Táto hra je tu v zásade už 10 rokov, ale nič sa nedeje, ak ste o nej doteraz nepočuli. Bojovky majú totiž trochu odlišný životný cyklus, ktorý síce už ustupuje do úzadia, no stále o ešte raz za čas môžeme vidieť. Začínajú totiž na automatoch v Japonsku (v tomto prípade na Sega platforme RingEdge 2), kde sa s nimi komunita prvý raz zoznámi a ovplyvňuje ďalší vývoj. Následne v krajine vychádzajúceho slnka príde na rad konzolové vydanie a až niekedy po ňom sa dočkáme aj my na západe. Presne to je prípad „novej“ bojovky Phantom Breaker: Omnia, ktorá síce vyšla už dávno, ale my sa teraz dostávame k najnovšej a aj obsahovo najviac nabitej verzii.

Nielen na tomto tradičnom postupe vývoja badať, že je Omnia pravou japonskou bojovkou zo starej školy. Badať to aj na mechanikách (v dobrom) alebo obsahu (v zlom). Ale už podľa čísla hore ste si už asi domysleli, že tu nedopadlo všetko úplne najlepšie. Neberte však hru ako katastrofu, šestka to koniec koncov ani neznamená. Akurát to mohlo byť aj podstatne lepšie a hlavne modernejšie. Aj tento žáner sa už poriadne posunul a dnes je niekde inde, no toto je ďalšia hra zaspatá v minulosti.

Poďme na to ale od príbehu. To je v niektorých bojovkách časť, na ktorú sa fanúšikovia tešia, v iných zase časť, ktorá by sa dala aj odignorovať. No a tu je to skôr ten druhý prípad. Tajomný Phantom behá po Tokiu a láka do turnaja rôzne postavy za zámienkou, že im splní ich želanie, ak turnaj vyhrajú. Je to však len prostriedok na to, aby získal moc. Nakoniec sa mu tak musí niekto postaviť, prekaziť tieto plány, aj keď za cenu obetovania svojho želania. Nie je to veľmi hlboký príbeh, nie je ani veľmi prepracovaný a tiež sa nedá povedať, že by vás nejako pohltil.

Postupne sa rozplieta v samostatnom Story režime, aj keď je pravda, že je to naozaj krátky príbeh a skôr je na úrovni Arcade režimov. Prejdete pár bojov, porazíte niekoho na záver a je tu koniec, ide sa na ďalšiu postavu. Celkovo môžete príbeh prejsť s 15 postavami, no v mnohých prípadoch je úplne rovnaký, ešte aj tie želania sú rovnako nezištné a to isté platí aj o motivácii postáv. Akurát v niektorých prípadoch sa dočkáte niečoho aspoň trochu iného, prípadne doplnenia príbehu z inej stránky. Žiadne terno to ale nie je a bohužiaľ v tejto oblasti hra nedosahuje štandardy, aké od žánru očakávame v tomto roku.

Rovnako spôsob narácie prostredníctvom statických obrazoviek s postavičkami v anime štýle, ktoré sa striedajú na krajoch obrazovky, nie je práve najšťastnejší. Dnes už chceme niečo viac, niečo zaujímavejšie. Ale aspoň dabing je tu veľmi slušný a poteší fakt, že máte na výber medzi pôvodným japonským dabingom (s titulkami) alebo novým anglickým dabingom. Japonský mi prišiel o niečo lepší, ako to v prípade takýchto hier aj býva, ale ani anglicky sa nemal za čo hanbiť a herci to trafili veľmi dobre.

Okrem príbehu je tu ešte niekoľko ďalších režimov vrátane rýchlych sólo súbojov, lokálnych Verzus bojov alebo tréningu. Ten bohužiaľ spočíva len v tom, že v hre máte arénu, kde si sami precvičujete triky na základe Move listu, no to je tak všetko. Hra je dosť pozadu v oblasti imerzie a schopnosti naučiť vás herné prvky. Kde iné bojovky už prichádzajú s interaktívnymi tutoriálmi a výzvami, tam táto nič také neponúka. Ak sa ju chcete naučiť hrať, lúskajte digitálny manuál a skúšajte si Move list. Toto už dnes bohužiaľ nefunguje a naozaj už k týmto herným prvkom dnes treba pristupovať trochu inak, už dávno nie sú 90. roky.

