Zdá sa to už ako večnosť, čo čakáme na plnohodnotné pokračovanie hry Vampire: The Masquerade – Bloodlines, až to vyzerá, že jeden posmrtný život nebude stačiť. Fanúšikom World of Darkness stolových hier už pritom bolo ponúknutých hneď niekoľko menších videohier zo sveta Vampire: The Masquerade, no nič, čo by sa čo i len trochu ponášalo na legendárnu RPG z roku 2004. Okrem free-to-play Battle royale FPS a vizuálnych noviel nám dlho chýbala RPG z pohľadu 3. osoby, ktorá by nám dala možnosť sa ponoriť do upírskeho sveta, ktorý sa okrem lovu točí aj okolo jedinečných postáv, zápletiek a intríg. Tú dieru chce aspoň čiastočne zaplniť Big Bad Wolf Studio z ich hrou Vampire: The Masquerade – Swansong.

Aj keď na prvý pohľad Swansong vyzerá ako akčná RPG hra, opak je pravdou a má bližšie skôr k naratívnym hrám, kde hrajú prím vetvenie príbehu podľa rozhodnutí vašej postavy. V hre sa vám predstavia hneď tri hrateľné postavy, pričom s každou z nich musíte prežiť určitú časť noci. Swansong navodzuje dojem nelineárneho príbehu troch postáv, ktoré na seba navzájom vplývajú, no v skutočnosti sú to tri samostatné segmenty, ktoré sa spoja až na konci. Emem, Galeb a Leysha sa poznajú, no každý má inú úlohu a tak medzi sebou nekomunikujú o svojom progrese.

Vo svete Masquerade sa takmer nedá vyhnúť politike upírskej sekty Camarilla a jej súčasťou v Bostone je aj Emem z klanu Toreador, Galeb z klanu Ventrue a Leysha z klanu Malkavian. Postavy sa ocitnú v situácii, kedy celému bostonskému spoločenstvu hrozí odhalenie a zánik a tak dostanú úlohu zachrániť, čo sa dá, odhaliť zradcov a dostať nepriateľa pod kontrolu. O všetkých kúskoch bostonskej upírskej skladačky sa najviac dozviete zo zápiskov a hra tak trochu neprívetivým spôsobom uvádza hráčov do deja. Tí nezasvätení do sveta Vampire by Swansongom ani nemali začínať, pretože hra vás akoby hodí do deja a ponúkne vám k nemu 30-stranový manuál na čítanie, aby ste sa pokúsili pochopiť, o čom celý tento svet je.

Každá z troch postáv má okrem osobnej misie aj vlastné problémy, ktoré potrebuje behom hry vyriešiť. Väčšina z nich pritom pramení práve zo striktných pravidiel a politiky Camarilly. Postavy riešia vzťahy vo svojej kotérií. Emem nevie, či dokáže dôverovať svojej životnej láske, Galeb začína cítiť, že na tomto svete žije už pridlho a potrebuje napraviť chyby predtým, ako odíde a Leysha vzhľadom na svoje prekliatie nevie, či môže dôverovať vlastnej mysli a preto sa spolieha na dve istoty v jej živote: jej dcéru a jej psychiatra. Postupne budete odhaľovať mikropríbehy troch postáv a môžete sa tešiť na niekoľko zvratov a odhalení. Ak nebudete čítať zápisy o pozadí postáv, veľmi ťažko budete chápať ich motivácie.

Dôležitým aspektom hrateľnosti je skúmanie prostredia a interakcia s rôznymi prvkami. Tie aktívne však nie sú výraznejšie odlíšené od neaktívnych okrem malej bielej bodky, ktorá vám dovolí s predmetom manipulovať. V hre ste preto nútení skúmať skutočne každý jeden detail, aby vám neunikol dôležitý kľúč, dokument či konzumovateľný predmet. Práve na tom, čo všetko sa vám podarí nájsť a využiť vo svoj prospech, sa odvíjajú vaše možnosti postupu. Dôležité informácie v dokumentoch otvárajú nové dialógové možnosti, skrývajú kódy do počítačov a sejfov a dokážu postavám výrazne uľahčiť situáciu. Pripravte sa teda na množstvo čítania a spájania si informácií v štýle detektívneho príbehu. Bez ochoty hľadať každý detail a pozorne vnímať všetky stopy budete v hre stratení.

Trochu mätúco na vás môžu pôsobiť aj samotné atribúty a schopnosti hlavných postáv. Ich využitie sa reálne naučíte až behom niekoľkých misií a ich hodnotu spoznáte zvyčajne v závere misie, kedy zlyháte práve preto, že nemáte dostatočne vylevelovanú schopnosť. Hra tak núti hráča misiu občas reštartovať, ak sa chcete dopracovať k tomu najlepšiemu koncu. Postavy dokážu vnímať aury, manipulovať ostatné postavy a každá z nich má určité unikátne schopnosti, ktoré menia hrateľnosť. Niektoré ovplyvňujú dialógy, iné ponúkajú rôzne možnosti fyzického postupu postavy v prostredí, čím sa otvárajú nové cesty a riešenia problémov.

