj hráči na iných platformách. Akurát neprináša veľa dôvodov na to, aby si ju kúpili hráči, ktorí ju už predtým hrali na PC či Xboxoch.