GTA v stredoveku. Musí to odznieť, tak to vybavme hneď na začiatku. Rustler je videohra, ktorej marketingová stratégia bola postavená práve na tom, že jej herné mechanizmy do veľkej miery kopírujú prvé dva diely série GTA a datadisk London 1969, teda čosi, čo je dvadsaťdva, respektíve dvadsaťštyri rokov staré. Nie celkom, samozrejme, v Rustler sa napríklad podstatne ľahšie mieri pri streľbe z kuše ako v staručkých GTA pri streľbe z hocičoho, ale základné činnosti zostávajú s tým, že to, čo ich odlišuje, je historizujúci kontext a reálie. Teda presne to, na čom je postavený spomenutý datadisk. Ibaže sa teda tvorcovia nevrátili dvadsať rokov do minulosti, ale plus-mínus tisíc.

A je to vlastne dosť dobrý nápad. Vytvoríme otvorený svet, zvonku vyzerajúci ako stredovek, čo znamená drevené stavby a mestá obohnané hradbami, kováčske dielne, taverny a čo ja viem čo ešte, respektíve všetko, čo si tvorcovia pod stredovekom dokážu predstaviť. Nebudeme ale príliš tlačiť na pílu, a tak to naozaj nepostavíme na realizme, ale na zveličení, irónii, paródii a ďalších postupoch, pri ktorých nám stačí len základné povedomie o zobrazovanom svete, respektíve, nepotrebujeme ho vôbec.

Preto Rustler možno funguje lepšie, ak sa od toho kontextu s GTA hráč oslobodí čo najskôr a prestane Rustler s GTA porovnávať, čo by išlo podstatne ľahšie, ak by hra sama v kontextových žartíkoch svoj veľký vzor nepripomínala a neustále sa k nemu nevracala. Lebo inak to viac menej funguje dosť dobre, až výborne, priamo úmerne tomu, ako je hráč ochotný čítať si množstvo dialógov, často vtipnejších ako sú konkrétne repetitívne gagy – prdenie, grganie, vylievanie nočníka a vôbec, hojná práca s telesnými tekutinami a všeobecným chrapúnstvom, čo asi znova má pripomínať ten stredovek.

Niežeby z hľadiska metapríbehu bol Rustler nejakým vrcholom videohernej komiky, ale aspoň je vidieť, že tvorcovia majú radi napríklad humor Monty Python – predovšetkým tú jeho podobu, ktorá tvorí základ filmu Monty Python a svätý grál. Ale dôjde aj na španielsku inkvizíciu, čo vždy poteší. Na druhej strane, opäť ide o čosi, čo už sa hojne objavovalo aj vo všakovakých PR aktivitách predchádzajúcich vydaniu hry, takže žiadne prekvapenie.

Príbehové jadro Rustler inak tvorí pôdorys rozprávkového rozprávania o jednoduchom až primitívnom hrdinovi, ktorý sa stane niekým, vyhrá rytiersky turnaj a získa majetok, moc i spoločenské postavenie, čo je však zase len taká nahodená vec, ktorá by si zaslúžila, aby sa jej tvorcovia povenovali detailnejšie.

Vyslovene ma potešili motívy spájajúce Rustler s anglosaskou fantasy, respektíve s tým, z čoho anglosaská fantasy vyrastá. Explicitne je artušovský mýtus totiž napríklad prítomný prostredníctvom meča, ktorý treba vytiahnuť z kameňa – a nie je to až taký dramatický problém, či v misii, sekvencii, časti, pasáži, ktorá sa motá okolo pani v jazere. A zas aj tu platí, že vo výhode sú hráči, ktorí vydanie Rustler nijako bližšie nesledovali a pred samotným hraním o hre nevedia nič. Inak o Rustler platí presne to, čo o desiatkach iných nielen indie hier, ktoré jednoznačne priznávajú, že nejdú vlastnou cestou, ale nechávajú sa inšpirovať stále populárnou retropoetikou klasických videohier.   

Pekné, vtipné, nedotiahnuté!

Najväčšou rezervou Rustler, ak si odmyslíme zvyčajné technické zaváhania, ktorých ale zas nie je tak mnoho, aby boli frustrujúce, tak zostáva absolútna rezignácia na dramatický, respektíve dramaturgický rozmer toho, o čom to má byť, o čom to je a bude. Stredoveký svet, ale nie úplne, len taký nahodený, skôr veľmi laická predstava o ňom, redukovaná na prostredie, inak totiž ide o svet, ktorý funguje podľa našich pravidiel, svet načisto súčasný. Z toho pramení väčšina humoru i to, aké podobné sú si jednotlivé misie. Hrať Rustler kvôli nim nie je naozaj nič extra, zlepšuje sa to v kontexte hrania príbehu, ktorý je však sám osebe tiež slabý, mimoriadne slabý. Treba ale pripomenúť aj to, že hra sa podstatne zlepšuje priamo úmerne rozvíjaniu toho slabého príbehu, respektíve, keď už hráč prestane očakávať čosi naozaj inovatívne a zvykne si, nie je problém to dohrať. 

Hrať Rustler z pozície recenzenta bolo mimoriadne frustrujúce aj preto, že hre samej osobe naozaj chýba rozmer pôvodnosti v tom zmysle, že zážitok z jej hrania by mal aspoň relatívne poskytovať nejakú novú kvalitu, čo však v tomto prípade nehrozí. Všetko v Rustler už sme videli inde, inak a lepšie. Na GTA si spomíname aj po viac ako dvadsiatich rokoch, na Rustler už si o rok nespomenú azda ani sami vývojári. Zvyčajne mi spoilery neprekážajú, naopak, Rustler by ale možno pomohlo, keby tvorcovia sami boli pri predstavovaní hry uvážlivejší.

PS: Hrať Rustler na malej obrazovke Nintenda Switch bolo peklo, mám síce celkom nové okuliare , ale aj tak. Ak je nejaký skutočne dobrý dôvod, prečo Rustler hrať, tak veľmi milé sústredenie sa tvorcov na detaily a pestrosť sveta, čo sa však naplno ukázalo až na veľkej obrazovke.