Na to, aby si vás hra získala, môže stačiť jeden obrázok alebo niekoľko sekúnd záberov z hrania. White Shadows od debutujúceho štúdia Monokel je nenápadným klenotom, ktorý prichádza bez pompéznych fanfár či intenzívneho masírovania cez herné médiá. Istotne si bez problémov nájde svoje publikum. Napríklad už len tým, že vám pri pohľade na akékoľvek obrázky zabliká v hlave Limbo. Alebo Inside. Alebo Little Nightmare. A je vymaľované.

White Shadows sa drží toho, čo fungovalo predtým u iných. Žiadne siahodlhé uvádzanie do deja, absencia popisu herných mechaník a dokonca po spustení hry neočakávajte ani herné menu. Krátky loading a hráte. Čiernobiela prezentácia vsádzajúca na stroho osvetlené prostredie industriálneho charakteru fungovalo a funguje stále. Len musíte vytvoriť svet, ktorý má svoje osobité čaro a dokáže predať emócie bez toho, aby bol dej prezentovaný popisom či dialógmi. Depresívne ladené prostredie ukrýva dostatočné množstvo detailov, nenápadných animácií alebo odkazov, aby ste dianie na obrazovke vnímali so zatajeným dychom.

Navyše znovu dostávame pomerne jednoduchú zápletku o tom, ako sú si všetky zvieratá rovné (až na vtáky), o úpadku civilizácie po vojnovom konflikte, ktorého výsledkom je temnota a mor. Spraviť z niekoho vinníka a ukázať na kohokoľvek prstom (najlepšie na toho druhého) je vždy to najjednoduchšie. Kritika dnešnej spoločnosti je prezentovaná skôr v náznakoch a nedá vám všetky odpovede ako na podnose a rovnako nebude vnucovať svoj názor. Industriálny svet utopený v tme má svojský štýl a ponúka všetky emócie: smútok zo skazy, depresiu z mašinérie totality, ale aj zopár svetielok v temnote.

Príbeh vnímať nemusíte, samotné svety rozdelené do piatich aktov vás dokonale pohltia a navodia správnu atmosféru. Úplne to stačí, pretože hranie sa s jednotlivými scenériami majú vývojári z Monokelu v malíčku, hoci ide o ich prvotinu. Tak ako v Limbo či inej, vyššie menovej hre, chodíte s hlavným protagonistom zo strany na stranu, skáčete, vyhýbate sa prekážkam (rotujúcim, kývajúcim sa), unikáte pred reflektormi, ktoré vás odhalia, zajazdíte si na automatických vozíkoch, aktivujete rôzne mechanizmy a podobne. Občas sa zapotíte, ale nie pri prevedení preferovanej akcie. Skôr pri hľadaní správnej indície, ktorá vás navedie na správne riešenie.

Kryštalicky číra hrateľnosť neponúka žiadne zbytočné prvky, ktoré by zdržovali od instantného hrania, narúšali jednoduchosť a pochopiteľnosť obrazoviek. Môžete oponovať tým, že jednorazová jednohubka netrvá dlhšie než tri hodiny. A budete mať pravdu. Avšak výsledný dojem robí z hry práve ten správny mix dystopického univerza ovládaného vlkmi. Ravengirl môžete ovládate gamepadom a okrem skákania máte k dispozícii už len ďalšie akčné tlačidlo, takže sa nepotrebujete učiť zbytočne komplikované ovládanie. Pohodlne a bezproblémovo to zvládnete aj na klávesnici. Až človeku vyhŕkne nostalgická slza pri spomienkach na roky, kedy mu stačili šípky a trieskanie do medzerníku.

Technické spracovanie vás dostane. Čiernobiele stvárnenie depresívneho sveta využíva v podmanivej forme silu kontrastov. Animácií pohybov mnoho nespozorujete, ale hlavná hrdinka sa hýbe k svetu. Je možno škoda, že niektoré pasáže vás nútia minútu držať smer kráčania a v podstate sa nič nedeje. Nasávať atmosféru okolitého sveta sa nedá, pretože je to únavné a nezachránia to ani magické pozadia. V podstate je 2.5D svet krásny a napriek tomu mŕtvy i živý zároveň. Neustále sa na pozadí niečo hýbe, ale interakcia je obmedzená na tlačenie predmetov.

Ozvučenie pozostávajúce z ruchov okolia, škreku a podobných pazvukoch úplne stačí k navodeniu atmosféry, ktorá nie je narúšaná dabingom. Hudobná vložka je skvelá, avšak kontroverzná zároveň. Najznámejšie symfonické skladby od velikánov ako Mozart či Bach sú samé o sebe úžasné, ale či sa hodia k situácii, ktorá sa v danom momente odohráva na obrazovke, je žiaľ otázne. Ohromenie z pompéznosti príliš rýchlo vyprchá a musíte sa pýtať, čo tým chcel vlastne básnik povedať. Menej je niekedy viac – aj keď je jasné, že hudobná vložka je vždy vnímaná citlivo a môže kladný dojem z hrania podporiť, ale aj utlmiť.

O White Shadows by sa dalo zdĺhavo písať ešte mnoho slov: o puzzle, ktorých nie je mnoho, no aspoň nenarúšajú plynulosť hrania. O zopár momentoch, kedy musíte preskákať a podliezať prekážky v presne naučenom rytme, inak budete zomierať znovu a znovu. O tom ako vynikajúco pracuje kamera s perspektívou, mení uhol snímania, vzďaľuje sa alebo naopak sa priblíži. A áno, aké je to vlastne celé krátke a rýchlo to ubehne. Ale je to zbytočné, pozrite sa na obrázky, rezervujete si tie tri hodinky a White Shadows si zahrajte. Ide o jednu z tých milých hier, ktoré nezapadnú prachom tuctovosti. Nezruinujú vašu domácu kasu a čas strávený v zvieracej dystopii nebudete hodnotiť ako zbytočne stratený.