Kým Emem má schopnosť pohybovať sa vysokou rýchlosťou a preskakovať priepasti, Leysha vie byť neviditeľná a ovláda schopnosť Masky tisícov tvárí v štýle Hitmana, kedy dokáže skopírovať uniformu a neskôr aj identitu inej osoby. Galeb oplýva fyzickou a mentálnou odolnosťou a je najsilnejší manipulátor z troch postáv. V hre sa však všetky konfrontácie vrátane fyzických riešia zvolením možností na obrazovke a našťastie tu nie sú žiadne quick-time eventy. Na niektoré možnosti v dialógu je nutné mať dostatočne vysokú úroveň Rétoriky, Zastrašovania, Presviedčania či Psychológie. Na ich použitie máte limitovaný počet bodov vôle a pomôcť vám môžu aj disciplíny, ktoré však posilňujú hlad. Ak je úroveň vašej schopnosti či disciplíny rovnaká ako u protivníka, hádže sa kockou a o úspešnosti konverzácie rozhodne náhoda.

Na všetkých týchto možnostiach stojí celá naratívna stránka hry, ktorá je štandardne pre Vampire hry na vysokej úrovni. Rozvíjanie príbehu podľa vašich rozhodnutí je skutočne pútavé a autori dokázali výborne pracovať s postupným odhaľovaním tajomstiev a skrytých motívov všetkých postáv v hre. Práve dobre napísané charaktery sú najsilnejším aspektom hry a autori sa snažili dokonca aj z vašich obetí urobiť ľudí, ktorí majú príbeh a niekomu na nich záležalo. Vampire: The Masquerade – Swansong pôsobí možno až prehnane ľudsky na hru o nadprirodzených bytostiach. Hra je tak inkluzívna, až z upírskeho sveta berie tú pozlátku a vzrušenie, ktoré na upíroch vyhľadávame. Upíri v Swansongu skutočne vyzerajú ako vaši kolegovia z práce, suseda z 3. poschodia či vodič MHD.

Možno by upíri v Swansong pôsobili vzrušujúcejšie, keby neboli vizuálne tak groteskní. Aj ten najlepší dizajn postáv však nedokáže vyniknúť pri tak katastrofálnej grafickej stránke hry. V naratívnej hre postavenej na dialógoch je hanba, že postavy majú len zopár výrazov tváre, ktoré využívajú v tých najnevhodnejších momentoch a nesedí dokonca ani lip sync pri dialógoch. Nízka úroveň textúr a ich doskakovanie je len ďalší klinec do rakvy. Nepomáha fakt, že tieto miestami odpudivé prestrihové scény sa nedajú preskočiť. Hra je okrem toho plná absurdných chýb, ktoré vás občas nútia ju vypnúť do hlavného menu alebo dokonca reštartovať celú misiu. Niektoré sú iba vtipné, ako keď vás NPC vás vidia aj cez stenu, alebo keď rozprávajú, aj keď sú mŕtve. Fatálnejšie je, keď NPC sa musia dorozprávať, aby sa spustil správny skript a ešte väčšia otrava je, keď sa deaktivuje možnosť behania alebo hýbania kamerou zhora nadol. Aj keď grafická stránka hry nepatrí medzi jej silnej stránky, o niečo lepšie je na tom aspoň zvuková stránka a vcelku vydarený dabing k tak pokazenej mimike tvári.

Keďže skúmanie prostredia je jednou z najdôležitejších častí hry, autorom treba pochváliť cit pre dizajn levelov. Väčšina hry sa odohráva v interiéroch, ktoré občas pôsobia ako bludiská, no sú plné detailov, ktoré pripomínajú premyslenú prácu interiérových dizajnérov. Všetky miestnosti naozaj pôsobia, akoby sa v nich žilo a pracovalo. Bostonskí upíri zjavne najímajú tých najlepších architektov a všetky budovy platené z vrecka Camarilly majú temnú a pritom luxusnú atmosféru. Škoda, že dôraz, aký tvorcovia kládli na dizajn prostredí, nevyužili pri dizajne hádaniek, ktorým chýba akákoľvek nápaditosť a v istých prípadoch sú až priam otravné. 

Súčasné tituly s licenciou Vampire sú zvláštnou zmesou rôznych žánrov. Ak vám najviac záleží najviac na príbehu, je vhodné zvoliť Coteries, ak chcete zabíjať v koži upíra, musíte zvoliť Bloodhunt. Akoby do vydania Bloodlines nebola možnosť kombinovať oboje a Swansong je trochu slabou záplatou na takú veľkú dieru. Aj keď je príbeh v hre naozaj pútavý, dopracovať sa k nemu môže byť pre hráčov nemožné, keď im autori hádžu pod nohy prekážky v podobe odfláknutého úvodu do sveta Vampire, slabej grafickej stránky a množstva bugov. Vampire: The Masquerade – Swansong je hrou, ktorá je hodnotná iba pre fanúšikov, ktorí svet Vampire dobre poznajú a chcú si skrátiť čakanie na plnohodnotného nástupcu Vampire: The Masquerade – Bloodlines.