Ak by hra bola jednoduchá a plytká, ešte by sa také veci dali pochopiť, ale nie je. Súbojový systém je tu pekne hlboký a pritom stále v štýle starej školy. Boje sú 2D a rýchle, tie základy si pomerne rýchlo osvojíte a prejde vám to do krvi. Potom musíte začať odhaľovať hlbšie herné mechaniky, ktoré vám pomôžu v útoku aj v obrane. Rozhodne tu toho nie je málo a na kombá nadväzujú rôzne ďalšie mechanizmy, nechýbajú ani špeciálne útoky s efektom cez celú obrazovku či správne načasovanie. Veľa vecí vám pripomenie iné a známejšie série, sú tu ale aj unikátne prvky.

Tým najvýraznejším je asi výber bojového štýlu pre vašu postavu. Každá má na výber z trojice a to ovplyvňuje samotné boje, pričom ide o to, aby ste si vybrali štýl, ktorý vyhovuje vášmu hraniu. Základný štýl je rýchly, ktorý sa sústredí na rýchle útoky a kombá. Potom je tu ťažký štýl, ktorý je zase viac o defenzíve. No a táto nová verzia pridáva Omnia štýl, ktorý je niečo medzi tým, ale s určitými špecifikami, pričom môže pomôcť hlavne menej skúseným hráčom alebo aj takým, ktorí si štýl nevedia nájsť.

Podobne ako v iných bojovkách aj tu má každá z postáv vlastné útoky a špecifický bojový štýl. Niektoré je rýchly a slabší, iný zase pomalší a silnejší a podobne. Do mixu vstupujú aj zbrane, ktorými sú postavy vybavené. Ak si k tomu prirátate vyššie spomínanie menenie Q/H/O štýlov, tak dostanete pomerne komplexný výsledok. No a kým príbeh zaberá len perspektívu 15 postáv, celá hra ich obsahuje až 22, z čoho dve sú nové pre túto Omnia verziu. To je celkom slušná paleta a jej zvládnutie vás zaberie kopu času.

A kým súbojový systém je niečo, čo som mohol pochváliť, poďme zase k bolestivým negatívam, pričom nedostatky v multiplayerovej časti opäť dosť zabolia. Budem sa opakovať, ale dnes je už žáner v mnohých ohľadoch oveľa ďalej, avšak tu nájdete len výber medzi rýchlymi a hodnotenými zápasmi, nič viac. Online funguje stabilne, lagy som nezažil, ale možností online hrania je žalostne málo a to aj z pohľadu nastavení. Tie sú v hre len naozaj veľmi základné a nič navyše tu nenájdete. Poteší aspoň to, že dokážete limitovať vyhľadávanie súperov aj podľa rýchlosti, no stále je to málo. Nehovoriac o tom, že online nepatrí medzi tie najživšie a na hráčov sa čaká pomerne dlho. Možno by pomohlo, ak by autori zapracovali crossplatform podporu.

Vizuálne je to fajn. Hra má svoj štýl, ktorý jej sadne a neurazí. Postavy sú spracované pekne a dokonca sa mi aj páči kontrast medzi nimi a pozadiami. Bojovať budete v archetypálnych arénach zobrazujúcich časti Tokia, ale príde aj na trošku extrémnejšie prostredia. Ak máte radi anime, môže vám to sadnúť. Musím pochváliť chytľavú gitarovú hudbu, ktorá sa ku hre veľmi dobre hodí a pekne dokresľuje boje. Nie je to síce úroveň Guilty Gear série, ale tiež to hre sadne a dobre sa to pri hraní počúva.

Phantom Breaker: Omnia nie je zlá hra a kedysi by sa radila medzi tie lepšie, no dnes je jej najväčším problémom to, že sa žáner bojoviek posunul ďalej. Ponúka toho málo v oblasti singleplayeru a aj multiplayeru. Chýbajú tu výzvy, chýba tu zaujímavo spracovaný tutoriál, chýba tú hlbšie spracovaný multiplayer s rozsiahlejšími možnosťami. Takto sa zdá ponuka hry dosť ohlodaná na kosť v porovnaní so súčasnou veľkou konkurenciou a v porovnaní s minuloročným Guilty Gear Strive či nedávnym The King of Fighters XV ťahá za kratší koniec.