Projekt Cris Tales sledujem už od čias, kedy sa dostal na Kickstarter a tvorcovia nám sľúbili veľkú poctu JRPG klasikám z éry prvej PlayStation. Autori sa podelili s fanúšikmi aj s demom a v júli 2021 konečne vyšla plná hra. Výsledok je solídny, no miestami rozpačitý – novodobý hit sa nečrtá, ale niektorí fanúšikovia si môžu prísť na svoje.

V hlavnej úlohe Cris Tales je hrdinka Crisbell, ktorá objaví už v prvej kapitole schopnosti zízať na čas niekoľkými spôsobmi. S časom sa hrá celý dej: vládkyňa času chce prepísať budúcnosť vo viacerých kráľovstvách. A Crisbell s novonadobudnutými kamošmi (detský mág Willhelm, ktorý sa cíti byť eso a rozvážny žabiak Matias) sa vydáva na cestu naprieč érami zmeniť jej machinácie. Púť ich má zaviesť do piatich katedrál a ďalšou motiváciou je aj objavovanie minulosti Crisbell, lebo je vykreslená ako sirota, čo si nepamätá na život spred starších rokov. Rozleptávanie liniek nie je márne, hoci Cris Tales nemá nezabudnuteľný príbeh a miestami sa vlečie.

Najmä niektoré dialógy sú síce košaté, ale vyplnené dlhými vetami – akoby postavy kecali iba preto, lebo majú priestor, musia a v žánri sa to od nich očakáva. Hoci pomrkávanie na klasiky z minulosti je prítomné (mená niektorých postáv), umenie napísať dobré dialógy sa nepretavilo na úspech a po dvoch hodinách som začal niektoré rýchlejšie odklikávať.

Hry s časom vám umožnia nazerať na svet násobnou optikou – hneď v prvej hodine môžete vidieť to isté miesto v minulosti i súčasnosti a lúštiť drobné puzzle typu zabudnutie označenia fľaštičiek (ich majiteľ nevie ktorá je ktorá a v minulosti odlíšite jed od lieku). Alebo súboj, kde použijete taktiku, že sa presuniete do minulosti a šmahom ruky v prítomnosti hrdzavejú zbrane. To sú svieže nápady, ale po čase sa otupia. Ale na začiatok rozpolenie obrazovky stačí, aby ste sa zoznámili s mechanizmom hry.

Neskôr je v centre pozornosti trojaký spôsob nazerania na svet: jedna obrazovka vám dokáže ukázať minulosť (vľavo), prítomnosť (stred) a budúcnosť. To je odlišný prístup oproti hrám, ktoré spravidla dávkujú svet v troch odlišných kapitolách, využívajú flashbacky či iné princípy. Tu prídete na nové miesto a vidíte tri éry naraz. Mení sa pohľad na miesta, ale ešte viac na postavy, keď je z jednej ženy mladica, žena v strednom veku i starena. Nehovoriac o tom, že ak je postava kedysi stará, budúcnosti sa už možno nedožije. A nie je to dané iba vekom – otrávený chlapec potrebuje liek, inak zomrie.

Návšteva nových lokalít a vstrebávanie odlišných ér je výborne využité pre hrateľnosť: všetko čerstvé vám dodá chuť ponoriť sa do hry a objavovať ju. Ale dizajn niektorých miest je sčasti mätúci, keď sa len snažíte do hlavy vtesnať nejaké miesta a cestu k nim. Hneď mesto z prológu pôsobí bizarne: zeleň, námestia, katedrála, všetko je esteticky prepálené a farebná paleta je niekedy zbytočne krikľavá. A ešte po čase zistíte, že svetová mapa nie je obrovská, lokality sú menšie a treba stále chodiť naspäť. PS1 RPG boli známe obrovskými eposmi na desiatky hodín, kde ste sa predierali dlhými cestičkami či bludiskami, ale Cris Tales tento pocit nedokáže navodiť.

A tak ostáva súbojový systém. S rešpektom k žánru je ťahový a obsahuje tradičnú náplň. Postavy majú bežné i rozšírené údery a hneď po hodine sa derie vpred časový mechanizmus. Časovú mágiu možno použiť na omladenie či starnutie nepriateľov. Alebo prenesenie vlastností cez predmety, takže malé semienko vie vyrásť na mocné jedovaté plody útočiace na nepriateľov. Zdravia nebýva veľa, klasické údery väčšinou nestačia, a tak nastúpi žonglovanie so špeciálnymi ťahmi, ktoré papajú špeciálne body. Čiastočný problém súbojov paradoxne spočíva v časovaní úderov: ak niečo použijete príliš neskoro alebo skoro, nemá to dobrý efekt a nepriateľ vás možno vyrazí z bojiska skôr ako čakáte. Obyčajných nepriateľov sa zbavíte relatívne spoľahlivo, ale bossovia dajú zabrať.

Herný boj sa u nich často spolieha aj na kritické údery a presné načasovanie. Hneď prvú bitku som opakoval podobne ako v deme: musíte použiť kúzlo, ktoré v budúcnosti zničí efekt zbrane dvoch sestier. Nejde iba o taktiku, lebo viete, čo bude od vás hra pýtať, ale aj o správny moment, kedy k príslušnému útoku pristúpite. Vtedy máte pocit, že Cris Tales občas stavia na náhodu, bossovia sú totiž neraz tuhí a prvé patche už zmiernili obťažnosť niektorých.

V praxi to vyzerá tak, že Cris Tales má veľa dobrých nápadov, ale nie sú vhodne využité vo finálnom celku. Námet na hry s časom je stále lákavý, ale dej rýchlo spadne do priemernej roviny. Pýtal by sa tu lepší zásah scenáristov a aj lepšie prepracovanie postáv. Svet je sám o sebe zaujímavý, ale pominú prvé kapitoly a zistíte, že nemáte veľmi čo objavovať: lokalít nie je veľa a sú pomerne malé. Hranie s časom je dobré a pekne využíva princípy i malé hádanky. Súbojový systém je rozpoltený: funkčný, ak na vás nepriatelia berú ohľad (bežní) a užívate si fyzické či magické údery. A zároveň neľútostný pri bossoch, ktorých si neraz zopakujete a možno nie vlastnou chybou.

Otázne je vnímanie grafiky – chápem estetický zámer tvorcov, miesta i postavy sú bohato štylizované a dokonca aj na Switch hra beží hladko. Ale ak opomeniem trojitý pohľad na lokalitu, čaro sa pomerne rýchlo vytratí. Prvé dve hodiny v každej novej destinácii sú pútavé, potom sa rýchlo zunujú. Avšak bez problémov môžem odporúčať bohatý soundtrack – anglické hlasy sú výrazné, niekedy až príliš. Pozor, recenzovaná verzia na Switch má však riadne dlhé načítavacie časy, aj cez minútu.

Cris Tales označujú mnohí ako poctu či ľúbostný list starým dobrým PlayStation RPG. Výsledok je ľahko nadpriemerný v tom, že si zobral niektoré dobré princípy z minulosti, ale sčasti im škodí nový prístup. Alebo menšie množstvo schopností tvorcov, prakticky každý aspekt by si zaslúžil ešte lepšie spracovanie: príbeh, postavy, svet i súbojový systém. Dá sa to hrať, aj užiť, ale rok 2021 priniesol kopu lepších titulov. A keď už ide o retro, Octopath Traveller či iné kúsky sú podarenejšie.

PS: Nostalgia je, samozrejme, mrcha a u niekoho môže zaberať aj výraznejšie, tak niektorí veteráni môžu pripočítať ešte bod.