Na dobré veci sa oplatí počkať a platí to aj v prípade hry Superliminal, čo je výborná vec. Akurát s recenziou trochu meškáme. Pôvodne hra vyšla na PC už v roku 2020 a vtedy sme sa k nej nedostali. Neskôr sa hra dostala aj na konzoly a práve ku konzolovej verzii sme sa teraz dostali pri príležitosti vydania limitovaných edícií hry od Super Rare Games pre Nintendo switch. Ak ste hru nehrali, asi už aj podľa známky tušíte, že sa ju oplatí zahrať. Ak ste ju hrali, vráťte sa k nej a skúste, či sa za tie dva roky nezmenila vaša perspektíva. Ale Switch verzia veľa iného neprináša, akurát si ju môžete zobrať na cesty. Limitka zase pekne sadne do poličky aj s jej bonusmi.

Poďme ale ku hre samotnej. Vyzerá to tak, že dnes už first person puzzle hry nie sú až tak v kurze ako kedysi, no stále sa nájdu zaujímavé kusy. Pravdou však je, že kedysi sa to „portalovinami“ hemžilo. Akurát vo všetkej tej konkurencii hráči nepoužívali portálovú zbraň, ale magnetickú, zbraň na manipuláciu s kockami a mnohé ďalšie „zbrane“. Takto vznikli hry ako Magrunner, Antichamber, The Talos Principle, Q.U.B.E. a naozaj mnohé ďalšie. Na niektoré spomíname dodnes, iné sú už dnes zabudnuté. Ak by som si mal tipnúť (a dva roky od pôvodného vydania hry to už pomaly začínajú potvrdzovať), na Superliminal budeme spomínať dlho.

Asi poznáte Nolanov film Inception. Nie je to jediný film s témou vstupovania do snov, ale je asi najznámejší. Na rovnakej téme je vystavaná aj táto hra, avšak s dosť inou premisou. Vaša postava prichádza do organizácie Pierce Institute, kde má za úlohu testovať novú technológiu SomnaSculpt, ktorá má pacientom sprostredkovať snovú terapiu. Jednoducho sa ponárate do snov a testujete snové prostredia, ktoré vám umožňujú robiť veci, ktoré sú vo fyzickom svete nemožné. Nejakú dobu pokračujete v testovaní, no nastáva problém – neviete sa prebudiť.

Okrem toho ale začínate padať čoraz hlbšie do snov, ktoré sa stávajú čoraz obskúrnejšie, zložitejšie a viac potrápia vašu šedú kôru. Dr. Glenn Pierce sa vás z toho síce pokúša dostať, ale stratil vás z dosahu a vy sa potápate čoraz hlbšie. Nápomocná nie je ani umelá inteligencia, ktorá vás v sne sprevádza. Postupne zisťujete viac, ale rovnako sa ponárate hlbšie. Príbeh je tu zaujímavý najmä z toho pohľadu, že nie je ani tak o tom, čo sa deje v hre, ale o vás. Ako hru hráte, máte pocit, že sa s niektorými vecami viete stotožniť a občas akoby hra nehovorila k vaše postave, ale k vám.

Písal som, že podobných first person puzzle hier už bolo viac a každá bola založená na niečom vlastnom – portály, gravitácia, magnety a čokoľvek iné. Superliminal je založená na perspektíve, s ktorou manipulujete, interagujete a využívate ju vo svoj prospech. Ťažšie sa to opisuje v porovnaná s nejakými portálmi či niečím iným, ale funguje to výborne. Vezmite si napríklad šachovú figúrku. Keď je blízko pri vás, pôsobí väčšia. Keď je ďalej, je zase menšia. Vy s ňou dokážete interagovať v každom bode, stačí na ňu namieriť. Potrebujete niečo veľké? Tak si to zmenou perspektívy zväčšíte? Stojí vám v ceste gigantická šachová figúrka? Keď ste od nej ďalej, pôsobí menšie, stačí ju len zobrať.

Nie je to však len o veľkých či malých šachových figúrkach. Je tu toho oveľa viac a hra to postupne nabaľuje na základný koncept. Naučíte sa manipulovať s dverami, využívať paradoxy, no aj prekonávať obmedzenia testov, ktoré vám hra do cesty postaví. Napríklad na stene objavíte podivné vzory. Ako sa pohybujete po miestnosti, zisťujete, že z určitej perspektívy by mohli vytvoriť nejaký objekt. Stačí nájsť len správnu pozíciu a keď sa objekt objaví, začne vlastne existovať, takže ho stačí zobrať a použiť tam, kde ho potrebujete. Hra takto predstaví obrovské množstvo mechaník. Niektoré tu budete používať častejšie, iné menej, ale stále pekne rozširujú hrateľnosť.

Napríklad tu raz narazíte na zdanlivo nekonečnú sieť poschodí, kde sa vraciate vždy na začiatok. Prečo? Na to musíte prísť. Akurát trochu škoda, že v tom veľmi nie je logika, no aj v takýchto prípadoch je tu aspoň napríklad zvukový signál, ktorý vám naznačí, kedy postupujete správne. Takýchto prípadov však nie je veľa. Hra je vystavaná dobre, logicky, postupne v nej prituhuje, no aj tak by som povedal, že je globálne veľmi jednoduchá a prakticky nikde sa nezaseknete. Riešenie máte viac či menej pred nosom, len sa na ne treba správne pozrieť. Aj z tohto vyplýva najväčšie negatívum hry a to je jej dĺžka – dokážete ju totiž prejsť len za nejaké dve hodiny a to je dosť málo.

Umne hra pracuje aj s atmosférou. Väčšinou je hravá, avšak nesnaží sa byť vtipná. Raz vie udrieť aj hororovými výjavmi, inokedy zase bizarnými miestnosťami, do ktorých vás uzavrie. To všetko v dobe, keď sa do príbehu ešte len začínate ponárať, takže neviete, či sa z hry nakoniec nestane horor alebo niečo iné. Týchto tvárí je tu mnoho a každá z nich vie na tú chvíľu dobre zaujať a možno vás trochu aj viesť za nos, keď čakáte, čo z hry nakoniec bude. Vlastne to nie sú veľké veci, ale robia veľký rozdiel v tom, ako si nakoniec hru užívate. Prečo sú tu krvavé stopy? Prečo sa na zdanlivo veľkej ulici točím dookola v malom koridore?

Krátku hernú dĺžku sa autori snažili vykompenzovať dodatočným obsahom, ktorý by vás mal ku hre prikovať na ďalších pár chvíľ. Po prvom prejdení hry sa vám totiž odomkne režim výzvy a režim hrania s komentárom tvorcov. Trochu nerozumiem tomu, prečo režim hrania s komentárom tvorcov nie je odomknutý hneď od začiatku, keďže hráte presne to isté, akurát sa k tomu dozviete viac informácií z pozadia vývoja hry. Režim výzvy zase ponúka 8 prostredí zo základnej hry a v každom niekoľko výziev, pričom celkovo ich tu je 32. Tie vám dajú nejaký cieľ a obmedzený počet skokov a interakcií k tomu, aby ste sa doň dostali. Ak chcete potrápiť svoju hlavu a základná hra vám v tomto ohľade nestačila, výzvy vám to vynahradia.

Graficky Superliminal poteší. Nie je to nejaká extratrieda, ale stále sa na hru pozerá príjemne a to aj na Switchi, kde toho výkonu zase nie je na rozdávanie. Povedal by som, že je to najmä vďaka minimalistickému štýlu, ale hre naozaj sadne a vyzerá vďaka nemu dobre. Aj napriek tomu sú ale prostredia bohaté a zaujímavé. Dobre sú spracované aj rôzne svetelné efekty a tiene. Zvuk je spracovaný snáď ešte viac minimalisticky, teda hudbu si tu ledva všimnete a dabované sú len dve postavy – váš doktor a umelá inteligencia. Ale sú nadabované fajn, hlavne charizmatický hlas doktora vás zaujme.

Bohužiaľ, nie je to na Switchu úplne bez chýb. Ovládanie je zvládnuté dobre, aj keď je škoda, že hra vôbec nevyužíva dotykové či pohybové možnosti konzoly. Loadingy sa občas zdajú byť trochu dlhé. Nie je to niečo extrémne, ale na Switchi sú aj väčšie hry, ktoré sa načítavajú kratšie. Nejaké trhanie obrazu a klesanie snímkovania si tu nevšimnete, až na prípady s paradoxami, kedy si premiestňujete dvere a hra tak renderuje trochu zložitejšiu kompozíciu obrazu, kedy snímkovanie poklesne a nepôsobí to dobre.

Ak ste ešte Superliminal nehrali, napravte to. Nezáleží na tom, na ktorej platforme sa do hry vrhnete, všade má čo ponúknuť. Ak chcete aj niečo viac, je tu možnosť limitky, akú som zobral ja. Bohužiaľ len vo veľmi malej porcii, čo sa týka herného obsahu. Prejdenie takejto hry za zhruba 2 hodiny je naozaj veľmi málo a nezachraňuje to ani nejaký ten dodatočný obsah. A to je veľmi škoda, lebo je hra veľmi príjemným osviežením first person puzzle žánru, ale pri hraní budete mať pocit, že by sa tu možno dalo spraviť aj niečo viac.